Dcéra bielej temnoty - Kapitola 7.

Na mojom rozhodnutí môže stáť osud celého sveta . Buď sa všetko zmení k lepšiemu, alebo sa všetko ponorí do temnoty, akú ľudstvo ešte nezažilo. No aj tak bolo jednoduché si vybrať. Vybrala som si svetlo, lásku, a všetko čo k nej patrí. No je pravda, že zlo vyhráva často. Nie je to ako v rozprávkach, kde dobro vždy víťazí nad zlom. V skutočnosti to tak nie je, pretože zlo nehrá fér. Láska je v ľuďoch zakorenená hlboko, a silnejšie ako nenávisť. Je pravda, že nenávisť často vzniká z lásky... No je len na nás, či dovolíme nenávisti kvitnúť, a láske hynúť. Alebo práve naopak. „Vybrala som si svetlo." Oznámila som rodičom a Noahovii. Na tvárach im rozkvitol úsmev, a v očiach sa im zablyslo šťastie. „Sme na teba veľmi hrdý." Povedala mama, a otec prikývol. V tom mi napadla jedna vec. „Stretnem sa niekedy so svojou pravou mamou?"

„Stretneš, no až vtedy keď to ona bude pokladať za vhodné."

„A to bude kedy?"

„To nevieme ani my." Povedala mama a pokrčila plecami. „No bola by som rada keby to bolo čoskoro, zlo stále stúpa a silní. A zatiaľ sme voči nemu bezbranný, ty si naša nádej." Zrazu sa Noah postavil. „Mali by sme ísť všetci k Timoteusovi, a tam sa o tom všetko porozprávať. Tu nás môže niekto počuť." Povedal a svoj pohľad uprel na mňa, v očiach sa mu zračila únava.

„Nechajme to na zajtra." Navrhla som. „Predsa len je už neskoro." Na hodinách bolo už niečo dobre po jedenástej.

„Dobre, Noah, povedz Timoteusovi že prídeme zajtra o šiestej. Všetci si musíme objasniť veľa vecí."

„Odovzdám, a ďakujem za oblečenie a jedlo." Mama sa na neho usmiala a povedala „Nemáš začo, aj nabudúce." Postavila som sa a šla ho odprevadiť, pri dverách sa zastavil. „Klara máš dobrú mamu, aj keď nie je tvoja vlastná mama to je. Váž si ju, nie každý z nás ma totiž také šťastie že sa dostane do opatery rodiny." To čo mi povedal Noah ma zarazilo.

„Ty nemáš rodinu?"

„Nie, mám som iba Timoteusa. A aj keď ho mám rád, mamu nahradiť nemohol..."

„To je mi ľúto... A máš pravdu, aj keď moja mama nie je moja vlastná neprekáža mi to. Pretože ma vychovala a dávala mi lásku, bez ktorej by som nebola taká aká som." Povedala som, a usmiala som sa na neho. No on  tam iba stál, a až teraz som si uvedomila že som si ho za tie dva dni celkom obľúbila...

„Noah ?"

„Áno?"

„Stretol si niekedy svojho otca?"

„Nie, a neviem čo ho vôbec stretnúť chcem."

„Prečo?"

„Lebo sa o mňa nestaral doteraz, tak prečo by sa mal zrazu začať ?"

„Možno mu na tebe záleží, len ...."

„Len nemá čas? To nie, on má čas stále keďže je nesmrteľný ..."

„Možno to tak vidíš len ty."

„A čo ak o mňa vôbec nestojí?!"

„To nemôžeš vedieť.."

„Ty môjho otca nepoznáš."

„A ty áno?" Pozrela som sa mu do očí, a čakala som na odpoveď.

„Nie."

„Tak ho nesúď, súdenie je iba iný druh trestania."

„Dobre, súdiť ho nebudem, no ak ho stretnem aspoň budem môcť oprávnene hovoriť že je kretén."

„Brzdi, nechceš ho predsa naštvať nie? Čo ak ťa počuje?" Povedala som a zasmiala som sa.

„Tak potom mám taký menší prúser...." Povedal a zaškeril sa na mňa. "Na problémy som už zvyknutý ..."

„Tak si začni odvykať."

„A to už prečo?"

„Budeš ich mať menej."Podpichla som ho.

„O to pochybujem, no ako myslíš. Ja už pôjdem." Povedal a usmial sa na mňa. "Tak zajtra?"

„Zajtra." Usmiala som sa na neho.

„Ahoj, a dobrú noc." Postúpil ku mne o pár krokov a objal ma. Mierne ma to zaskočilo, no bolo to úprimné a cítila som sa pri ňomdobre takže mi to nevadilo. Potom ma pustil a zišiel po terase do noci. Pozerala som sa ako kráča preč. Mesiac osvetľoval park pred domom a zalieval ho striebristým mesačným svetlom. Pomaly som sa otočila, no predtým ako som zavrela vchodové dvere, sa parkom ozvalo zaškriekanie môjho havrana.