Dcéra bielej temnoty - Kapitola 5

Otočila som sa a stál tam chlapec. Mal dlhé čierne vlasy po zátylok a zelené oči. Rýchlo som sa pozviechala zo zeme a husle nechala na skale . Jediná suchá úniková cesta bola tam kde stál on. Prudko som sa poobzerala okolo seba, no utiecť som nemohla .Vykročil ku mne a ja som spravila krok do zadu. Teraz som už stála na okraji skaly. Vyzula som si topánky a skočila som do vody. Na okamih ma ľadová voda ochromila, no hneď som sa spamätala a vyplávala na hladinu. Obzrela som sa ku skale a videla som, že chalan skočil za mnou. Ponorila som sa naspať do vody a plávala k brehu. Po chvíli som sa vynorila lapajúc po vzduchu, a zistila som že je tesne za mnou. Z posledných síl som doplávala k brehu. Vyšla som z vody a striaslo ma od zimy. Za chrbtom som začula čľapot tak som sa rozbehla. Áno, bosá cez les. Človek si povie, že to musí sakramentsky bolieť, keď sa vám všetky tie halúzky a ihličie zabodávajú do chodidiel. Ale keď viete ako stúpať, tak je to v pohode. Bežala som po prúde rieky, aby som sa nestratila. Les poznám dobre, ale aj tak nie je dobré riskovať. Veď predsa len neviem, koľko času som strávila na skale a koľko už bežím pred tým čudným chalanom. Zrazu som zakopla o vyčnievajúci koreň. Čakala som tvrdý náraz, ale zachytili ma cudzie ruky a postavili ma na nohy. Snažila som sa vykrútiť z rúk, no on ma chytil pevnejšie a tak som vykríkla.

"Buď ticho, nechcem ti ublížiť. Poslal ma po teba Timoteus .Som jeho učeň..." povedal.

"Ako ti mám veriť?"

 "Pozri sa mi na ruku." Na zápästí mal rovnako ako ja znak, lenže nebol ako môj . Ten jeho bolo kladivo prepletané námorníckymi uzlami. 

"Kto si?!" spýtala som sa ho. 

"Všetko ti vysvetlím neskôr, poď so mnou. Tu to nie je bezpečné ....

"Prečo?" 

"Nevieš kto nás tu môže počuť."

"Ako to myslíš ??"

"Myslím to tak, že tu nemusíme byť sami ." Povedal a vyzeral byť rozhodnutý nepovedať viac.

"Fajn, ako chceš, ale nikam s tebou nepôjdem. Veď ani neviem tvoje meno !"

"Volám sa Jace. To ti musí nateraz stačiť." začal ma ťahať späť.

"Hej , brzdi ... Odkiaľ ma poznáš?"

"Ach ...." vzdychol si "Asi od Timoteusa , nie ?"

"Tak ako prepáč že sa pýtam." urazila som sa a vytrhla som si ruku z jeho zovretia.

"Počkaj .... ja som to takto nemyslel." v jeho očiach sa na moment zaleskla ľútosť, ale kedže to bolo naozaj len na okamih, tak som si tým nebola istá .....

"Viem ako si to myslel!"

"Nie nevieš ."

"Myslíš ?!"

"Ano."

"Idem domov."

"To je dobrý nápad."

"Alee, nebodaj so mnou súhlasíš ?"

"Áno, vadí ti to ?"

"Nie." Zastavila som a prudko som sa otočila. Pozrela som sa mu do očí , a možno "trošku" prudšie ako som chcela, som na neho vyletela.

"Prečo ma sakra nenecháš na pokoji ?!"

"Pretože ťa volá Timoteus ."

"A čo ja s tým ?!" Stíšil hlas a potom povedal :

"Asi prišiel na to ako používať hodinky."

"Čože ? Oni majú aj iné využitie ?"

"A nie len jedno. Viac sa nedozvieš pokiaľ so mnou nepôjdeš ."

"Hmm, ešte si to rozmyslím ...." Povedala som  a vybrala som sa hore prúdom rieky domov .

