Odpustenie?

Odpustenie je vôňa, ktorú zanechá fialka na opätku, ktorý ju rozšliapol.
-Mark Twain-

130+ navštívení

Dnešok prekonal všetky moje očakávania :). Neskutočne ste ma všetci potešili... Budem sa snažiť pridávať kapitoly aspoň raz do dvoch týždňov, max do mesiaca. Občas pridám niaku báseň alebo citát. Keď vidím ako to tu zo dňa na deň rastie, že to niekto číta je obrovská podpora a mám väčšiu chuť tvoriť. Som neskutočne rada že sa vám príbeh páči, a dúfam že to tak bude aj naďalej. Tak ešte raz jedno veľké ĎAKUJEM :))) .

Blúdenie

Výsosti chladné, skamenené.

Nepoznajú lásku, oči tmou zakalené.

Nechcú ma pustiť, podvoliť sa láske.

Dovolia to, až keď svetlo moje hasne.

Držia ma v klietke bez slobody,

necítia voči mne ani kúsok viny.

Myšlienky ostatných sú mojou klietkou,

a ja sedím na dnes, s nádejou malinkou.

No počujem zvuk, pošepky kráča.

A ja opäť chcem byť voľné vtáča.

Nasledujem nádej malú,

a zväčšujem sa pomaly, po kroku.

Z drobnej cely vyrástla som.

Je vo mne oheň, no nezhorím v ňom.

Stala som sa neskrotnou, 

no stále blúdim vlastným snom.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 11.

Otec ma čakal s autom na konci mesta.

„No ako ti to dnes šlo?“ Spýtal sa ma s úsmevom.

„Naučila som sa lietať.“

„Tak to budeš v priebehu tých pár dní celkom pripravená.“

„Myslíš?“

„Samozrejme... Teraz len odídeš za svojou....mamou. A potom sa to všetko začne.“

„Čo sa začne?“

„Vracanie vecí do starých, dobrých koľají.“ Povedal otec, a zaparkoval auto. Vystúpili sme z neho a vošli do domu. Domom sa niesla tichá hudba. Mama si v obývačke čítala knihu. Ten pokoj v našom dome mi bude chýbať, aj keď viem že sa vrátim. Sadla som si vedľa mami na gauč a objala som ju. „No aký si mala deň?“ Spýtala sa ma.

„Skvelé, viem lietať.“

„To je úžasné! Som na teba pyšná Klara.“ Povedala mama a usmiala sa na mňa. „Večeru máte v jedálni.“ S otcom sme sa potom išli najesť a mama si zostala čítať. Jedli sme mlčky stratený vo vlastných myšlienkach. Potom ako vždy sme si spolu posadali do obývačky a rozprávali sa.  Keď bolo takmer jedenásť, vyšla som hore do mojej izby. Unavená som sa osprchovala, otvorila balkónové dvere a ľahla do postele. Takmer okamžite som zaspala.

Zobudila som sa na to že mnou mama trasie. Nechápala som čo sa deje. „Klara vstávaj! Okamžite!“ Pretrela som si oči a posadila sa. Videla som moju mamu ako mi hádže do ruksaka veci a že vedľa mňa sú nejaké nachystané. Pochopila som že sa niečo stalo tak som vyskočila z postele a obliekla som sa. Pomohla som mame dať tam zvyšné veci a doniesla som si ešte pár topánok a šampóny. Do mojej izby vtrhol Noah. „Už ste hotové?“

„Už áno môžete ísť.“ Povedala moja mama. Vzala ruksak a šla dole schodmi.

„Noah, čo sa to deje?“

„Našli nás.“

„Kto?“

„Pomocníci tvojho otca, a sú na ceste.“

„Čo teraz?!“

„Vezmem ťa k bráne, kde počkáme so zvyškom Lénai  ktorý chcú prejsť. Lénai je iný názov pre deti bohov, medzi nich sa členíme aj my. Spolu s ich mentormi budeš v bezpečí.“ Zbehli sme dole schodmi.

