Imagine

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 9.

Keď sme konečne dorazili k nášmu domu, vonku bola už dávno tma. Okná v dome boli zažaté len na prízemí. Okolie osvetľoval mesačný svit. S Noahom sme vystúpili na verandu, „Nechceš ísť na chvíľu do vnútra?" Spýtala som sa ho, on však len pokrútil hlavou. „Dnes mám hodinu."

„V noci?" Spýtala som sa ho.

„Áno, myslíš si že to budú len nudné prednášky? Tak to ťa sklamem, také jednoduché to nebude. Timoteus vždy plní svoje prísahy. Naučí ťa bojovať, a používať tvoju vrodenú mágiu. K tvojej mame ťa určite nepošle nepripravenú." Dopovie a pohľad odvráti na zem. „Už budem musieť ísť Klara.... Nesmiem meškať."

„Dobre. Tak zajtra?"

„Jasné. Teším sa." Odomkla som vchodové dvere, a z nôh som si zkopla topánky. Potom som vyšla hore do svojej izby. Otvorila som dvere na balkóne, a ovial ma chladný nočný vzduch. Sveter som si pevnejšie ovinula okolo tela. Údolie obkolesené lesom malo strieborný lesk. Všetko vyzeralo rovnako ako cez deň, no inej farby. Zbadala som ako sa ku mne blíži niečo veľké a čierne. Keď to priletelo bližšie, spoznala som v tom môjho havrana. Jeho zakrákanie sa šírilo nočným pokojom, ako osamelý vlk nocou. Pár krát zatrepotal krídlami, a sadol mi na plece. Jeho váha mi pripadala prirodzená. Otočila som sa chrbtom nočnému pokoju, a vošla som späť do svojej izby. Prezliekla som sa do pyžama a zaľahla som do postele. Zavrela som oči, a nechala sa unášať bezsenným spánkom.

Zobudila som sa na mamin hlas, ako ma volá na raňajky. Rozospatá som sa postavila na nohy, a zamierila do kúpeľne. V sprche som na sebe pustila studenú vodu, a nechala ju stekať po mojich vlasoch. Voda mi vždy pomohla vyčistiť si hlavu a prebudiť sa. Vysušila som si vlasy, a obliekla sa. Havrana už v izbe nebol.

Pri kuchynskom stole sedela len mama, otca som tam nevidela. Čo si pamätám, vždy sme raňajkovali spolu.

„Kde je otec?" Spýtala som sa mami. Jej pohľad zablúdil na otcovu prázdnu stoličku. „Pred chvíľou odišiel do práce, vstala si neskoro." Povedala a usmiala sa na mňa. Sadla som si za stôl, a pustila som sa do jedla. Po raňajkách mi mama oznámila čas kedy mám byť u svojho nového učiteľa. V jej očiach sa jej značili pochybnosti. Nevedela som či pochybuje o nás, potomkoch. Alebo o Timoteusových schopnostiach. Ani jedno sa mi nepozdávalo. Spomenula som si na knihu ktorú mi včera dal, vrátila som sa po ňu hore, a otvorila som ju. Na úvodnej strane nič nebolo. Až keď som zalistovala o pár strán ďalej, našla som tam iba napísané dve slová  : Preukáž sa. Nevedela som, čo to má znamenať. Ako sa mám preukázať? Hádam to odo mňa nechce odtlačky prstov.... Nie, malo by to byť niečo, čo k potomkom patrí. Mohlo by to byť pierko.... Retiazku som si odopla z krku, a pierko som položila pod napísané slová. Chvíľu sa nič nedialo, no keď som sa pozrela bližšie, všimla som si vynárajúce sa písmená. Spočiatku bolo ťažké vôbec si ich všimnúť, a zachytiť. No postupne to bolo ľahšie, až sa slová dali prečítať. No okrem slov boli na strane aj symboly, ktoré som nepoznala. Pár z nich som si odkreslila na papier, že sa na ne neskôr Timoteusa spýtam. Zvyšok dňa som strávila čítaním tejto zvláštnej knihy.

Otec sa vrátil až neskoro večer. Hneď prišiel za mnou do mojej izby a povedal mi že sa mám nachystať, potom odišiel. Zobrala som si tašku a zišla som za ním dole do predsiene. Vyrazili sme, tento krát sme išli autom a tak bola cesta omnoho rýchlejšia. Než som sa nazdala už sme stáli pred Timoteusovím domom. Nevedela som ako ma bude učiť a čo ma bude učiť. Či sa mám toho všetkého báť... Vystúpili sme s auta, a ozvalo sa zakrákanie. Môj havran ma ako vždy našiel. Sadol mi na plece, a na mňa doľahol pokoj. Možno je to jeho spôsob, ako mi naznačuje aby som zostala pokojná. Podišla som k vchodovým dverám a zaklopala som.

Ozvena toho zvuku za ozývala dlhými kamennými stenami domu. Môj otec mi iba rukou naznačil že sa nemám báť, a že to bude v pohode. Potom nasadol do auta a ufujazdil preč. Na ulici som teraz stála sama. Spoza dverí sa ozvali kroky, a následne odomykanie zámky. Dvere mi otvoril Noah, hneď ako ma zbadal vo dverách tak mi venoval jeden z ten jeho krásnych úsmevov. „Poď ďalej." povedal, a nechal ma vojsť. Topánky som si nechala obuté. Zaviedol ma do tej istej knižnice v akej sme sa včera všetci rozprávali. Timoteus sedel vo svojom kresle. „Vitaj Klara, som rád že si zo sebou zobrala aj svojho havrana." Povedal a usmial sa na mňa. „No, vlastne to on sa rozhodol že pôjde so mnou. Priletel ako vždy."

„Dnes by som chcel začať s vaším vzájomným putom." Povedal Timoteus. „Vďaka tvojmu sprievodcovi budeš môcť vidieť ako on, cítiť ako on a počuť ako on. Vaším živlom je vzduch. Ak sa ho naučíš využívať, môže byť veľmi účinná zbraň a ešte účinnejšia ochrana. Naučím ťa využívať vzduch tak, aby si po ňom mohla chodiť, aby si mohla lietať. Budeš vedieť ako otvárať brány do iných častí sveta a ako ich odlišovať. Spriatelím ťa s nadprirodzeným bytosťami.... No bojím sa, že máme príliš málo času." Timoteus sa postavil z kresla, a zaviedol nás do vedľajšej miestnosti.  Steny boli vykladané sivým kameňom.  Podlaha bola z tmavo nalakovaného dubového dreva. Miestnosť bola celkom veľká, na stenách boli tri okná z polovice zakryté bordovými závesmi.  Na zvyšku stien boli od spodku až po vrch police zaplnené rozličnými zbraňami. Musia mať vážny dôvod báť sa, ak tu skladujú takýto arzenál schopný zásobiť menšiu armádu. Proti komu by tá armáda stála radšej nechcem vedieť.  Timoteus  sa postavil do stredu miestnosti, pokynul mi aby som k nemu podišla. „Táto miestnosť je plná zbraní, každá zbraň má vlastné meno, pôvodcu, hrdinu, osud, históriu...  Teraz je rad na tebe, aby si si vybrala zbraň ktorou sa budeš brániť. Môže to byť čokoľvek, od meča až po luk a šípy. V pokoji si ich všetky poobzeraj, a tá ktorá sa ti bude najviac páčiť bude tá pravá.“ Nato sa otočil a vyšiel z miestnosti. Osamela som v izbe plnej zbraní. Začala som od ľavej steny na ktorej boli prevažne dýky, meče a rôzne oštepy. Niektoré boli krásne, vyrezávané, vyleštené, s rôznymi výjavmi, no ani jeden z nich ma neoslovil natoľko aby som si jeden vybrala. Takto to pokračovalo až k poslednej stene na ktorej boli zavesené luky a kuše. Kráčala som popri policiach a každý jeden som si prezerala. Vedela som, cítila som že sa už blížim k tomu pravému. Zrazu som sa prinútila zastať. Predo mnou bol na polici zavesený luk zo svetlého dreva, detailne povyrezávaný so zlatou tetivou. Vedľa luku ležal tulec z jelenej kože, v ňom bolo pár šípov na ktorých pierka boli z bažanta. Opatrne som zbraň zvesila dole a chytila do rúk. Jeho váha mi vyhovovala, len teraz zistiť či som schopná natiahnuť tetivu... Chytila som luk do ľavej ruky, a založila som šíp. Prsty som priložila na tetivu a celou silou natiahla. No zistila som že to bolo úplne zbytočné. Tetiva sa naťahovala celkom ľahko.  Vystrelila som šíp, a v tom moment sa otvorili dvere. „Klara nestrie...“ Nestihol dopovedať Timoteus pretože som šíp vystrelila. Preletel cez bordový záves ktorý začal okamžite horieť. Nechápala som čo sa to stalo. Do miestnosti vbehol Noah, niečo zamrmlal a na záves vytreskol prúd vody. Horieť síce prestalo, no zato bola všade voda.

„Prepáčte.“ Ospravedlnila som sa.

