Mesiac a Slnko

Mesiac a slnko. Milujú sa, hoci sa nikdy nevideli. Slnko dáva mesiacu život, rovnako ako mesiac slnko ochladzuje. Vedia, že sa nikdy nestretnú, no predsa navždy putujú za tým druhým. Prečo? Pretože ich nádej nikdy neumiera. Nepoznajú sa, no obaja vedia ako dokonalý pre seba sú. Večný boj, ktorý nikdy nevyhrajú, no i tak bojujú. Veď predsa, možno raz... Šepkajú im hviezdy. Pravej lásky sa vzdať nemôžeš, práva láska nemá šťastný koniec. Pretože pravá láska nikdy nekončí. Budú spolu navždy putovať. Sú pri sebe tak blízko, no predsa tak ďaleko. "Je to skúška?' Pýtajú sa, no navždy zostanú bez odpovede. Sú oddelený večnou temnotou vesmíru, ktorý osvetľujú len tý dvaja. Boja sa vyjsť na cestu za tým druhým? Aké obete by takáto cesta priniesla? Ako by sa takýto príbeh skončil? To nezistíme. Pretože aby sa tento príbeh mohol skončiť, musel by najprv začať.

Beauty & Fashion blog

Moja sesternica si dnes založila blog o beauty a fashion veciach. Každé zhliadnutie a komentár ju veľmi poteší, a bude vám vďačná. Ďakujeme :))

/http://www.beutyfashionblog.blogspot.sk/

Dcéra bielej Temnoty- Kapitola 12

Keď sme konečne dorazili k nášmu domu, vonku bola už dávno tma. Okná v dome boli zažaté len na prízemý. Okolie osvetľoval mesačný svit. S Mattom sme vystúpili na verandu, "Nechceš ísť na chvíľu do vnútra?" Spýtala som sa ho, on však len pokrútil hlavou."Dnes mám hodinu."
"V noci?" Spýtala som sa ho.

"Áno, myslíš si že to budú len nudné prednášky? Tak to ťa sklamem, také jednoduché to nebude. Timoteus vždy plní svoje prísahy. Naučí ťa bojovať, a používať tvoju vrodenú mágiu.... K tvojej mame ťa určite nepošle nepripravenú." Dopovie a pohľad odvráti na zem. "Už budem musieť ísť Klara.... Nesmiem meškať."

"Dobre....Tak zajtra?"

"Jasné. Teším sa." Odomkla som vchodové dvere, a z nôh som si zkopla topánky. Potom som vyšla hore do svojej izby. Otvorila som dvere na balkóne, a ovial ma chladný nočný vzduch. Sveter som si pevnejšie ovinula okolo tela. Udolie obkolesené lesom malo strieborný lesk. Všetko vyzeralo rovnako ako cez deň, no inej farby. Zbadala som ako sa ku mne blíži niečo veľké a čierne. Keď to priletelo bližšie, spoznala som v tom môjho havrana. Jeho zakrákanie sa šírilo nočným pokojom, ako osamelý vlk nocou. Pár krát zatrepotal krídlami, a sadol mi na plece. Jeho váha mi pripadala prirodzená. Otočila som sa chrbtom nočnému kľudu, a vošla som späť do svojej izby. Prezliekla som sa do pyžama a zaľahla som do postele. Zavrela som oči, a nechala sa unášať bezsenným spánkom.

Zobudila som sa na mamin hlas, ako ma volá na raňajky. Rozospatá som sa postavila na nohy, a zamierila do kúpeľne. V sprche som na sebe pustila studenú vodu, a nechala ju stekať po mojích vlasoch. Voda mi vždy pomohla vyčistiť si hlavu a prebudiť sa. Vysušila som si vlasy, a obliekla sa. Havrana už v izbe nebol.

Pri kuchynskom stole sedela len mama, otca som tam nevidela. Čo si pamätám, vždy sme raňajkovali spolu.