„Ako to že ma doteraz nenašli?“

„Asi je to tým že si aktivovala s pomocou tých krídel svoju mágiu, a tak ťa teraz môžu zacítiť. Už viac nemáš vôňu ako smrteľník.“ Dole pri vchodových dverách ma čakali mama s otcom. Rýchlo som sa obula a vzala som si ľahkú bundu. Mama s otcom ma objali. „Bež dievčatko naše, a dávaj si pozor.“ Zašepkala mi mama. Schytila som ruksaka vybehla som z domu. Pred ním stálo Noahovo auto. Nastúpili sme dnu a ja som sa ešte raz obzrela. Možno je to posledný krát, čo náš dom vidím... Našťastie som si stihla zobrať malý album s fotkami. Auto vyštartovalo po ceste. Jazda tmou ma upokojovala a tak som postupne upadala do spánku.

Zobudila som sa na jedno obzvlášť tvrdé narazenie hlavou o sklo. „Dočerta!“ Zaklial Noah.

„Čo sa deje?“ Spýtala som sa.

„Našli nás.“

„Čože?!“

„To auto za nami sú oni.“ Obrátila som sa dozadu a videla som za nami čierny džíp ktorý sa stále približoval....

„Stihneme im ujsť?“

„Je to možné, no nechcem ti klamať Klara.“ Povedal Noah a pozrel sa do spätného zrkadla. „Dobiehajú nás.“  Pred autom niečo prebehlo, a Noah prudko zabrzdil. Pred očami sa mi zatmelo, začula som otváranie dverí na aute a to bolo posledné, čo som počula.

Otvorila som oči, no takmer okamžite som ich opäť zatvorila. Bolesť hlavy bola neznesiteľná. Vzduch okolo mňa páchol zatuchlinou, plesňou a vlhkosťou. Premohla som sa a otvorila oči. Bola som v cele. Z druhej časti cely som počula ako tam niekto dýcha. Postavila som sa, všetko ma bolelo. Kľakla som si k neznámemu. Tá troška svetla ktorá sa od sviec odrážala z kamenných stien, mi stačila na to, aby som spoznala Noaha. Začala som ním triasť. „Noah, Noah! Zobuď sa!“ Začal sa prevracať.

„Klara? Si v poriadku?“ Vzdychol a posadil sa.

„Áno som. Čo sa vlastne stalo? Posledné čo si pamätám je ten náraz...“

„Chytili nás... Prepáč, je...Je mi to strašne ľúto. Mal som ísť rýchlejšie... Viac sa snažiť."

„Robil si čo sa dalo.Spolu sa dotiaľto dostaneme.“

„Myslíš?“

„Verím v to, musíme.“

„Veď kto by namiesto nás zachraňoval svet?“ Povedal Noah a zachechtal sa.

„Musel by sa asi zachrániť sám. Ale to by potom z nás nemohli byť hrdinovia.“ A nato sme sa už smiali spolu. Pri dverách niekto zahrmotal kľúčmi. Okamžite sme boli na nohách, dvere sa otvorili a dnu nám vložili jedlo. Potom dvere prudko zavreli. Podišla som k tácke naloženej jedlom. „Nejedz to Klara.“ Upozornil ma Noah.

„Prečo?“

„Bohovia vedia čo do toho dali...“ Ovoňal to a pokrčil nosom. „A z čoho to spravili.“

„To radšej vedieť nechcem... Kam myslíš že nám dali naše veci?“      

„Myslím že ich vzali spolu so zbraňami.“

„Toto je ako zlý sen... Za tri dni sa otvára brána, a my tu trčíme uväznený!“ Skríkla som a kopla do steny. Už sa to tu nedalo vydržať, potrebovali sme sa odtiaľto dostať inak bude všetko stratené... Noah ku mne zozadu pristúpil a objal ma. „Neboj sa Klara, niečo spolu vymyslíme. Spolu sa odtiaľto dostaneme. Škretovia nás nemôžu uväzniť úplne. Na to máme vďaka rodičom prisilnú mágiu. Choď si pospať, ja zatiaľ niečo vymyslím.“ Keďže som bola strašne unavená a vystrašená, počúvla som Noahovu radu. Ľahla som si ale myslela som si že tu zaspať nedokážem. No nejakým spôsobom sa mi to podarilo. Zobudila som sa na to ako mnou Matt trasie. „Klara vstávaj! Okamžite!“

„Už som hore... Čo sa deje?“

„Viem ako sa odtiaľto dostaneme.“ Oznámil mi.

„Hovor!“

 Plán znel rozumne. Aj tak nemáme čo stratiť. Hlavné bude, že sa odtiaľto dostaneme. Už len počkať.