„To je v poriadku.“ Povedal Timoteus. „ Toto je luk lovkýň, posvätného klanu lesných bytostí, ktorý vytvorili elfovia. Tetiva luku je z chvosta jednorožca. Má obrovskú moc.... Narábaj s ním opatrne Klara. Tulec je bezodný, šípov budeš mať navždy dosť takže sa nemusíš trápiť dopĺňaním.“ Ešte raz som si luk poriadne obzrela, okolo neho sa vznášala jemná zlatá žiara ktorú som si predtým nevšimla. Tulec som zdvihla zo zeme a prehodila som si ho cez plece. Potom sme vyšli z miestnosti a sadli si opäť do knižnice.

„Počas druhej fázy tréningu ti vysvetlím kto sú vlastne božský potomkovia. Tak na začiatok, rozdeľujú sa na dva druhy : polokrvný a plnokrvný. Polokrvný sú potomkovia boha alebo bohyne a smrteľníka. Plnokrvný ako ty a Matthew sú potomkovia bohyne a boha, čo môže byť v niektorých prípadoch veľmi mocná kombinácia. Sme radi že si na dobrej strane Klara....“ Povedal Timoteus, a usmial sa na mňa. Spomenula som si na runy v knihe, vytiahla som ju z vrecka nalistovala stránku na ktorej boli nakreslené. „Čo sú to za runy?“ Spýtala som sa Timoteusa.

„Sú to runy Ogham. Tvoria vikingskú a trpasličiu abecedu. Vyrývajú sa na sviečky, alebo vyšívajú na šaty. Majú schopnosť chrániť, zahaliť, dať ti schopnosť byť neviditeľnou. No na to aby si ich mohla používať potrebuješ cvik. Stačí nakresliť jednu čiarku runy na krivo, a môže ťa to rozmetať na kúsky. Alebo keď ju budeš potrebovať tak splní opačný význam. No ak ju nakreslíš správne, dokáže veľmi pomôcť. Dokonca aj zachrániť život. Na tvojom mieste by som s nimi však zatiaľ ešte neexperimentoval...“ Povedal a odložil knihu späť do poličky. „Na dnes to už bude všetko Klara, luk si zober zo sebou.“ Povedal a usmial sa na mňa, v kútikoch očí sa mu prehĺbili vrásky. „Ďakujem za luk aj hodinu, tak zajtra.“ Usmiala som sa neho, a starec pokynul hlavou že môžem ísť. „Dovidenia Timoteus.“ Vyšla som z knižnice a prešla som k vchodovým dverám. Otvorila som ich a nadýchla sa sviežeho nočného vzduchu, ani som si neuvedomila že je už toľko hodín. Havran mi pokojne sedel na pleci, modré oči upieral do nočnej temnoty. Vybrala som sa domov, luk som pevne zvierala v ruke. Odkedy som mala ten sen začala som sa báť. Štrk pod mojimi nohami vŕzgal, ten zvuk príjemne prerušoval strašidelné ticho na lesnej ceste. Mesto som nechala dávno za sebou. Sem svetlo z pouličných lámp nedočiahne. Cez stromy na stále viac sa zužujúcu cestu svetlo mesiaca nepresvitalo, takže som išla v takmer úplnej tme. Štrk nahradila mäkká vlhká hlina. Všade bolo ticho. Zrazu som začula nejaké zvuky. Havran začal škriekať a divoko mávať krídlami. Z tulca som vybrala šíp, založila ho do luku a rozbehla som sa. Havran mi zletel z pleca a letel popri mne. Neviem koľko sme bežali, ale počula som že zvuky sa približujú. Osvetlilo ma prudké svetlo, a začula som smiech. Pripadal mi známy. Narovnala som sa zo skrčeného postoja a otvorila som napoly prižmúrené oči. Videla som môjho otca sedieť za volantom v našom aute ako smeje až sa za brucho chytá. Nahnevane som šíp hodila späť do tulca, no samozrejme padol za mňa. Na to sa môj otec začal smiať ešte viac. Naštvaná som sa zohla po šíp a opatrne som ho vložila späť do tulca. Havran mi opäť sadol na plece, a začal si čistiť perie. Ako keby ho to nezaujímalo! Otvorila som dvere na aute, a otec si neodpustil poznámku že nech ich nevyvalím. V tvári bol stále celý červený od smiechu. Keď zbadal môj výraz začal sa smiať znova. „Čo je ti na tom také vtipné?!“ Spýtala som sa ho. „Na smrť si ma vystrašil!“

„Ale no Klara, no ták. Keby si videla ako si sa tvárila aj tebe by bolo do smiechu.“

„No veď počkaj!“

„Počkám si počkám.“ Povedal otec a zachechtal sa. Vyplazila som na neho jazyk a on sa ako vždy tváril že nič nevidel. „No ako bolo u Timoteusa?“

„Vybrala som si zbraň, a zistila som rozdelenie polokrvný a plnokrvných.“

„Zbraň? Akú zbraň?“ Povedal otec, a až teraz si všimol že niečo držím v ruke. Auto prudko zabrzdilo, a ja som skoro vyletela zo sedačky. „Otec! Dávaj pozor.“ Povedala som mu. No on si to nevšímal a len sa díval na luk. „Vieš komu patril?“

„Áno, viem. Luk lovkýň.“

„Ale vieš aj ktorej konkrétnej lovkyne?“

„Nie, to neviem.“

„Patril Bánrion.“

„A to bola?....“

„Tá z najsilnejších. Príbehy a balady o nej sa doteraz rozprávajú a spievajú v krajine tvojej mamy. A to, že máš jej luk, znamená že je skutočne mŕtva...“ Povedal otec a jeho pohľad zosmutnel.“

„To je mi ľúto....“ Povedala som, neviem čo si mám myslieť o tom že mám luk po Bánrion. Po takej silnej bytosti. I keď, ani ja vlastne nie som človek. Otec zaparkoval pred náš dom a vystúpili sme z auta. Otvorila som vchodové dvere a za zakričala :“Mami sme domá!“ Vyzula som si topánky a vošla do kuchyne. Mama stála za kuchynskou linkou a natierala čokoládový koláč hrubou vrstvou jahodového lekváru. Už len voňal božsky. S otcom sme si sadli za stôl a ja som luk zavesila za mňa na stoličku. Otec potom geste mierne nadvihol obočie, ja som sa na neho len zaškerila. Rozdala som taniere nachystané na kôpke na kraji stola. Mama zatiaľ koláč dala na tanier a začala ho krájať. Potom sme si konečne všetci spolu sadli za stôl. S otcom sme sa vrhli na koláč, a chválili ho do nebies. Nechápem, ako to moja mama robí, nech uvarí čokoľvek vždy to chutí úžasne. Po jedle sme sa naskladali do obývačky a rozprávali sa. Potom sme si zobrali knihy a domom sa nieslo len šuchotavé otáčanie stránok. Tento pokoj mám zo všetkého najradšej.  Keď už bolo moc neskoro, odišla som do mojej izby. Osprchovala som sa a prezliekla do pyžama. Ešte som otvorila balkónové dvere a pozerala sa dole na les zaliaty mesačným svitom.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 8.

 Ledva sa moja hlava dotkla vankúša, zaspala som. No namiesto toho aby mi spánok priniesol oddych, čakalo ma niečo úplne iné. Ocitla som sa znovu pri tom čudnom dome, tentoraz bez Noaha. Na lúke okolo domu bol napadaný sneh, a konáre stromov boli pokryté tenkou  vrstvou ľadu. Niečo ma ťahalo k domu, sneh pod mojimi nohami vŕzgal, no nevydalo sa že by si to niekto všimol. V tomto sne som bola pozorovateľ, nemohla som zasahovať do deja a bola som prakticky neviditeľná. Chcela som otvoriť dvere na tom dome, no namiesto toho aby sa moja ruka dotkla kľučky na dverách, preborila sa cez ňu. Hneď nato som cez dvere prešla celá a ocitla som sa v slabo osvetlenej predsieni. Zo stropu viseli pavučiny a zo stien sa odlepovali tapety. Všetko malo tmavý, sivastý nádych. Prešla som cez ďalšie dvere, no takmer som sa okamžite vrátila späť. V miestnosti, ktorá mala byť obývačkou stáli dve postavy. Boli mi obrátené chrbtom a tak som im nevidela do tvárí. No jedna sa zrazu otočila, spoznala som muža zo včerajška. Na tvári mal rovnako nenávistný pohľad ako predtým, striaslo ma. No nezdalo sa že by si ma všimol. Započúvala som sa do ich rozhovoru. "Skôr či neskôr oboch chytíme, práve keď to nebudú čakať a budú si myslieť že sú v bezpečí. Nesmie sa zopakovať to čo sa stalo naposledy, to nedovolím!"

„Pán môj môžem vás ubezpečiť ...." Začala hovoriť tá druhá osoba, no n stihla dokončiť.

„O ničom ma neubezpečuj! Zlyhal si, a to sa už viac nesmie zopakovať!"

„No tento plán už dokonalý bude."

„Ak sa nepodarí, vieš veľmi dobre čo sa stane!" Druhá osoba nahlas preglgla, a nastala chvíľa ticha.

„Áno, viem. No nebude to potrebné."

„Ja rozhodnem o tom čo bude, a čo nebude potrebné! Moc bohyne svetla stúpa, a keď sa k nej dostane jej dcéra, stúpne ešte viac. Nesmú sa stretnúť!"