Autumn

Táákže, máme tu jeseň. A s ňou aj upršané a chladné počasie. Mne budú na lete chýbať najviac asi tie horúce letné búrky :3 ,ľadová drť a tábory. Písanie s kamarátmi do rána radšej ani nespomínam ... No aj jeseň má svoje výhody, teda ak máte radi dážď, vietor a dobré knihy. Teda aspoň pre mňa je to jeden z najlepších mesiacov na čítanie. Naučiť sa a čítať až do večera .... Na jar krásne počasie, v lete horúce búrky, na jeseň dážď a v zime sneh - aspoň ja si to takto predstavujem :D. Krásnu a daždivú jeseň ;) , vaša Emmuš.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 4

Zobudila som sa na to že je mi zima, čo bolo čudné pretože okná na noc neotváram. Otvorila som oči a uvedomila som si, že nie som vo svojej izbe. Bola som v lese. Stále. Noah vedľa mňa spal, a tak som s ním začal triasť. „Noah!" Sykla som.

 „Čo je?! Čo sa deje ?! Nechaj ma spať.“

 „Musíš sa zobudiť!"

 „Prečo?"

„Lebo sme ešte stále v lese!"

 „Aha... " povedal a začal si pretierať oči. Po chvíli, ktorá mi prišla nekonečne dlhá, sa konečne postavil. „Tak, čo teraz spravíme?" spýtal sa ma.

„Poďme pohľadať rieku."

„Dobre.“ Chvíľu sme kráčali mlčky, keď som pred nami zbadala dom. Najprv som si myslela že je to ten náš, no tento bol zvláštny,. Pripomínal mi domy ktoré mi na fotkách ukazovala mama keď som bola malá. No tie fotky boli veľmi staré, a ten dom na nich omnoho starší...

„Klara ten dom tu pred tým nebol."

„Viem. Ten dom poznám.“

 „Odkiaľ?"

„Tento dom mi mama ukazovala na fotkách, keď som bola malá. No už si nepamätám prečo...“

Noah sa zamračil, a čupol si na zem. Prstami prešiel po stopách v zemi. "Sú tu otlačky nôh, človek ktorý ich spravil tu bol nedávno.“

Zrazu sa dvere otvorili a vyšiel z nich muž. Pozrela som sa na Noah,  ktorý z ničoho nič zbledol.

„Klara, bež. Rýchlo kým nás nezbadá.“ No bolo neskoro, mužov pohľad sa zastavil na nás a v očiach sa mu zračila nenávisť.Noah ma schmatol a rozbehol sa. Skoro som zletela na zem ako mnou myklo.

„Hlavne sa neobzeraj!"

„Prečo, čo sa deje Noah?"

„Prešli sme časovou bránou, a ja asi viem ,kto je ten muž a prečo ti mama ten dom ukazovala."

 „Čože?! Akou časovou bránou, a kto je ten muž?!"

„Robila si niečo z hodinkami?"

„Áno."

„To bude tým ...."

„Ako sa odtiaľto teraz dostaneme?"

„To ti ukážem za chvíľu. Teraz hlavne bež!"

 Po dlhej chvíli Noah konečne zastavil. Sadol si na zem a oprel sa o strom.

„Čo presne si robila s tými hodinkami?"

„Nič také, len som chcela prestaviť čas."

„O koľko si ich prestavila?"

„Vtedy boli na päťke, ja som ich prestavila na trojku."

„Dobre, rýchlo ich prestav späť na päťku."

„Bude to fungovať?"

„Hádam hej.... Malo by." Vzala som hodinky do rúk a ručičky som prestavila na päť.

„Hotovo."

„Teraz stlač toto tu." Ukázal na vrch hodiniek. Bolo to tlačidlo, ktorým sa hodinky otvárali. Stlačila som ho no nejakú veľkú zmenu som necítila. Stáli sme stále na tom istom mieste.

„Dobre, teraz nám už nezostáva nič iné, ako len dúfať že sme ich nastavili správne." Postavili sme sa a šli sme ďalej. Po chvíli som začula šum vody, rozbehla som sa za zvukom a po chvíli som skutočne zbadala rieku. Rozbehli sme sa hore prúdom, a o chvíľu sme naozaj zbadali môj dom. Noah nadšene vykríkol a objal ma, no po chvíli nám tá situácia prišla trápna a tak ma pustil.

„Už mi povieš kto bol ten muž v lese ?" Spýtala som sa ho.

„Najlepšie ti to vysvetlia tvoji rodičia. Ale najlepšie asi tvoja nevlastná mama.“

Počas školského roku budem mať menej času a tak budú aj kratšie časti . Budú asi približne takéto , ale budem sa ich snažiť pridávať ako tak často ... :)