O pár hodín, možno minút, sme naozaj začuli kroky pri dverách. Ja som sa postavila dva metre pred dvere a Matt tesne za ne. Ozvalo sa otáčanie kľúča v zámku, a otvorili sa dvere. Hneď ako sa tam neznáma osoba zjavila, odhodila som ju o kamennú stenu silným prúdom vzduchu. S Mattom sme vybehli von, hľadať naše zbrane. „Netušíš kde by mohli byť?“ Spýtala som sa Noaha.

„Netuším, musíme hľadať.“ Potichučky sme sa rozbehli k schodom ktoré boli na druhej strane chodby.  Rýchlo sme nimi vybehli. Noah išiel prvý a otvoril dvere ktoré boli na vrchu schodiska. Keď skonštatoval, že vzduch je čistý, vošla som za ním. Matt už kráčal ďalej, no ja som šokovaná zostala stáť v strede miestnosti. Bol to dom z môjho sna. Zrazu som vedela kde je východ, no najprv sme potrebovali naše veci a zbrane... Bez máp by sme aj tak nikam netrafili. "Noah, myslím že viem kde by mohli byť.“

„Kde?“

„Poď za mnou. Ukážem ti.“ Kráčali sme pozdĺž chodby až sme narazili (myslím) na tú správnu. Matt otvoril dvere, no vo vnútri nás čakalo nemilé prekvapenie. Boli tam muži z môjho sna. Všetci traja, do jedného.  Generál, vraj pravá ruka môjho zlého otca sedel za stolom, zatiaľ čo zvyšný dvaja stáli pri dverách. Schmatli mňa a Noaha a hodili na zem pred seba. Generál vstal zo svojho kresla a pomalým honosným krokom sa k nám začal približovať. Zastal kúsok odo mňa a naklonil sa tak aby mi mohol hľadieť do očí. Z takejto blízkosti, som cítila jeho zapáchajúci dych ."Tak čo s vami teraz spravíme, maličká?" Sykol mi do ucha. "Môžem vás znova zavrieť, ale tam by som vás očividne dlho neudržal.... Zabiť vás by bolo ešte príliš skoro, neskôr sa nám ešte môžete hodiť. Asi sa s vami troška pohráme... Čo ty na to?" Zachechtal sa.

"Len to skúste!" Vyzvala som ho, "No poďme, do toho!"

"Klara!" Okríkol ma Noah.

"Čo?!"

"Týmto nič nedosiahneš!"

"To sa ešte uvidí!" Generál si nás ďalej zvedavo obzeral. Keď som videla ako sa ku mne znova blíži, napla som celé telo a opľula ho. Trafila som presne medzi oči. Videla som ako čoraz viac červenie. Jeho poskokovia sa pochechtávali, no keď na nich generál zazrel na chvíľu stíchli. Keď však svoju pozornosť opäť upriamili na jeho "tretie oko" tak ich znova pochytil smiech.  Noahzviazaný o stoličku vedľa mňa, smiech neskrýval a smial sa až mu slzy stekali po tvári. Po chvíli sme sa už smiali všetci, s výnimkou mojej obete. "Za toto veľmi draho zaplatíš!" Zavrčal Generál a dôkladne oddelil každé jedno slovo vo vete. Otočil sa mi chrbtom a odkráčal späť k svojmu masívnemu stolu. Chvíľu sa hrabal v zásuvkách, až nakoniec našiel to čo hľadal. Boli to vreckovky. Utrel si pľuvanec z tváre a otočil sa späť na nás. "Bilog, Lobadh, choďte ich znova zavrieť. A ak ešte raz utečú, všetku vinu za to budete niesť vy!" Zrúkol na nich generál. Chudák. Očividne som mu „mierne“ podráždila nervy...