„S naším plánom sa ani nestretnú." Povedal a otočil sa, mne sa naskytol pohľad na jeho tvár. Rukou som pridusila výkrik, tvár mal celú zjazvenú a jedno oko zošité. To druhé bolo svetlo modré a zastavilo sa na mne. „Niečo cítim, niečo zvláštne...." Povedal a priblížil sa k miestu kde som stála, zrazu skrivil tvár a vykríkol. „Svetlo! Ja tu cítim svetlo!" Tvár sa mu skrivila do grimasy, a práve keď zdvihol ruku aby sa ma dotkol, tak som sa prebudila. Otvorila som oči a sadla som si, lúče svetla osvetľovali izbu, a vonku bol počuť spev vtákov. Ľahla som si späť, a snažila sa znova zaspať. No po chvíli som to vzdala. Sadla som si na posteľ a obliekla som sa. Vyšla som z izby a zišla dole schodmi. Mama už pripravovala raňajky, tak som sa rozhodla že jej pomôžem. Hneď ako ma zbadala spýtala sa : „Zlý sen?" Prikývla som. „Chceš mi o ňom povedať?" Premietla som si ho v hlave, a keďže som si ho stále pamätala, začala som rozprávať. Sen som si pamätala dobre, čo bolo nezvyčajné keďže si ich zvyčajne nepamätám. Mama bola počas môjho rozprávania ticho, no keď som začala opisovať postavy, zastavila ma. „Tu nie, sen si zapamätaj a povieš ho potom ostatným." Nechápavo som sa na ňu pozrela, no keďže na to dôvod mala, tak som súhlasila. „Tak teda dobre...." Za dverami sme začuli kroky, a dnu vošiel otec. Havranie vlasy mal rozstrapatené a na nose mu krivo ležali okuliare. „Catelyn, spravíš mi prosím ťa jednu kávu?" Spýtal sa, a zo stola zdvihol ranné vydanie novín. „Strednú?" Spýtala sa ho mama. „Áno, takú ako vždy." Povedal otec, zdvihol oči od novín a usmial sa na mamu. Potom sa načiahol za chlebom a začal si na neho natierať džem. „Ale no tak, vieš že nemám rada keď sa pri stole číta, John." Povedala mama, a zamračila sa na otca. „Už iba jednu stranu ..." Začal namietať otec, no mama ho zastavila a takto sa začali naťahovať a jeden druhého podpichovať. Ako vždy sa to skončilo tak, že sme sa všetci smiali. Keby som nerátala udalosti predošlých dní, vyzeralo by to tak že je všetko úplne v poriadku, no nebolo. Najedla som sa, a vyšla hore schodmi do svojej izby na balkón. Tam som si sadla a dívala sa dole. Za mojím chrbtom sa ozval šuchot krídel, no vedela som kto prišiel. Sadol mi na plece, a spolu sme pohľadom prezerali na krajinu pod nami. Zrazu som zbadala, že mi v lone leží malé čierne pierko, zdvihla som ho prstami a natočila k slnku. Ničím sa nelíšilo od obyčajného, až na to že páperie bolo strieborné. Postavila som sa a šla späť do izby. Podišla som k mojej starej šperkovnici a vytiahla z nej tenkú striebornú retiazku, k pierku sa bude hodiť perfektne. Špendlíkom som do neho spravila dierku, a prevliekla cez ňu malý krúžok ktorý som zavesila na retiazku. Čierna farba sa k mojim hrdzavým vlasom hodila. Kvôli farbe som v škole často počula výsmešky, no mne sa moje vlasy páčili. Vlnité, dlhé a neskrotné. Nech som s nimi robila čokoľvek, svoj tvar zmeniť nechceli.

Krátko po obede sme odišli k Timoteusovi a Noahovi, z vedomia, že ho znova uvidím sa mi roztriasli kolená, no snažila som sa to ignorovať. Celú cestu som bola ticho, a rozmýšľala som nad významom sna. Odlepila som pohľad od zeme a stála som pred ich domom, havran bol stále na mojom pleci čo mi dodalo odvahu a stlačila som kľučku. Rodičia vošli dnu za mnou, a v dome bolo znova hlboké ticho. Vyšla som hore po schodoch, všetko vyzeralo rovnako, až na to že na stole v obývačke bola iná kniha a všetko malo vďaka slnku svetlejší nádych. Zrazu sa za mnou ozvali kroky, otočila som sa a stál tam Noah. „Poď za mnou, Timoteus ťa už čaká .“Povedal, a usmial sa na mňa, úsmev som mu opätovala. Išiel prvý a otvoril mi dvere do veľkej miestnosti. Bola to knižnica. Tiahla cez dve poschodia, a police z tmavohnedého dreva plné kníh, boli plné až po strop. Steny boli namaľované na slabo žltú, podlaha bola z tmavohnedého dreva. V strede stropu bolo okrúhle okno, cez ktoré presvitalo svetlo. Namiesto lustrov boli na stenách obrovské svietniky na ktorých boli biele sviečky z odparovacieho vosku. V strede miestnosti boli kreslá a gauče potiahnuté tým istým červeným zamatom, z akého boli závesy na oknách. Miestnosti trónil obrovský otvorený kozub z mramoru. Oheň, a tiché obracanie stránok boli jediné zvuky v miestnosti. Až teraz som si uvedomila že som v celom dome nevidela jediné elektrické zariadenie. Všetko vyzeralo tak staro a nadčasovo .... V jednom z kresiel sedel Timoteus „Poďte, sadnite si." Vyzval nás. Ja som podišla ku gauču, ktorý bol veľký akurát pre dvoch, Noah si na moje sklamanie sadol vedľa Timoteusa, a namiesto neho si sadla moja mama. Vyzvala ma, aby som im prerozprávala svoj sen, až dopodrobna.  A tak som začala rozprávať.

Keď som dopovedala poslednú vetu, nasledovalo ticho. Po chvíli Timoteus povedal : „Nebol to tak úplne sen, nechtiac si využila svoje schopnosti, a premiestnila si sa dušou na iné miesto. To, že ťa zacítil, znamená iba že si skutočne tá, na ktorú čakáme. Plná svetla, a nie je v tebe ani stopa po temnote. Bytosti, ktoré si videla v dome, boli služobníci tvojho otca. Pre nás všetkých sú veľmi nebezpečný. Pre teba a Noaha však predstavujú smrteľné nebezpečenstvo."

„Ale prečo?"

„Lebo sú schopný všetkého len preto aby svetlo opäť nezačalo vládnuť. Boli to zlaté časy... No boli už veľmi, veľmi dávno. Odvtedy sa už ľudstvo iba zmieta medzi svetlom a temnotou. Tie časy boli pred takými tritisíc rokmi. Časy, keď žil Pendragon, bardi, a nadprirodzené bytosti neboli nadprirodzené. Časy, keď ľudia nepotrebovali peniaze. Keď pre nich nebol podstatný majetok. No tie sú, ako vidíš, zatiaľ nenávratne preč. No ty si tu, a si naša nádej. Možno aj posledná ...." Povedal Timoteus, a uprel na mňa svoj uprený, oceľovo-modrý pohľad. „No ja neviem, ako vám mám pomôcť...."

„Najprv sa budeš musieť stretnúť s tvojou mamou. Tá ti už povie, ako máš pokračovať."

„S mojou... Mamou?"

„Áno, s tvojou pravou matkou."

„Ale kedy? Ako? ...."

„Už si možno počula o dračích líniách zeme. Na miestach kde sa pretínajú, vznikajú na istý čas brány. Brány, ktoré majú možnosť preniesť nás do iných dimenzií, miest, svetov ,planét... Ba dokonca aj galaxií. A v jednom z tých svetov sa nachádza tvoja matka. Rovnako ako majú dajme tomu Grécky bohovia Olymp, má aj tvoja mama vlastnú ríšu, vlastný svet, vlastnú realitu. A ty ju budeš musieť nájsť."

„Ale ako ju nájdem?"

„Nájdeš ju spolu so svojimi hodinkami a havranom. Oni ti už pomôžu. A chcel som ti ešte povedať, havrana za žiadnych okolností nepodceňuj. Je to tvoj duchovný sprievodca, tvoj strážca a jeho vedomosti sa zbierali tisíce rokov, počas toho ako na teba čakal."

„On má tisíc rokov?"

„To je ten najmenší odhad." Načo havran ako na súhlas zakrákal. „No vidíš, čo som ti hovoril." Podpichol ma Timoteus. „Najbližšia brána sa má aktivovať za pár dní. Keď to bude, dám ťa zavolať a ty pôjdeš za svojou mamou. No budeš tam musieť ísť iba ty a Matthew. Smrteľníci tam vstúpiť nesmú. Dovtedy za mnou budeš chodiť každý deň a budeš sa učiť brániť sa, a aspoň čiastočne využívať svoje schopnosti." Povedal a vstal z kresla, podišiel ku knižnici a vytiahol odtiaľ malú modrú knihu. „Tu máš," povedal a podal mi ju. „Je to kniha o vás dvoch, potomkoch. Samozrejme, nie ste len dvaja no je vás veľmi málo. Živých je na zemi len sedem." Potom nám hlavou kývol smerom k dverám, čo znamenalo, že môžeme ísť. Všetci sme sa postavili zo stoličiek, a vydali sa smerom k východu. Moji rodičia išli napred, a tak som s Noahom zostala chvíľu sama. Po chvíli ticha sa ma spýtal :“Myslíš, že to zvládneme?"