"Kde je otec?" Spýtala som sa mami. Jej pohľad zablúdil na otcovu prázdnu stoličku."Pred chvíľou odišiel do práce, vstala si neskoro." Povedala a usmiala sa na mňa. Sadla som si za stôl, a pustila som sa do jedla. Po raňajkách mi mama oznámila čas kedy mám byť u svojho nového učiťeľa. V jej očiach sa jej značili pochybnosti. Nevedela som či pochybuje o nás, potomkoch. Alebo o Timoteusových schopnostiach. Ani jedno sa mi nepozdávalo. Spomenula som si na knihu ktorú mi včera dal, vrátila som sa po ňu hore, a otvorila som ju. Na úvodnej strane nič nebolo. Až keď som zalistovala o pár strán ďalej, našla som tam iba napísané dve slová  : Preukáž sa. Nevedela som, čo to má znamenať. Ako sa mám preukázať? Hádam to odo mňa nechce odtlačky prstov.... Nie, malo by to byť niečo, čo k potomkom patrí. Mohlo by to byť pierko.... Retiazku som si odopla z krku, a pierko som položila pod napísané slová. Chvíľu sa nič nedialo, no keď som sa pozrela bližšie, všimla som si vynárajúce sa písmená. Spočiatku bolo ťažké vôbec si ich všimnúť, a zachytiť. No postupne to bolo ľahšie, až sa slová dali prečítať. No okrem slov boli na strane aj symboly, ktoré som nepoznala. Pár z nich som si odkreslila na papier, že sa na ne neskôr Timoteusa spýtam. Zyšok dňa som strávila čítaním tejto zvláštnej knihy.

Otec sa vrátil až neskoro večer. Hneď prišiel za mnou do mojej izby a povedal mi že sa mám nachystať, potom odišiel. Zobrala som si tašku a zišla som za ním dole do predsiene. Vyrazili sme, tentokrát sme išli autom a tak bola cesta omnoho rýchlejšia. Než som sa nazdala už sme stáli pred Timoteusovím domom. Nevedela som ako ma bude učiť a čo ma bude učiť. Či sa mám toho všetkého báť... Vystúpili sme s auta, a ozvalo sa zakrákanie. Môj havran ma ako vždy našiel. Sadol mi na plece, a na mňa doľahol pokoj. Možno je to jeho spôsob, ako mi naznačuje aby som zostala pokojná. Podišla som k vchodovým dverám a zaklopala som.

Ozvena toho zvuku za ozývala dlhými kamennými stenami domu. Môj otec mi iba rukou naznačil že sa nemám báť, a že to bude v pohode. Potom nasadol do auta a ufujazdil preč. Na ulici som teraz stála sama. Spoza dverí sa ozvaly kroky, a následne odomykanie zámky. Dvere mi otvoril Matt, hneď ako ma zbadal vo dverách tak mi venoval jeden z ten jeho krásnych úsmevov. "Poď ďalej." povedal, a nechal ma vojsť. Topánky som si nechala obuté. Zaviedol ma do tej istej knižnice v akej sme sa včera všetci rozprávali. Timoteus sedel vo svojom kresle. "Vitaj Klara, som rád že si zo sebou zobrala aj svojho havrana." Povedal a usmial sa na mňa. "No, vlastne to on sa rozhodol že pôjde so mnou. Priletel ako vždy."



"Dnes by som chcel začať s vaším vzájomným putom." Povedal Timoteus. " Vďaka tvojmu sprievodcovi budeš môcť vidieť ako on, cítiť ako on a počuť ako on. Vaším živlom je vzduch. Ak sa ho naučíš využívať, môže byť veľmi účinná zbraň a ešte účinnejšia ochrana. Naučím ťa využívať vzduch tak, aby si po ňom mohla chodiť, aby si mohla lietať. Budeš vedieť ako otvárať brány do iných častí sveta a ako ich odlišovať. Spriatelím ťa s nadprirodzeným bytosťami.... No bojím sa, že máme príliš málo času."