Škreti nás sácali dlhou temnou chodbou, nezdala sa ako tá, ktorou sme s Noahom ušli. Mala som pocit, akoby sa celé podzemie iba premenilo na obrovské bludisko. Kamenné steny boli slabo osvetlené horiacimi fakľami. Jeden zo škretov zastal a otočil sa k tomu druhému. Ten tomu však pozornosť nevenoval a ďalej postrkával Noaha pred sebou. Lobadh, škret ktorý zastal sa rozbehol a zozadu na neho vyskočil. Bilog sa začal metať a spoza opasku sa snažil vytiahnuť nôž, Čo sa mu už však nepodarilo. Lobadh si to všimol, zhodil ho na zem a vykrútil mu ruky za chrbát. Spoza opaska vytiahol Bilogovi nôž a kým mi stihol Matt povedať nech sa otočím, tak polo po ňom. V šoku sme tam obaja stáli a sledovali ako škret utiera nôž, ktorý bol celý od krvi do trička. „No čo tam vy dvaja stojíte ako na svadbe? Poďme, máme málo času a kým sa Generál vráti, musíte byť ďaleko.“ Lobadh nás zaviedol k nejakému čudnému skladu. Bol plný zbraní, brnení a rôznych čarovných predmetov. Na jednej z políc boli aj naše vaky. Rýchlo sme ich zložili a vybehli von. Naše auto bolo zaparkované a nepoškodené, čo nás všetkých prekvapilo. Nasadla som na miesto spolujazdca a poznamenala : „Aké milé že nám tu nechali kľúče...“ Na čo sa Noah s Lobadhom zasmiali. „Dávajte si pozor a hlavne choďte rýchlo a nikde sa nezastavujte. Bezpečne budete až za hranicou Glastonbury. Lénai a ich mentori vám dajú najesť. Spolu sa tam pripravíte na prechod bránou. Klara, keď prekročíte bránu, skupinu budeš viesť ty. Zbohom.“ Lobadh vyskočil z auta von a zabuchol dvere . Noah naštartoval auto a už sme leteli. Stromy okolo nás v nočnej temnote splývali do nekonečnej temnej, drevenej steny. Cez husté koruny stromov nebolo vidno mesiac a tak jediné čo osvetľovalo okolie, boli predné svetlá. Začala som opäť zaspávať a jazda v aute ma vždy upokojovala. Prišlo mi však nespravodlivé  že ja tu budem pokojne spať, zatiaľ čo Noah bude šoférovať. A tak som sa natiahla dozadu na zadné sedadlá a z vakov som vytiahla plechovku silnej kávy a mapu. „Dáš aj mne jednu kávu prosím ťa?“ Spýtal sa ma Noah. „Jasné, počkaj chvíľočku...“ Podala som mu moju a ja som zatiaľ zozadu vytiahla ďalšiu. Autom sa ozvalo otvorenie plechovky.  „Ako si predstavuješ Talamh?“ Spýtala som sa Noaha. „Myslím že to bude niečo tak úžasné, že si to moja myseľ ani nedokáže predstaviť.  Miesto čistoty.“

„A aká si myslíš že bude moja mama?“

„Tak to si mi dala teda ťažkú otázku... No keďže je bohyňou lásky, svetla a všetkého pekného tak by mala byť milá. Nemyslíš?“

„Dúfam... Som zvedavá aká bude jej reakcia keď sa stretneme a či si ma bude pamätať...“

„To je jasné, títo najvyšší bohovia majú dieťa výnimočne. Za dve hodiny sme tam, tak ak chceš pospi si. Túto chvíľu už zvládnem bez problémov.“

„Vážne?“

„Jasné, aj tak ťa pravdepodobne hneď ako dorazíme všetci zahrnú kopou práce.“

„Tak dobre, ale keď budeš s niečím potrebovať pomôcť, hneď ma zobuď. Jasné?“ Noah prikývol hlavou a tak som si sedačku prestavila naležato. Zavrela som oči no káva ma ešte chvíľu držala pri vedomí. Zrazu som len padala, okolo mňa bola len čierňava. Ten beztiažový stav sa podobal na lietanie až na to že ma niečo ťahalo k zemi. Žiadnu som však nevidela. Okolo mňa bola len prázdna tma. Niečo sa však podo mnou začalo črtať, čoraz viac sa to približovalo. Bola to nejaká obrovská čierna plocha ktorá sa čoraz viac približovala. Spomenula som si na krídla, no havran ktorého by som mohla nasledovať tu nebol. Začala som sa pripravovať na náraz ktorý mal prísť už o okamih. Tesne nad zemou som sa strhla a posadila sa na sedačke. Noah sa na mňa udivene pozrel. „Stalo sa niečo Klari?“

„Nie, to bol len zlý sen...“

„Čo sa ti snívalo?“ Zamračil sa, to jeho strachovanie sa o mňa mi prišlo strašne roztomilé.