„Čo teraz myslíš?"

„To všetko... Svet."

„Nebudeme v tom sami." Upozornila som ho. „To je pravda, no aj tak sa mi to zdá všetko príliš narýchlo..." Povedal Noah.

„Aj mne sa to ešte všetko zdá zvláštne..." Povedala som. „Možno sa všetci spojíme... My potomkovia. Určite by sme mali väčšiu šancu..."

„Potom by sme možno nádej mali."

„Vedia vôbec tí ostatní, kým sú?" Spýtala som sa ho.

„Tak určite si na sebe všimli niečo zvláštne. Rýchlo splnené želania, premiestňovanie, ovládanie živlov... Väčšine sa schopnosti začnú prejavovať po trinástom roku. Vtedy už vedia pochopiť, že to nie je normálne a tak to skrývajú.

„O ovládaní živlov som ešte nepočula..."

„Každý z nás má v moci ovládať nejaký živel. Ja mám vodu... Podľa tvojho sprievodcu predpokladám, že to bude vzduch." Nad týmto som sa zamyslela... Ako malá som vždy snívala o lietaní, bol to môj nesplnený sen. Často som sa stavala na stoličku, a snívala, aké by to bolo vzlietnuť. „ Mohla by som lietať?" Spýtala som sa Noaha.

„Pravdepodobne áno... Časom. Mňa napríklad voda poslúcha, ako vtedy v lese... Len škoda, že mi to vtedy nenapadlo skôr. A vlastne, ako si na to prišla?"

Tvoje oči... Mali farbu oceánu..." Povedala som.

„Tvoje sú zas oceľovo modré... Chladné ako obloha pred búrkou. No je v nich niečo, čo ich robí živými a svetlými... Timoteus povedal, že oči tvojho otca sú ako bezodná temná priepasť. Iba nekonečná temnota."

Rain ....

Kvapky dažďa v nás vytvárajú akúsi istotu. Istotu, že keď na nás dopadnú zmokneme. Že cez nás neprepadnú, a tak máme istotu, že nie sme mŕtvy . . .

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 7.

Na mojom rozhodnutí môže stáť osud celého sveta . Buď sa všetko zmení k lepšiemu, alebo sa všetko ponorí do temnoty, akú ľudstvo ešte nezažilo. No aj tak bolo jednoduché si vybrať. Vybrala som si svetlo, lásku, a všetko čo k nej patrí. No je pravda, že zlo vyhráva často. Nie je to ako v rozprávkach, kde dobro vždy víťazí nad zlom. V skutočnosti to tak nie je, pretože zlo nehrá fér. Láska je v ľuďoch zakorenená hlboko, a silnejšie ako nenávisť. Je pravda, že nenávisť často vzniká z lásky... No je len na nás, či dovolíme nenávisti kvitnúť, a láske hynúť. Alebo práve naopak. „Vybrala som si svetlo." Oznámila som rodičom a Noahovii. Na tvárach im rozkvitol úsmev, a v očiach sa im zablyslo šťastie. „Sme na teba veľmi hrdý." Povedala mama, a otec prikývol. V tom mi napadla jedna vec. „Stretnem sa niekedy so svojou pravou mamou?"

„Stretneš, no až vtedy keď to ona bude pokladať za vhodné."

„A to bude kedy?"

„To nevieme ani my." Povedala mama a pokrčila plecami. „No bola by som rada keby to bolo čoskoro, zlo stále stúpa a silní. A zatiaľ sme voči nemu bezbranný, ty si naša nádej." Zrazu sa Noah postavil. „Mali by sme ísť všetci k Timoteusovi, a tam sa o tom všetko porozprávať. Tu nás môže niekto počuť." Povedal a svoj pohľad uprel na mňa, v očiach sa mu zračila únava.

„Nechajme to na zajtra." Navrhla som. „Predsa len je už neskoro." Na hodinách bolo už niečo dobre po jedenástej.

„Dobre, Noah, povedz Timoteusovi že prídeme zajtra o šiestej. Všetci si musíme objasniť veľa vecí."

„Odovzdám, a ďakujem za oblečenie a jedlo." Mama sa na neho usmiala a povedala „Nemáš začo, aj nabudúce." Postavila som sa a šla ho odprevadiť, pri dverách sa zastavil. „Klara máš dobrú mamu, aj keď nie je tvoja vlastná mama to je. Váž si ju, nie každý z nás ma totiž také šťastie že sa dostane do opatery rodiny." To čo mi povedal Noah ma zarazilo.

„Ty nemáš rodinu?"

„Nie, mám som iba Timoteusa. A aj keď ho mám rád, mamu nahradiť nemohol..."

„To je mi ľúto... A máš pravdu, aj keď moja mama nie je moja vlastná neprekáža mi to. Pretože ma vychovala a dávala mi lásku, bez ktorej by som nebola taká aká som." Povedala som, a usmiala som sa na neho. No on  tam iba stál, a až teraz som si uvedomila že som si ho za tie dva dni celkom obľúbila...

„Noah ?"

„Áno?"

„Stretol si niekedy svojho otca?"

„Nie, a neviem čo ho vôbec stretnúť chcem."

„Prečo?"

„Lebo sa o mňa nestaral doteraz, tak prečo by sa mal zrazu začať ?"

„Možno mu na tebe záleží, len ...."

„Len nemá čas? To nie, on má čas stále keďže je nesmrteľný ..."

„Možno to tak vidíš len ty."

„A čo ak o mňa vôbec nestojí?!"

„To nemôžeš vedieť.."

„Ty môjho otca nepoznáš."

„A ty áno?" Pozrela som sa mu do očí, a čakala som na odpoveď.

„Nie."

„Tak ho nesúď, súdenie je iba iný druh trestania."

„Dobre, súdiť ho nebudem, no ak ho stretnem aspoň budem môcť oprávnene hovoriť že je kretén."

„Brzdi, nechceš ho predsa naštvať nie? Čo ak ťa počuje?" Povedala som a zasmiala som sa.

„Tak potom mám taký menší prúser...." Povedal a zaškeril sa na mňa. "Na problémy som už zvyknutý ..."

„Tak si začni odvykať."

„A to už prečo?"

„Budeš ich mať menej."Podpichla som ho.

„O to pochybujem, no ako myslíš. Ja už pôjdem." Povedal a usmial sa na mňa. "Tak zajtra?"

„Zajtra." Usmiala som sa na neho.

„Ahoj, a dobrú noc." Postúpil ku mne o pár krokov a objal ma. Mierne ma to zaskočilo, no bolo to úprimné a cítila som sa pri ňomdobre takže mi to nevadilo. Potom ma pustil a zišiel po terase do noci. Pozerala som sa ako kráča preč. Mesiac osvetľoval park pred domom a zalieval ho striebristým mesačným svetlom. Pomaly som sa otočila, no predtým ako som zavrela vchodové dvere, sa parkom ozvalo zaškriekanie môjho havrana.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 6.

Konečne sme dorazili na nádvorie. Noc bola pokojná, no na môj vkus bola až príliš tichá. Otvorila som dvere na dome, a nadýchla som sa vône domova. Voňal po levanduli a knihách. Ešte som ani poriadne nevošla dnu, keď sa už ku mne rozbehla mama.  „Klara preboha čo sa stalo? Si v poriadku? Kto je to ? ..." Hneď ma zaplavila otázkami. "Mami toto je Matthew, a áno sme v poriadku."

„Čo sa stalo? Kde ste boli?"

„Prešli sme cez časovú bránu, a je toho viac .."

„Dobre, tak k tomuto si radšej všetci sadnime. Najprv sa však choďte umyť a prezliecť. Matt, dám ti nejaké veci po Klarinom otcovi."

„Ďakujem, a máte pravdu. Sprcha by nám naozaj dobre padla ..." Mama sa na to usmiala, keď jej niekto dá za pravdu, vždy ju to poteší ... Vyzuli sme sa no v polovici schodiska nás zastavila moja mama. „A Matthew, nemusíš mi vykať. Hovor mi jednoducho Catelyn." Moja mama dovolila niekomu aby jej tykal? Tak toto už teda vážne začína byť divné. Matthew som naviedla do spoločnej kúpeľne, a podala som mu veci po otcovi. Ja som šla do mojej. Konečne som zo seba zmyla pach dymu a zrazu mi to všetko prišlo neskutočné. Ako keby to všetko bol iba dajaký divný dlhý sen ... No vedela som, že to sen nebol. Vyšla som zo sprchy a obliekla som sa. Zrazu som si spomenula na havrana. Pozrela som sa na klietku, očakávajúc, že tam bude pokojne stáť. No havran tam nebol. Dvere na klietke boli otvorené, rovnako, ako tie na balkóne. Vyšla som von, a havran sedel na zábradlí. Dlahu ktorú mal ešte nedávno na krídle, bola preč. Podišla som k nemu pomaly, aby som ho nevyplašila. No on tam len ďalej pokojne sedel. Dotkla som sa jeho krídla a opatrne som ho roztiahla. Bolo úplne v poriadku. Zrazu havran vzlietol a sadol mi na plece. Jeho váha mi neprekážala, bolo to až prirodzené. Vošla som späť do izby, a zavrela som dvere na balkóne, no jedno zo strešných okien som nechala otvorené. Nemienila som ho väzniť, veď predsa je to tvor oblohy. Bol zrodený na to, aby cítil nápor vetra v krídlach, na to nadšenie ktoré ním prúdilo keď lietal. Bol zrodený na to,, aby sa z vrchu díval na tú krásu ktorá sa vytvorila sama, bez pomoci človeka, len s pomocou bytostí lesa. Bol stvorený na to aby vládol oblohe. A patril ku mne. Bol mojím strážcom, mojim večným spoločníkom.

