Na druhý deň ráno som sa doteperila do kuchyne, kde ma už za stolom vítali mama s otcom. Raňajkovali sme ovsené vločky s jogurtom. Zrazu otcovi zazvonil mobil, zdvihol ho a to čo v ňom počul sa mu očividne nepáčilo pretože sa začal mračiť. Keď dotelefonoval, otočil sa ku mne a povedal: „Klara, práve mi volal Timoteus, zistili že brána sa otvára za päť dní. Má málo času naučiť ťa to čo budeš potrebovať po prechode brány. Poď zaveziem ťa k nemu.“
„Dobre, hneď idem len si zoberiem tašku.“ Vstali sme od stola a ja som si hore vybehla po tašku. Otec s mamou na mňa už potom čakali pri dverách. Vyšli sme von a havran mi sadol na plece. Nevedela som kde v noci bol, ale hlavné je že vždy ma dokáže nájsť. Nasadli sme do auta a otec ma vysadil pred Timoteusovím domom. Vystúpila som z auta a rozlúčili sme sa. Zaklopala som na dvere. Otvoril mi Noah. „Ahoj.“ Pozdravil ma. „Ako sa máš?“
„Ale, celkom to ujde. Len mám strach z tej brány.“ Usmiala som sa na neho. „A ty?“
„Tiež. Ako ti to išlo včera?“ Vošli sme dnu a kráčali ku knižnici.
„Vybrala som si luk Bánrion, a viem, že okrem nás sú ešte aj ďalší Lénai. A ozaj, za mojou mamou ideme len my dvaja alebo aj ostatný?“
„To neviem, určite nepôjdu všetci. Myslím že Timoteus vyberie ešte pár plnokrvný a polokrvných aby išli s nami.“
„To som rada. Bol si tam už vôbec niekedy?“
„Nie, nebol. A nemám ani tušenia ako to tam vyzerá. Musíme sa spýtať tvojich rodičov a Timoteusa, tí tam boli. Dokonca majú mapu.“
„Mapu? Oni tam boli? Prečo mi nikto nikdy nič nepovie...“ Vzdychla som si.
„Lebo sa nepýtaš.“ Zasmial sa Noah. Otvoril dvere na knižnici kde nás už čakal Timoteus.
„Vitaj Klara.“ Privítal ma. „Dnes by sme myslím mohli začať s bojovým tréningom. Matt ťa naučí ako správne strieľať s luku. Potom ti poviem o Talamhu. O mieste kde vládne tvoja mama. A nakoniec, ovládať tvoje schopnosti. Tak bežte začať, za päť dní musíme stihnúť nemožné.“ Odišli sme s Noahom späť do miestnosti zo zbraňami. Namiesto obhoreného závesu dnes okno zakrývala zelená záchytná sieť na šípy. Pred sieťou visel terč. Noah mi ukázal pokiaľ tetivu natiahnuť, a ako mieriť. Kým sme skončili, šlo mi to celkom slušne. Keď takto budeme pokračovať tie zvyšné štyri dni, budem sa vedieť v pohode trafiť. Po skončení bojovej časti som išla späť za Timoteusom do knižnice. Rozprával mi o bytostiach ktoré obývajú Talamh. Žijú tam takmer všetky “rozprávkové“ bytosti, o ktorých si ľudia myslia že neexistujú. Elfovia a víly sú tam úplne normálny a vážený obyvatelia. Morské panny vládnu moriam a jazerám. Škriatkovia sa starajú o lesy. A je tam moja mama, ktorú strážia draky. O dryádach, dušiach stromov a o mesačných strážkyniach tajomstiev. O nebezpečných ohnivých goblinoch a o prítulných piksíkoch, čo sú malé farebné, chlpaté guľky.
Keď mi dorozprával a o flóre a faune Talamhu, prešli sme na moje schopnosti. Vyšli sme von na balkón, kde som si ľahla na zem. „Klara, predstav si že si tam hore. Nepremýšľaj nad tým že sa to nedá. Jednoducho si predstav že lietaš. Že si súčasťou toho tam hore.“ Havran vzlietol hore. Letel hore, a potom sa spúšťal dole. Asi sa mi niečo snažil naznačiť. „Sústreď sa na tvojho havrana, predstav si že letíš vedľa neho. On ti pomôže. Sústredila som sa na havrana, predstavila som si že ma na zemi nič neťaží, že lietam vedľa neho. Bola som bez záťaže. Havran sa mi zdal byť stále bližšie. Chcela som sa posadiť, aby som lepšie videla, no nedalo sa. Havran nebol bližšie, to ja. Vznášala som sa vo vzduchu. Prekonala som prvotný šok, a užívala si ten pocit slobody. Havran letel vedľa mňa, a tak mi napadlo skúsiť sa pohnúť. No nevedela som ako, pozrela som sa dozadu a videla som krídla. Nevedela som koho sú, asi ma teda vo vzduchu niekto drží... Celú ma zaplavilo sklamanie. No na tie krídla som bola zvedavá. Otočila som hlavu dozadu a dotkla som sa ich. Nevyzerali ako krídla anjelov, skôr ako krídla nejakého obrovského bielo-strieborného motýľa. Nejako sa mi podarilo otočiť sa dozadu, no krídla tam neboli, otočila som hlavu a stále boli za mnou. Bez rozmýšľania som zletela dole. Nevedela som ako som to spravila... Noah mal pravdu, nesmiem nad tým premýšľať, musím konať podľa intuície. Vznášala som sa tesne nad zemou a pomaličky som položila pravú nohu na zem. Noah s Timoteusom začali tlieskať. Ja som sa len zasmiala a poklonila sa. „Pekné krídla.“ Povedal Noah. „Ja mám zas pod vodou plutvy a žiabre. No toto je oveľa elegantnejšie.“ Zasmial sa.
„Aké krídla? Veď tie nie sú moje.“
„A koho by boli?“
„Ja nemám krídla, to by som si hádam všimla.“
„Tak potom čo ich máš na chrbte nalepené?“ Otočila som sa a pozrela som sa na krídla, jedného z nich som sa dotkla a ja.... Cítila som ho. Cítila som ten dotyk. Bolo to ako keby vás niekto chytil za ruku. Úplne prirodzené... Až teraz som si to uvedomila, ja mám krídla! Chcelo sa mi skákať od radosti, no namiesto toho som len opäť vyletela dohora. Tá sloboda, ľahkosť... Zamilovala som si to. Je to ešte krajšie ako som si to predstavovala. Chcela som letieť ďalej, no nemohla som. Veď dole podo mnou sú ľudia... A tak som zletela radšej dole. Ale nemôžem ísť medzi ľudí s krídlami na chrbte! „Timoteus, ako teraz pôjdem medzi ľudí?“
„Neboj sa Klara, pomysli na krídla aby zmizli a zmiznú.“ Spravila som tak ako povedal a naozaj, krídla zmizli. Na chrbte mi teraz chýbali. „V krajine tvojej mamy si ich užiješ koľko len budeš chcieť.“ Povedal Timoteus keď zbadal môj výraz. „Na dnes to bude všetko Klara, s lukom si počínaš dobre a lietať vieš tiež. Hlavne ani pri jednom nešpekuluj. Tak teším sa na teba zajtra.“ Vzala som si luk a tulec zo zbrojnice a Noah ma išiel odprevadiť. Predtým ako otvoril dvere objal ma. „Tak sa maj Klara, dávaj si pozor.“
„Aj ty, Noah.“ Povedala som a vyšla som vchodovými dverami.