„Padala som. Bola som len v čistej čierňave a na konci sa ku mne začala približovať zem. Tesne pred pádom na ňu som sa zobudila.“

„Oh, to muselo byť dosť nepríjemné...“

„Aj bolo... Ale je to len sen.“

„Presne tak. Práve som sa ťa chystal zobudiť, za chvíľu sme pri Glastonbury.“

„Kedy sa otvára brána?“
„Za necelých dvadsaťpäť hodín. A pozri, práve svitá.“ Pozrela som sa von oknom a skutočne, z lesa sme už dávno vyšli. Teraz sme s autom išli po ceste z ktorej bol výhľad na útesy a tyrkysové more. Slnko všetko zafarbovalo do nádhernej ružovo-oranžovej. Dívala som sa na túto krásu so zatajeným dychom. Zrazu som pocítila akoby som prešla nejakou energickou stenou. Pozrela som sa na Noaha. „Cítil si to?“

„Áno, znamená to že sme už takmer na mieste. Pozri sa tam. To budú určite ich stany.“ Ukázal rukou na miesto kde stálo asi päť veľkých stanov. Z niektorých začali vybiehať ľudia. Noah zastavil pri jednom z nich. Vystúpili sme z auta a vybrali svoje vaky. Stan ktorý stál vedľa nášho auta bol zeleno-zlatý. Z jeho vnútra sa ozýval smiech a štrngot príboru. Pravdepodobne teraz raňajkovali. Noah ma chytil za ruku, stisol mi ju a odhrnul záves. V momente ako nás zbadali zavládlo hrobové ticho. „Je tu Sebastian?“ Spýtal sa Noah.

„Tu som!“ Ozvalo sa z opačnej strany stanu. „Tak predsa ste dorazili. Už sme sa začínali báť či sa vám niečo nestalo. Boli nejaké ťažkosti?“ Spýtal sa muž, bol nižší ako väčšina ľudí v stane a aj omnoho straší. Vek by som mu odhadovala tak na šesťdesiat rokov. „Generál nás s Klarou zdržal dva dni. No vďaka utajenému členovi nášho spolku svetla sme sa odtiaľ dostali bez väčších ťažkostí.“

„To som rád... Moment, je toto Klara Walterová? Tá Klara Walterová?“ Spýtal sa muž a začal si ma ohromene prezerať. Po tom ako vyslovil moje meno sa stanom ozvala čulá vrava. Podal mi ruku a ja som mu ňou potriasla. „Áno to som ja. Povedala som a na všetkých sa usmiala  „Vitaj Klara, je mi obrovskou poctou sa s tebou zoznámiť. Som rád, že nás, Lénai, bude viesť taká silná bytosť ako si ty.“

„Na to aby som vás však mohla viesť budem potrebovať vás všetkých. Ešte pred prechodom bránou s vami chcem preveriť posledné veci.“

„Samozrejme. No najprv by ste sa mali umyť, najesť sa a trocha si pospať. Ilia vás po jedle zavedie do stanu kde zvyšok Lénai spí.“ Povedal a ukázal na dievča ktoré sedelo o pár miest od neho. Malo krátke čierne vlasy a divoké zelené oči ktorými si nás premeriavalo. Sebastian nás posadil za stôl medzi ostatných. Pred nami boli krčahy plné ovocných štiav, veľké misy plné exotického ovocia, prútené košíky s rôznym pečivom... Bolo tam toho strašne veľa, no ako do stanu vchádzalo čoraz viac teenagerov tak som zistila, že je to primerané množstvo. Zobrala som si jeden z drevených tanierov na kraji stola a naložila som si z každého niečo.

Po jedle sme sa s Noahom zdvihli a vyšli von zo stanu kde nás už čakala Ilia. Vonku práve zapadalo slnko. Ilia nás viedla ďalej pomedzi stany, keď sme začuli hluk. Čím sme boli bližšie, tým bol hluk hlasitejší. Spomedzi medzeru medzi dvoma stanmi som v diaľke medzi zrúcaninami bývalého opátstva zbadala vysoký oheň. Plápolal vysoko ponad okolie a osvetľoval tmavú, mesačnú oblohu. Zastala som, a chvíľu sa dívala. Ilia si všimla že zaostávam a tak sa ku mne vrátila. „Chceš sa ísť pozrieť?“ Spýtala sa ma.