Konečne sme boli všetci. Sedeli sme na gauči v našej obývačke, bola som rozhodnutá dostať odpovede na moje otázky. Chcela som konečne zistiť, kto bol ten muž v lese a čo so mnou bude. Asi začnem tou druhou otázkou. „Kto bol ten muž v lese?"

„To je na dlho, a bude sa ti lepšie spávať keď to vedieť nebudeš." Povedal otec.

„Tak teraz sa mi už isto bude dobre spávať." Odsekla som. „Mám právo to vedieť, nie? Alebo aj to chcete predo mnou tajiť?"

„Chceli sme ti to všetko povedať, no nevedeli sme ako." Povedala mama.

„Tak mi to už povedzte prosím, a už žiadne tajomstvá ...." Mama sa najprv pozrela na otca, ktorý opatrne prikývol. „Ešte pred tvojím narodením sme vedeli o tvojej mame a otcovi. Vedeli sme aj o tom, že po tebe tvoj otec pôjde, a bude chcieť aby si mu pomáhala vládnuť temnote. A preto ťa tvoja matka potrebovala ukryť, vedela že po tebe otec pôjde až kým ťa nedostane. A to nemohla dopustiť, znamenalo by to koniec svetla, čiže aj jej ríše. No šlo tam o  oveľa viac, nechcela sa ťa vzdať a tak sme sa dohodli že sa na 15. narodeniny všetko dozvieš, a Timoteus ťa bude učiť. Bude ti pomáhať vysporiadať sa zo všetkým, no ovládať tvoje schopnosti ťa môže naučiť jedine tvoja matka. A tak si sa dostala k nám, našou úlohou bolo vychovať ťa a chrániť. A myslím že sa nám to aj celkom podarilo, no ochrana bola nevedomosť... A teraz keď už všetko vieš tak ťa tvoj otec bude môcť ľahšie nájsť."

„Kto je vlastne môj otec?"

„Tvoj otec je protikladom tvojej matky, je pánom smrti tak ako je tvoja mama paňou večnosti. Je len na tebe, aby si sa rozhodla ku ktorému z tvojich rodičov sa pripojíš. Či to bude svetlo alebo tma, či to bude tvoja matka alebo tvoj otec ..."

Popol

Sklenené mesto, pokryté prachom,
zakrýva túžba neistá, poprášená strachom.
Prečo sa neskrýva, kliatba kamenistá?
Veď bez nádeje ukrýva sa.
Všetko zhorí, všetko tleje,
a nikto sa jej neuleje.
Zmocní sa jej ťažoba,
a les tleje do hora.
Bez vody, bez ohňa . . .
Och, tá mrákava!
Žiara tmavá, tienistá,
pokrytá strachom, nič nezíska.
Len láska svieti ponad hroby,
a bráni sa.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 5

Otočila som sa a stál tam chlapec. Mal dlhé čierne vlasy po zátylok a zelené oči. Rýchlo som sa pozviechala zo zeme a husle nechala na skale . Jediná suchá úniková cesta bola tam kde stál on. Prudko som sa poobzerala okolo seba, no utiecť som nemohla .Vykročil ku mne a ja som spravila krok do zadu. Teraz som už stála na okraji skaly. Vyzula som si topánky a skočila som do vody. Na okamih ma ľadová voda ochromila, no hneď som sa spamätala a vyplávala na hladinu. Obzrela som sa ku skale a videla som, že chalan skočil za mnou. Ponorila som sa naspať do vody a plávala k brehu. Po chvíli som sa vynorila lapajúc po vzduchu, a zistila som že je tesne za mnou. Z posledných síl som doplávala k brehu. Vyšla som z vody a striaslo ma od zimy. Za chrbtom som začula čľapot tak som sa rozbehla. Áno, bosá cez les. Človek si povie, že to musí sakramentsky bolieť, keď sa vám všetky tie halúzky a ihličie zabodávajú do chodidiel. Ale keď viete ako stúpať, tak je to v pohode. Bežala som po prúde rieky, aby som sa nestratila. Les poznám dobre, ale aj tak nie je dobré riskovať. Veď predsa len neviem, koľko času som strávila na skale a koľko už bežím pred tým čudným chalanom. Zrazu som zakopla o vyčnievajúci koreň. Čakala som tvrdý náraz, ale zachytili ma cudzie ruky a postavili ma na nohy. Snažila som sa vykrútiť z rúk, no on ma chytil pevnejšie a tak som vykríkla.

"Buď ticho, nechcem ti ublížiť. Poslal ma po teba Timoteus .Som jeho učeň..." povedal.

"Ako ti mám veriť?"

 "Pozri sa mi na ruku." Na zápästí mal rovnako ako ja znak, lenže nebol ako môj . Ten jeho bolo kladivo prepletané námorníckymi uzlami. 

"Kto si?!" spýtala som sa ho. 

"Všetko ti vysvetlím neskôr, poď so mnou. Tu to nie je bezpečné ....

"Prečo?" 

"Nevieš kto nás tu môže počuť."

"Ako to myslíš ??"

"Myslím to tak, že tu nemusíme byť sami ." Povedal a vyzeral byť rozhodnutý nepovedať viac.

"Fajn, ako chceš, ale nikam s tebou nepôjdem. Veď ani neviem tvoje meno !"

"Volám sa Jace. To ti musí nateraz stačiť." začal ma ťahať späť.

"Hej , brzdi ... Odkiaľ ma poznáš?"

"Ach ...." vzdychol si "Asi od Timoteusa , nie ?"

"Tak ako prepáč že sa pýtam." urazila som sa a vytrhla som si ruku z jeho zovretia.

"Počkaj .... ja som to takto nemyslel." v jeho očiach sa na moment zaleskla ľútosť, ale kedže to bolo naozaj len na okamih, tak som si tým nebola istá .....

"Viem ako si to myslel!"

"Nie nevieš ."

"Myslíš ?!"

"Ano."

"Idem domov."

"To je dobrý nápad."

"Alee, nebodaj so mnou súhlasíš ?"

"Áno, vadí ti to ?"

"Nie." Zastavila som a prudko som sa otočila. Pozrela som sa mu do očí , a možno "trošku" prudšie ako som chcela, som na neho vyletela.

"Prečo ma sakra nenecháš na pokoji ?!"

"Pretože ťa volá Timoteus ."

"A čo ja s tým ?!" Stíšil hlas a potom povedal :

"Asi prišiel na to ako používať hodinky."

"Čože ? Oni majú aj iné využitie ?"

"A nie len jedno. Viac sa nedozvieš pokiaľ so mnou nepôjdeš ."

"Hmm, ešte si to rozmyslím ...." Povedala som  a vybrala som sa hore prúdom rieky domov .

Autumn

Táákže, máme tu jeseň. A s ňou aj upršané a chladné počasie. Mne budú na lete chýbať najviac asi tie horúce letné búrky :3 ,ľadová drť a tábory. Písanie s kamarátmi do rána radšej ani nespomínam ... No aj jeseň má svoje výhody, teda ak máte radi dážď, vietor a dobré knihy. Teda aspoň pre mňa je to jeden z najlepších mesiacov na čítanie. Naučiť sa a čítať až do večera .... Na jar krásne počasie, v lete horúce búrky, na jeseň dážď a v zime sneh - aspoň ja si to takto predstavujem :D. Krásnu a daždivú jeseň ;) , vaša Emmuš.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 4

Zobudila som sa na to že je mi zima, čo bolo čudné pretože okná na noc neotváram. Otvorila som oči a uvedomila som si, že nie som vo svojej izbe. Bola som v lese. Stále. Noah vedľa mňa spal, a tak som s ním začal triasť. „Noah!" Sykla som.

 „Čo je?! Čo sa deje ?! Nechaj ma spať.“

 „Musíš sa zobudiť!"

 „Prečo?"

„Lebo sme ešte stále v lese!"

 „Aha... " povedal a začal si pretierať oči. Po chvíli, ktorá mi prišla nekonečne dlhá, sa konečne postavil. „Tak, čo teraz spravíme?" spýtal sa ma.

„Poďme pohľadať rieku."

„Dobre.“ Chvíľu sme kráčali mlčky, keď som pred nami zbadala dom. Najprv som si myslela že je to ten náš, no tento bol zvláštny,. Pripomínal mi domy ktoré mi na fotkách ukazovala mama keď som bola malá. No tie fotky boli veľmi staré, a ten dom na nich omnoho starší...

„Klara ten dom tu pred tým nebol."

„Viem. Ten dom poznám.“

 „Odkiaľ?"

„Tento dom mi mama ukazovala na fotkách, keď som bola malá. No už si nepamätám prečo...“

Noah sa zamračil, a čupol si na zem. Prstami prešiel po stopách v zemi. "Sú tu otlačky nôh, človek ktorý ich spravil tu bol nedávno.“

Zrazu sa dvere otvorili a vyšiel z nich muž. Pozrela som sa na Noah,  ktorý z ničoho nič zbledol.

„Klara, bež. Rýchlo kým nás nezbadá.“ No bolo neskoro, mužov pohľad sa zastavil na nás a v očiach sa mu zračila nenávisť.Noah ma schmatol a rozbehol sa. Skoro som zletela na zem ako mnou myklo.

„Hlavne sa neobzeraj!"

„Prečo, čo sa deje Noah?"

„Prešli sme časovou bránou, a ja asi viem ,kto je ten muž a prečo ti mama ten dom ukazovala."

 „Čože?! Akou časovou bránou, a kto je ten muž?!"

„Robila si niečo z hodinkami?"

„Áno."

„To bude tým ...."

„Ako sa odtiaľto teraz dostaneme?"

„To ti ukážem za chvíľu. Teraz hlavne bež!"

 Po dlhej chvíli Noah konečne zastavil. Sadol si na zem a oprel sa o strom.

„Čo presne si robila s tými hodinkami?"

„Nič také, len som chcela prestaviť čas."

„O koľko si ich prestavila?"

„Vtedy boli na päťke, ja som ich prestavila na trojku."

„Dobre, rýchlo ich prestav späť na päťku."

„Bude to fungovať?"

„Hádam hej.... Malo by." Vzala som hodinky do rúk a ručičky som prestavila na päť.

„Hotovo."

„Teraz stlač toto tu." Ukázal na vrch hodiniek. Bolo to tlačidlo, ktorým sa hodinky otvárali. Stlačila som ho no nejakú veľkú zmenu som necítila. Stáli sme stále na tom istom mieste.

„Dobre, teraz nám už nezostáva nič iné, ako len dúfať že sme ich nastavili správne." Postavili sme sa a šli sme ďalej. Po chvíli som začula šum vody, rozbehla som sa za zvukom a po chvíli som skutočne zbadala rieku. Rozbehli sme sa hore prúdom, a o chvíľu sme naozaj zbadali môj dom. Noah nadšene vykríkol a objal ma, no po chvíli nám tá situácia prišla trápna a tak ma pustil.

„Už mi povieš kto bol ten muž v lese ?" Spýtala som sa ho.

„Najlepšie ti to vysvetlia tvoji rodičia. Ale najlepšie asi tvoja nevlastná mama.“

Počas školského roku budem mať menej času a tak budú aj kratšie časti . Budú asi približne takéto , ale budem sa ich snažiť pridávať ako tak často ... :) 

Pictures

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 3

Otvorím oči do krásneho rána, posadím sa na posteli a zazívam. Pozriem na klietku. Havran je už hore a znovu na mňa upiera svoje zvláštne modré oči. Odhrniem paplón, posadím sa a trocha si pnaťahujem končatiny. Podídem ku klietke.Pootočím západkou na čo sa ozve tiché šťuknutie. Otvorím dvierka a vystriem ruku k havranovi. Pohladím mu hlávku, na čo ňou spokojne zakýva. Zrazu sa prudko otvoria dvere, havran sa splaší a hlučne vrazí do kliekty ktorá sa prevráti a zhodí na zem lampu. Sklo sa na zemi roztriešti a z lampy zostane len jemná, mosadzná konštrukcia. Rýchlo sa postavím pred klietku a telom zakryjem havrana. Modlím sa, aby si dotyčný nič nevšimol. Z dverí vyjde mama, ktorá keď ma zabadá, nahlas vydýchne.

„S otcom sme ťa včera nepočuli prísť."

„Išla som rovno do izby." Stroho odpoviem, na čo sa zatvári ublížene. Moje správanie ma hneď zamrzí.

„Dobre, len ... Báli sme sa o tebe Klara. Poď dole na raňajky." Povie a otočí sa na odchod, keď zbadá lapmu. "To nechaj tak, odnesiem ju k TImteusovi a bude opäť ako nová.

„Oblečiem sa idem." Poviem a povzbudzujúco sa na ňu usmejem. Zavrie za sebou dvere na čo si konečne vydýchnem. Otočím sa k havranovi s tým, že ho naoko vykarhám, no keď zbadám ten inteligentný uľútostený pohľad, slová sa mi zaseknú v hrdle. Pokývam hlavou a vojdem do kúpeľne kde si opláchnem tvár. Na oblečenie si vyberiem ľahké biele šaty, rozčešem si dlhé vlnité medené vlasy a bosá zbehnem dole schodmi. Ledva sa moja noha dotkne predposledného, z mojej izby sa ozve škrekot. "Dočerta!" Ticho zanadávam. Otočím sa a prebehnem späť. Havran sa usalašil na mojom písacom stole, konkrétne, na truhličke, ktorú som včer dostala spolu s amuletom.

Tebe ide o tie hodinky, však ?" Spýtam sa havrana, na čo stíchne, Pohladím ho po mäkkom čiernom perí. Truhličku otvorím a hodinky si zavesím okolo krku.

„Tak čo , už si spokojný ?" Spýtam sa so smiechom havrana. Ten iba zaškrieka a dá sa do čistenia peria. Otvorím dvere na balkóne a odídem z izby. Zavriem za sebou a rozbehnem sa dolu schodmi. Na predposlednom sa chytím pevného bieleho mramorového stĺpu a zoskočím. Na zem dopadnem vystretá v elegantnej piruete. Prejdem cez slnkom zaliate átrium do zimnej záhrady, ktorú používame ako jedáleň. Za stolom už sedia mama s otcom. Mama je ruka v ruke s knihou a otec, na rozdiel od nej stíha koketovať s novinami a kávou zároveň (neznáša, keď mu vychladne). Na stole je nakrájaná domáca špaldová bábovka poliata jahodovým krémom, čerstvé mlieko a horúci čaj v bodkovanej kanvici, z ktorej sa ešte parí. Parketa pod mojou nohou zavŕzga a tak obaja zdvihnú oči od písmeniek. "Dobré ránko." Ozve sa."Kupuješ mi kávu!" Skríknu hneď po tom, na čo sa rozosmejeme. Je to taký rodinný zvyk. Sadnem si na bielu drevenú stoličku a nohy si zložím pod seba na mäkkú teplú podušku. Byť bosá na studených parketách nie je totiž najlepší nápad. Mama mrkne očkom na hodiny a takmer ju vystrelí. "Nicolas! Nechaj tie noviny tak a bež naštartovať auto, zasa meškáme!" Zvolá a hodí otcovi kľúče. Toho jeho rýchle reflexy zachránia pred možnou plastikou nosa. Pokojne sa postaví zo stoličky a keď zistí, že majú ešte dvadsať minút času, zvolá na mamu:" Catelyn, láska, máš čas. Idem naštartovať auto!" Zdvihne zelený hrnček s kávou zo stola a dopije ju. "Ako si sa vyspala, divožienka naša?" Spýta sa ma a dá mi bozk do vlasov. "Ušlo to tati, a ty?" Spýtam sa ja jeho. Pohľad mu trocha zosmutnie a vzdychne si. "S mamou sme nevedeli zaspať." Tu to uviazne. Obaja vieme prečo. "Objíme ma a zašepká mi do ucha:" Klara, ľúbime ťa nadovšetko na svete."

"Aj ja vás oci." Poviem a stisnem ho. Zrazu sa do objatia pridá ďalší pár rúk a tak je z nás na chvíľu rodinný spletenec. Pustíme sa a odídu do práce. Osamiem. Sadnem si za stôl a odrežem z bábovky celkom slušný kusisko ktorý pozapíjam čerstvým malinovým čajom. Hneď ako je môj žalúdok spokojný schmatnem husle zo stola odídem z domu zadnými dvermi vedúcimi z miestnosti. Bosá. Studená dlažba sa zmenila na slnkom vyhriate okruhliaky a mach. Záhrada bola jedna veľká lúka, ktorú od lesa oddeľovala rieka. Tá sa potom stáča hlboko do zeleného kráľovstva. Záhradný chodníček sa kľukatil pomedzi hrubokánske kmene stromov a ružové kríky, ktoré vytvárajú voňavé oblúky. Pomedzi kríky a stromy prejdem dolu svahom až k rieke cez ktorú je postavený drevený most. Prekročím rieku a privíta ma stará známa smaragdová tvár lesa. Takmer každý zo stromov je najmenej tak starý ako kaštieľ, čo znamená pár stoviek rokov. Nočný dážď sa tu zmenil na hustú hmlu, ktorá menila les na tajomný svet. Bosými nohami som kráčala po hebkom machovom koberci. Ihličnaté vetvičky nad hlavou vytvárali akúsi trblietavú sieť, zachýtajúcu denné svetlo. To sa sem takmer trúsilo cez občasné škáry. V trsoch tu rástli neskoré fialky, černice a lesné jahody. Sem-tam sa zjavila nejaká prvosienka. Štebot vtáčikov a jemné zavýjanie vetra hladko klzajúceho sa pomedzi stromy dodával pocit bezpečia. Ihličnatá kupola sa rozostúpila a odhalila sa široká prudká rieka v ktorej strede hrdo stála široká skala. Dostať sa k nej dalo iba dvoma možnosťami. Preplávať alebo popreskakovať cez menšie skalky vôkol. Ja som sa ako vždy rozhodla pre druhú možnosť. Husle a slák somsi prehodila do jednej ruky a skočila na prvú skalu od ktorej som sa hneď odrazila na ďalšiu. Preskoky pripomínali tanec. Bolo sa treba v správnej chvíli nakloniť, vystrieť ruky, odraziť sa, pokrčiť kolená... A zrazu som stála na balvane. Vystrela som sa a nechala na seba dopadať jemné kvapky vody z vĺn narážajúcich do skaly. Bolo to miesto, kde som trávila viac času ako v izbe. Preložím si slák z pravej ruky do ľavej a husle vložím pod bradu. Začnem hrať. Tancujúci slák vytvára z hudby príbeh, ktorému rozumejú azda iba vtáci a víly vôkol. Opisuje mňa. Moje pocity, spomienky, myšlienky, všetko. Všetko vyjadrujem notami a zvukom. Vypúšťam smútok zo včerajška a nechávam aby v mojom srdci opäť víťazil pokoj a láska. Zo smutnej melódie prejdem do sviežej piesne, ktorú ma ako malú naučila hrať mama. Zatiahnem posledný ton a vydýchnem si. Zrazu ma ovládne pocit, že za mnou niekto stojí. Otočím sa a za mnou stojí chlapec.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 2