„Jasné!“ Prikývla som.

„Tak poď.“ Zvolala a potiahla ma smerom k ohňu. Spomenula som si na Matta a tak som sa otočila a zakričala na neho : „Noah, ideš s nami?“

„Rád.“ Prisvedčil, a pohol sa smerom k nám. Čím sme sa k ohňu blížili, tým bol hluk hlasitejší. Pomaly som začínala rozoznávať tóny piesne. Pod nohami nám škrípali kamene. Pred kamenným oblúkom ktorý bol možno kedysi dverami sa rozprávali dve dievčatá, mohli byť približne v mojom veku. Keď si nás všimli prichádzať, uklonili sa. Ilia tu má očividne vysokú autoritu... Prešli sme okolo nich a vstúpili do zrúcaniny.  Hneď ako sa nám dvere vzdialili z dohľadu, Ilia sa začala smiať. „Ešte tu nie si ani jeden deň, a už sa ti klaňajú!“ V šoku som zastala. „Čože? Prečo by sa mali klaňať mne?“ Spýtala som sa.

„Vnímajú ťa ako novú vodkyňu. Dcéra bohyne svetla a boha temnoty... To sa tak často nestáva.“ Povedala Ilia.

Myslela som si, že sa klaňajú tebe.“ Poznamenala som.

„Och,“ Zasmiala sa. „Zas takú veľkú autoritu tu nemám. Som len jedna z tých, čo tu na mladých Lénai dohliadajú. Zvyšok ti porozprávam neskôr. Teraz sa poďme zabávať, čo ty na to?“ Žmurkla na mňa a pokynula hlavou smerom k ohňu. Okolo neho tancovali ľudia. Keď sme k nim podišli bližšie, zistila som, že sú oblečený úplne inak ako my s Noahom a Iliou. Zrazu ma schmatla za ruku a začala tancovať. Začala mnou triasť nervozita. Ja predsa tancovať neviem. Ilia asi zbadala strach v mojich očiach pretože zastavila a do ucha mi zakričala, snažiac sa prerušiť hudbu, že sa nemám čoho báť. Stačí sa nechať viesť srdcom. Mala pravdu. Rezká hudba pripomínajúca stredovek ma človeku dostane do srdca skutočne rýchlo. Tempo vás celkom pohltí a ruky a nohy odrazu zázračne vedia čo majú robiť. Moje srdce pohltilo šťastie. Pieseň sa začala pomaly končiť. Cez krátku pauzu ma niekto zozadu chytil okolo pása. Jeho vôňa ma celú obalila a to ho prezradilo. „Môžem si ťa teraz ukradnúť ja?“ Spýtal sa ma Noah so šibalstvom v hlase. „Môžeš.“ Povedala som mu. Ďalšia pieseň sa pomaly začínala. Postavil sa oproti mne, jednou rukou ma chytil okolo pása a druhú mi položil na rameno. Ja som spravila to isté. Pomaly sme sa začali hýbať do rytmu hudby ktorá pomaly zrýchľovala. O chvíľu sme sa už nechali viesť srdcami. Zabudli sme na všetko. Dôležitá bola len hudba, tanec a my. Buchot bubnov spojený s husľami, harfou a ostatnými nástrojmi bol dokonalý.  Okolo nás sa pomaly začal tvoriť kruh okolostojacich . Z vlasov sa mi uvoľnila gumička a tak ma na moment zahalila záplava hustých, červených vĺn.  Tanec bol čoraz rýchlejší až sme sa dostávali do takmer šialeného tempa. Ľudia okolo nás začali povzbudzovať. Keď som si prestávala cítiť nohy, pieseň začala končiť. S Noahom sme sa za sprievodu potlesku poklonili. Pot mi stekal po zátylku a aj na Noahovoi bola vidno únava. Doľahlo na mňa vyčerpanie. Postavila som sa na špičky a vyzerala Iliu. V neďalekom hlúčiku ľudí sa s niekým rozprávala.  Podišla som k nej. „My už s Noahom pôjdeme.“ Oznámila som.