Kvapky dopadajú na strechu auta , hromy sa silno odrážajú od kamenných ulíc mestečka, keď zrazu do auta vrazí niečo veľké a čierne. Vodič prudko dupne na brzdu až ma hodí dopredu. Bezpečnostný pás ma však včas zabrzdí, inak by som sa zastavila asi až niekde na čelnom skle. Spamätám sa a vyskočím z auta. V tej chvíli mi je jedno, že budem celá mokrá od dažďa, prvoradé je zachrániť tvora, ktorý vrazil do auta. Prebehnem ten kúsok a naozaj. Na kapote auta bezvládne leží obrovský čierny vták so sivým zobákom. Vyzlečiem si sveter a opatrne zdvihnem tvora z auta. Jemne ho zabalím do svetra tak, aby som sa mu nedotkla krídla, ktoré má čudne vykrútené vzad. Vietor mi šľahá dážď na teraz už holé plecia. Zrazu sa vták pohne a otvorí svoje oči, ktoré mi vyrazia dych . Sú zrkadlovým odrazom tých mojich, ktoré vyzerajú akoby boli staré niekoľko stoviek rokov. Dívajú sa na mňa chápavým a pokojným pohľadom. Zviera sa ma ani trocha nebojí , a ja som v tej chvíli vedela, že je to ten vták o ktorom hovoril Timoteus. „Slečna, stále potrebujete odviezť?" Zakričí na mňa taxikár z auta, čo ma preberie. „Áno, no teraz ma prosím zavezte na najbližšiu veterinárnu pohotovosť." Havrana si chytím do jednej ruky a otvorím dvere na aute .

Cesta bola rýchla a zviera zo mňa celý čas nespustilo svoje zvláštne oči. Zrazu auto zastane, a ja cez zapršané okno zbadám neónovo-modrý kríž. Poďakujem sa a vytiahnem z peňaženky štyri eurá. Zaplatím, vystúpim z auta a dúfam, že tu nejaký doktor ešte bude. Nadýchnem sa a kráčam ku vchodu. Je to obyčajná kamenná budova mierne porastená machom so škridlovou strechou. Vyzerá ako takmer každý iný dom v Bibury. Nemám na ňu dobré spomienky, naposledy som tu bola pred rokmi, keď sa náš pes otrávil jedom na potkany. Rozleptalo mu to žalúdok a doktor ho už nedokázal zachrániť. Musel ho utratiť aby mu skrátil nepredstaviteľné muky. Rodičia mi miesto toho, aby povedali pravdu, povedali, že musel zostať u doktora . Pravdu som sa dozvedela až o týždeň , keď som si "náhodou" vypočula rozhovor mojej mamy a jej kamarátky. Bolo to prvýkrát čo sa moje detské srdce zlomilo. Stratila som najlepšieho priateľa. Do mojich štrnástich rokov sme sa s rodičmi často sťahovali, až dodnes neviem prečo, asi kvôli práci ktorej je stále nedostatok. Musím však uznať, že sme nikdy netrpeli nedostatkom. Má to však za následok moju samotu. Miestni dedinčania sú zvyknutí na to, že sa tu pozná každý s každým takže i keď tu bývame cez tri roky, stále nás berú ako cudzincov. Nemôžem ale povedať, že by neboli priateľský. Nemám však jediného skutočného priateľa. Všetko sú to len plytké kamarátstva. Nikto, komu by som sa mohla skutočne zdôveriť. Mojím priateľom je lesné ticho, štebot vtákov a hudba. Už ako malú ma rodičia učili hrať na rôzne nástroje. Ovládam umenie hry na harfu, klavír, husle, lutnu, gitaru, ... Je to dlhý zoznam. Som im za to vďačná. Slušne to vypĺňa samotu.

Stlačím kľučku a s vŕzgotom otvorím staré masívne vchodové dvere. V čakárni ani duše, tak sa rozhodnem zaklopať na dvere ordinácie. Spoza dverí sa ozvú kroky a o chvíľu už na mňa spoza nich pozerá postarší pán – doktor. Na nose má nakrivo nasadené okuliare a na lekárskom plášti má gombíky pozapínane ledajako. „Poďte ďalej." zamrmle, tak vojdem za ním. Obávam sa, že som ho vyrušila z plnohodnotného spánku na stole, ktorý inak slúži na prehliadku zvierat.

„Položte ho sem." Povie, a ukáže na stôl prikrytý bielym gumeným obrusom. Na ruky si navlečie gumenné  rukavice. Opatrne z havrana odmotá môj sveter a podá mi ho. Jemne chytí havrana za krídlo, načo krkavec zaškrieka.

„Je to zlomenina" skonštatuje po tom, ako mu spraví röntgen , " nie zložitá, ale krídlo má zlomené na dvoch miestach. Budem mu to musieť zafixovať a lietať nebude môcť pár mesiacov. Máte možnosť sa o neho zatiaľ postarať?"

„Ni..." Chcela som povedať nie, ale spomeniem si na situáciu v našej rodine. "Samozrejme." poviem a pozriem na havrana ktorý zo mňa stále nespustil oči. Doktor mu krídlo zafixuje, spraví mu preventívku a vyhlási, že je inak úplne zdravý. Potom odíde spisovať nejaké papiere a keď sa vráti, pustí nás domov.

zavriem oči a nechám sa unášať spánkom, ktorý je pre mňa vykúpením. Oslobodzuje ma od stresujúceho života , ktorý sa mi zdá byť čoraz neistejším .

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 1

Vstúpim do starého obchodu. Ako prvé ma ovanie neznáma, no ľahká kvetinová vôňa. Moje dnešné sedemnáste narodeniny prišli až príliš rýchlo. Rodičia sú už pri mne očividne naozaj zmätený, pretože mi sami ani nevedia vybrať darček takže ma zobrali do mestského starožitníctva. Zo začiatku som nad tým nápadom iba pregúľala očami, teraz som však zmenila názor. 

Obchod mal tajomnú atmosféru. Bol prepchatý rozličným nábytkom a doplnkami, ale ako zázrakom do seba všetko zapadalo. Toľko nádherných vecí pokope som ešte nevidela.Kráčam ďalej a nemôžem sa vynadívať. Zo stropu visí obrovský kryštálový luster na ktorom sú zavesené malé krištále v tvare kyvadiel a drobných vtáčikov. Steny obchodu majú bledomodrú farbu, ktorá je na niektorých miestach jemne popraskaná a tmavohnedé drsné parkety sú pokryté rôznymi hrubými kobercami, ktoré tlmia moje kroky. Pozdĺž miestnosti sa ťahajú rôzne knižnice, truhlice, toaletné stolíky, skrine a zrkadlá. Začnem stúpať hore schodmi. Jeden pod mojimi nohami hlasno zavŕzga ,na čo zadržím dych. Bojím sa narušiť pokoj, ktorý tu vládne. Prstom prejdem po kovanom zábradlí v očakávaní, že zanechá tmavú stopu v prachu, no nenechal - zábradlie je úplne čisté, čo mi prišlo zvláštne. Vystúpim na prvé poschodie a ako prvé mi do očí padnú vysoké čierne balkónové dvere. Otvorím ich a vojdem. Dlážka je vykladaná veľkými okrúhlymi ploskými kameňmi, ktoré majú v zapadajúcom slnku levanduľový nádych. Pozriem sa hore a dívalm sa na presklenú klenbu stropu cez ktorý je vidieť vychádzajúce hviezdy a mesiac. Spustila sa búrka. Blesk osvetlil tmavý stôl z orechového dreva pokrytým tmavomodrým obrusom . Vedľa stola stojí obrovský strieborný stojan na ktorom sú pripevnené biele sviečky. Tekutý vosk z nich kvapká na podlahu. Na stole je položená strieborná truhlička vykladaná kryštálmi a opalitmi .Vezmem truhličku do rúk a opatrne nadvihnem veko. Na tmavomodrom hodvábe ležali staré strieborné hodinky na ktorých sú vyrezané ornamenty pripomínajúce kvety a keltské symboly. Zdvihnem  ich a vtom, akoby sa vo mne niečo zobudilo . Zrazu podvedome viem, že to nie je obyčajný stroj. Za mnou sa niečo pohne. Otočím sa a na prahu zbadám usmievajúceho sa starca. Je nadmerne vysoký, no plecia má zhrbené pretože sa pravou rukou opiera o drevenú palicu. Tmavozelené oči má orámované hlbokými vráskami, no žiari z nich múdrosť a vitalita. Dlhá strieborná brada mu siaha po hruď. Na hlave má začínajúcu plešinu. Oblečené má horčicové menčestráky a kockovanú machovú košeľu. Otvorí ústa a milo povie :"Konečne, čakali sme na teba tak dlho." Pokloní sa na znak úcty.

"Kto ste?" Ozve sa buchnutie dverí a klepot podpätkov. To bude určite mama s otcom. A naozaj, o chvíľu už vidím mamine divoké gaštanové vlasy a okuliare, ktoré nikdy nedržia na svojom mieste. Keď ma zbadá, rukou si zakryje ústa a hlesne : "Takže je to pravda..." Zmieta mnou zmätenosť O čom to hovoria? "Kto ste, prečo ste na mňa čakali a mama, prestaň sa na mňa pozerať pohľadom, akoby si ma už nikdy nemala vidieť." Poviem vyrovnaným hlasom.

"Dieťa, všetko sa dozvieš včas." Odvetil starec. "Čo sa mám dozvedieť?" Starec však iba poký hlavou a pozrie sa mame do očí. Už ma to nebaví, chcela som ísť domov.

"Mami, už som si vybrala čo chcem. Koľko stoja tieto hodinky? Nie je tu cenovka."

"Tie hodinky sú tvoje, za ne sa neplatí." Opraví ma starec s úsmevom na perách. "Ako to?" Spýtam sa.

"Je to darček od večnosti pre teba ."

"Čože ?" Nechápem, ale starec si len prikyvuje hlavou . "Presne tak, presne tak..."

"Timoteus! Už si našu dcéru vydesil dosť!" Rezko povie otec, v tom zmätku som si ho ani nevšimla. "Vašu dcéru? Vážne ju chceš naďalej klamať ?" Tú časť "vašu dcéru" povedal posmešným tónom, ktorý sa mi vážne nepáči. "Klara, poď, vezmi tie hodinky aj s tou škatuľou a ideme!" Zavelí otec .

"Klara? Och, aké je to úbohé meno, jej pravé je omnoho krajšie."

"Aké pravé meno, o čom to melie?!" Skríknem, už sa mi to všetko prestáva páčiť.

„Timoteus ! Už si našu dcéru vystrašil dosť !" Umlčal otec starca.

„Vašu dcéru ? Vážne ju chceš ďalej klamať ?" Tú časť "vašu dcéru" povedal posmešným tónom. Všetci stíchli, ničomu som nechápala a už som mala všetkého dosť . Zrazu sa mama rozhovorila : „My nie sme..." nedopovedala, zvyšok vety zanikol vo vzlyku. „Čo nie sme? Mami, čo sa deje?" Motá sa mi hlava. „Klara, tvoja matka chcela povedať..." otec položil ruku na mamino plece, no ona sa rozbehla obchodom, a povedala : „Nie, nechcem ju stratiť. Nemôžem!" Rozplakala sa a vybehla z obchodu, otec si smutne vzdychne a poberie sa za ňou. Pred schodmi zastane a otočí sa. „Klara, ľúbime ťa. Nech sa deje čokoľvek." Povie a usmeje sa. Objímem si plecia a vchádzam do miestnosti pripomínajúcej obývačku. Zostala som sama zo starcom, ktorý to v hlave buď nemá všetko v poriadku alebo sa svet zbláznil. Sadnem si na operadlo staro vyzerajúceho bordovo-zlatého gauča a zložím hlavu do dlaní. Starec si sadne oproti mne. Z vrecka na košeli vytiahne drevenú fajku. Z druhého zasa zápalky. Zapáli si fajku, párkrát si potiahne a miestnosť zaplní ostrá vôňa tabaku. Oprie sa do kresla a spýta sa: „Chceš vedieť pravdu?" Vydýchneobláčik dymu.

„Áno."

„Si si tým istá ? Možno ju neunesieš ." Pozdvihne pravé obočie a usmeje sa.

„Budem musieť." Poviem a vystriem sa. Starec ešte chvíľu váha, no potom začne rozprávať.

„Všetko sa to začalo dávno. To, čo ti teraz poviem, je staršie, ako čokoľvek žijúce na tejto zemi. Začalo sa to skôr ako boli postavené egyptské pyramídy, skôr, ako začali indiáni krotiť prvé kone a skôr, ako Kelti ukuli prvú zbroj. Je to príbeh starý tisíce rokov, možno viac, a najpodstatnejšiu časť hrá v tomto príbehu tvoja mama, a tvoj otec."

„Moji rodičia? Moja mama?" Spýtam sa neveriacky. To milé, usmievavé a sarkastické stvorenie ktoré sa o mňa stará od začiatku môjho sveta?

„Tá žena, ktorá pred chvíľou odišla nie je tvoja mama , a teraz, ma už prosím neprerušuj. Tvoja mama vlastne ani nie je človek, je to jedna z najsilnejších bytostí vôbec. Tvoja matka je večnosť, tvoja matka je to, čo ľudia nazývajú čas. Dá sa nazvať rôzne. A jej symbolom je presne to, čo máš na ruke ."

„Ale ja na ruke nič nemám ."

„Vážne? Nebuď taká zaťatá a pozri sa na svoju ruku poriadne, uvoľní myseľ a sústreď sa ."

„Na to, že tvoje telo nesmie byť prekážkou pre tvoju myseľ ." Zhlboka som sa nadýchla , uvoľnila som si hlavu a sústredila sa na starcove slová. Po chvíli som zbadala ako sa na mojom vnútornom zápästí začína objavovať tenká atramentová čiara, skrúcala sa a začínala tvoriť zvláštny, no krásny obrazec . Keď som sa pozrela lepšie, všimla som si, že tvorí okrídlené hodinky s číslami, ktoré namiesto dvanástky na vrchu mali ležatú osmičku symbolizujúcu nekonečno na ktoré obe ukazovali.

„Čo to má znamenať?!" skríknem a snažím sa obrazec zotrieť.

„Tie hodinky nezídu, sú tvojou súčasťou. Mám pokračovať, alebo ti stačilo to, čo som ti povedal doteraz ?

„Dobre, pokračujte ." Vzdám sa. Zosadnem do kresla a opriem sa.

„Skončil som pri tvojej matke, keďže ona je večnosť a keď si ty, jej dcéra, tak si čo?"

„Nesmrteľná ?"

„Nie, ideš na to zle ale v podstate si sa trafila. Si nesmrteľná, no skús sa nad tým trocha zamyslieť. Keď je tvoja mama večnosť, tak o trocha slabší odvar večnosti je ?"

„Dlhovekosť, mladosť ?"

„Bingo ! Ty si moja milá, dlhovekosť - óige –bohyňa mladosti. Máš poslanie. Aké, na to budeš musieť prísť sama s týmito hodinkami a tvojím strážcom. Budú ťa chrániť a pomáhať ti."

„Už radšej pôjdem..." Vstanem zo stoličky. Musím si to všetko utriediť v hlave, je toho príliš. Neverím tomu. Určite im preskočilo.

„Počkaj , zabudol som ešte na niečo, ten strážca bude zviera. Havran."

„Ale havrany sú v zime a je jedenásteho augusta ."

„Nepochybuj o ňom, on príde ." Vezmem zo stola hodinky a dám si ich okolo krku, zrazu ma zahalí pocit bezpečia - akoby ma niečo chránilo,

„Pôjdem."

„Dobre, poď, odprevadím ťa kúsok. A nezabudni, že si u mňa kedykoľvek vítaná."

„Ďakujem." Nesmelo sa usmejem. „Mimochodom , volám sa Timoteus ." Starec sa postavil odchod, ja zo stola zdvíham truhličku a pchám ju do tašky. Vyjdem von z balkónu a vstúpim do domu . Prejdem chodbou až ku schodom a nasledujem starca dolu .„Dovidenia ."

„Do skorého videnia, dieťa."

Otvorím dvere a vchádzam von do dažďa, búrka je už v plnom prúde. Z kabelky vytiahnem mobil. Je pol dvanástej večer a mám desať zmeškaných hovorov od mamy. Päťka z matiky je prúser. Ak prejdeš susedom mačku, je to veľký prúser. Ak vybuchne atomovka, je to obrovský, no ak ti mama volá desaťkrát, to je katastrofa gigantických rozmerov. Zabočím za roh, keď zbadám taxi. Rozbehnem sa a prudko mávam rukou kým si ma nevšimne. S úľavou si sadnem do vyhriateho auta a vodičovi nadiktujem adresu. Cestu domov mám v suchu, i keď neviem, či sa tam chcem vrátiť. Je to ešte stále môj domov?