„Dobre, už aj ja pôjdem. Zavediem vás k obytným šiatrom kde sa môžete umyť a vyspať. Ráno vás posol zobudí a dovedie na veliteľskú poradu. Tam sa dozviete o pozajtrajšom odchode viac. Ešte nás čaká veľa práce.“ Keď to dopovedala, Noah vzdychol. Vyšli sme z opátstva. Oheň, ktorý oslavoval moju matku, nám bol čoraz vzdialenejší. Farby šiatrov sa v tme nedali rozoznať a tak som začala Iliu obdivovať, že sa tu vie v takom množstve tak dobre vyznať. Pri jednom, ktorý sa mi zdal byť väčší ako ostatný Ilia zastala. Odhrnula ťažký záves ktorý slúžil ako vchod a pokynula nám hlavou, že máme ísť dovnútra. Vnútri boli na zemi porozťahované spacie vaky a na bokoch boli na seba naukladané batožiny. Na vrchu boli aj naše. Opatrne sme s Matthewom začali prekračovať spiacich.  Pomaly som si prezerala spiace tváre. Dúfala som, že tam zbadám niekoho známeho, kohokoľvek. No všetko boli len cudzí Lénai. Prvý krát čo sme s Noahom ušli som sa cítila sama. Prekročila som posledného spiaceho a načiahla som sa za kufrom a lukom. Kúsok od nás boli rozložené dve voľné karimatky. Položila som si na ne kufor a začala ho otvárať.  Snažila som sa to spraviť pomaly, no aj tak to narobilo hluk za ktorý by sa nemuselo hanbiť ani stádo slonov.

„Čo to robíš? “Sykol na mňa Noah.

„Len si vyberiem čisté veci. Nemôžem predsa zostať v tomto.“ Odsekla som mu.

„Nebuď smiešna... Vážne chceš chodiť... V tomto?“ Uštipačne vzdychol a zdvihol veci ktoré som si stihla vybrať.

„Videla si oblečenie čo mali dnes na slávnosti ostatný?“

„Áno, videla. Až tak slepá zasa nie som.“

„Vyzeralo to pohodlnejšie ako toto, nie?“ Spýtal sa ma prezerajúc moje šedé tričko s nápisom Portugal a staré modré rifle. Uznávam. Voľné, vzdušné šaty čo som videla na ostatných ženách vyzerali určite pohodlnejšie... Ale toto mi pripomínalo domov.

„Poďme pohľadať sprchu a nejaké oblečenie budú mať určite nazvyš.“ Povedal Noah a postavil sa. Podal mi ruku ktorú som prijala. Nemala som chuť sa s ním hádať. Bola som na to príliš unavená a aj tak, bol jediný koho som tu poznala a mala rada.  Bez slova sme vyšli z šiatra. Na oblohe jasne svietil mesiac. Slnko dávno zapadlo. Pred šiatrom stáli dvaja muži, asi to boli strážcovia. Noah sa ich spýtal kde nájdeme sprchy.  Muž mu naznačil cestu a tak sme sa začali potkýnať tmou, smerom ktorým nás poslal.  V tenkom svetríku mi začínala byť zima. Rukami som si objala ramená.  Ďalej sme potichu kráčali až Noah zastavil pred posledným tmavo-modrým šiatrom. „Chceš ísť prvá?“ Spýtal sa ma s úsmevom na perách. Jediné po čom som najviac túžila bola sprcha, potrebovala som to zo seba konečne všetko zmyť.  Prikývla som a odhrnula ťažký záves. V strede bola napustená biela železná vaňa vedľa ktorej bol malý vyrezávaný drevený stolík cez ktorý boli prevesené čisté šaty a uterák. Miestnosť osvetľoval vysoký stojan so zapálenými sviečkami.  Podišla som k vani a ponorila do nej ruku. Voda mi zmáčala zápästie a teplota bola príjemná. Vyzliekla som sa. Opatrne som vložila do vody najprv jednu nohu a potom druhú. Už sa iba ponoriť a nechať telo oddýchnuť. Nakoniec som  sa pod vodu ponorila celá. Obkolesilo ma nekonečné ticho vody. Otvorila som oči. Nevidela som nič okrem šedej farby ktorá ma obkolesovala. Vynorila som sa z vane a všimla si, že sviece na stojane začínajú dohárať. Asi by som si mohla švihnúť... Neviem koľko som bola pod vodou. Umyla som sa a rýchlo vyliezla z vane. Zabalila som sa do uteráka. Chvíľu som sa triasla od zimy no potom som sa začala obliekať do nachytaného oblečenia. Šaty mi sadli ako uliate. Boli slabunko modré a vrchný lem bol biely posiaty striebornými vyšívanými keltskými symbolmi. Rukávy boli trojštvrťové. Šaty mi splývali tesne nad členky.  Zdvihla som zo zeme moje staré veci a vyšla z šiatra. Noah sedel oproti vchodu na zemi. Keď si všimol že som vyšla, vyskočil na nohy a premeral si ma od hlavy až po päty. „Môže byť?“ Spýtala som sa ho a zatočila sa. „Perfektné. “Zašepkal Noah.  Zdalo sa mi, že počas toho ako to hovoril sa mu trocha zatriasol hlas. „Počkáš na mňa alebo ideš spať?“ Spýtal sa ma a sklopil zrak.

„Počkám ťa.“ Povedala som.

„Dobre.“  Odvetil Noah a vybral sa ku vchodu. „Ale švihaj!“ Zakričala som za ním tesne pred tým ako vošiel dnu. Neviem čo si mám o Noahovii myslieť. Raz srší pozitívom a šťastím, no v okamihu sa jeho nálada zmení. Ani neviem, čím ho rozzúrim, a na čom sa naopak, zasmeje. Pomaly ma to prestáva baviť. Ľahla  si na trávu a počúvala zvuky noci. Z diaľky ku mne doliehali zvuky cvrčkov a cikád. Pozerala som sa na nočnú oblohu a snažila sa spočítať hviezdy ako keď som bola malá. Vždy som si tak krátila dlhú chvíľu. Oči sa mi začali pomaly zatvárať. Bol to ťažký deň. Začala som upadávať do spánku. Omotával okolo mňa dlhé snové chápadlá ktoré ma ťahali do útrob mojej mysle. Už som im viac nevládala odolávať.

Zobudila som sa na to, že ma niekto opatrne pokladá na karimatku a snaží sa ma dosť nešikovne zakryť.

„Dobrú noc, Klara.“ Zašepkal Noah, jeho hlas by som rozoznala aj keby som bola mŕtva. Noah sa nado mnou sklonil a pobozkal ma na čelo. V tej chvíli v mojom srdci zaštebotal vtáčik, ktorý bol dlhé roky uväznený v starej, zaprášenej klietke. Bez možnosti úniku a bez nádeje ,vidieť svetlo. Bola to láska. Láska, ktorej som sa po sklamaniach snažila zo všetkého najviac vyhnúť. No teraz som už vedela, že som prehrala.  Prudko som sa posadila a oči otvorila dokorán. Otočila som sa k Noah a v svetle sviečok som videla, ako sa na mňa znepokojene díva. Keď očami spočinul na mojej tvári, tak sa ustarostene posadil. „Si v poriadku, Klari?“ Spýtal sa ma.

„Neviem...“ Odvetila som mu.  Pomaly sa presunul vedľa mňa a objal ma okolo pliec. Hlavu som si položila do medzierky medzi jeho krkom a hlavou. Vdychovala som jeho vôňu, ktorá bola zmesou morského vzduchu a vône vlhkého lesa. Tak chladná vôňa, no pre mňa tak príjemná. Opatrne som sa od neho odtiahla. Zdvihol hlavu a uprene sa mi pozrel do očí. Moje srdce poskočilo, jeho tlkot sa šialene zrýchľoval, až som sa začala báť, že mi vyletí z hrude. V tej chvíli som vedela, že je to tá iskra, o ktorej všetci hovorili. V tej chvíli jednoducho viete, že ten človek ktorý sedí vedľa vás,  cíti to isté. Ani neviem, kde som v tej chvíli tú odvahu nabrala a pobozkala ho. Videla som na ňom, že ho to prekvapilo rovnako ako mňa.  No chytil ma okolo pása a pritlačil si ma ešte bližšie. V tej chvíli zastavil čas. Boli sme len my dvaja.  Moje srdce zaplavila láska. Ľúbila som ho. Bolo to skryté v hĺbke môjho srdca. Dlho zamknuté pod zámkou. A on, bol ten, čo kľúč od tej zámky našiel.