Dcéra bielej temnoty - Gwardelian 4. Kapitola

"Si príliš unavená, alebo by sme šli ešte na menší výskum?" Spýtal sa ma Noah. Únava ma už  síce trocha morila, no predstava skúmania lesa s toľkými hviezdami a mesiacmi nad hlavou bola príliš lákavá. Prikývla som a tak ma potiahol za ruku k pravému rohu môjho balkóna. Tam zastavil a dlaň pritlačil k rune vyrezanej na zábradlí. Ozvalo sa jemné cvaknutie. Časť zábradlia sa začala skladať až vytvorila vchod vhodný presne pre nás dvoch. To však nebolo všetko. Začali sa z neho po jednom vysúvať schody. Keď bola asi polovica vysunutá, Noah stúpil na prvý a potom na pár ďalších, vyzeralo to bezpečne. Ja som však stále stála v nemom úžase ako soľný stlp. "Ako si to vedel?" Spýtala sa ho.

"Keby si dávala väčší pozor na Timoteusových hodinách, vedela by si to aj ty." Zasmial sa a vyplazil na mňa jazyk.

"Mala som plnú hlavu jednej nemenovanej osoby!" Obhajovala som sa.

"Ja nemôžem za to, že som taký neodoľateľný." Žmurkol na mňa.

"Och ty narcis." Podpichla som ho. "Len sa neroztop." Pregúľala som očami, obišla ho a zišla pár chodov pod neho.

"Čo si povedala?" Pozrel sa na mňa s ústami dokorán. 

"Počul si." Odvetila som.

"Veď počkaj!" Zvolal Noah a rozbehol sa za mnou dolu schodmi. Ako prvé mi napadlo, že by som si mohla jednoducho vyvolať krídla a ufrnknúť mu pod nosom, ale jednu trofej mať v rukáve musím a tak som tento nápad zavrhla. Bežala som dolu schodmi smerom k zátoke. Nohy sa mi po členky zabárali do slonovinovo bieleho piesku. Chvíľu som sa vydýchala, a keď som za sebou začula Noahove kroky, bežala som ďalej. 

O chvíľu som už stála pri tmavošedých skalách, hladkých ako dračie vajce. Vyliezť na ne som teda nemala šancu, keďže veľká časť z nich bola ešte mokrá z nedávneho prílivu. Sústredila som sa na moje lopatky, a privolala si moje krídla. Zasvrbel ma chrbát a vzniesla som sa nad zem. Moje krídla neboli také, ako ľudia opisovali anjelské alebo vílie. Neboli z peria, no ani také krehké ako motýlie. Boli ľahunké, no veľmi pevné. Na dotyk pripomínali vážkine, no výzorom takmer vílie. Žiarili jemným bielym svetlom. Zrazu ma niečo stiahlo na zem. Kým som sa stihla postaviť. Už nad mnou stál vyškerený Noah. Chytil mi ruky do jeho jednej - pravej, a začal ma štekliť. O chvíľu som sa už v pieksu zvíjala od smiechu. Toto si len tak nenechám! Z posledných síl som sa vymanila z Noahovho zovretia a útok mu opätovala. 

                                                                                                        ***

Unavení sme ležali na skalách a sledovali  oblohu.  V ušiach nám jemne hrala morská uspávanka.  Teplá voda mi obmývala prsty na nohách. Počula som, ako bije Noahovo srdce blízko toho môjho.
Hovorí sa,  že srdcia zaľúbencov bijú rovnako. Tie naše sa dotkli.

                                                                                                       ***

Do očí mi zasvietilo slnko.  Vzdychla som a odkopla zo seba perinu.  Bolo mi pod ňou príšerne horko.
Moment.
Perina?
Otvorila som oči a posadila sa. Ležala som na posteli v mojej izbe, obklopená bielym baldachýnom.  Na sebe som mala to isté čo včera večer - smaragdovo zelené šaty so zlatou čipkou. Slnko práve vychádzalo, čo  značilo, že je ešte veľmi skoré ráno.  Nespokojne som vzdychla a vyteperila sa z postele bez nádeje že znova zaspím.  Na gauči pri posteli ma čakalo prekvapenie. Spal tam rozvalený Noah zakrytý modrou dekou.  Čierne vlasy mal porozhadzované po tvári na ktorej sa mu usadil veľmi spokojný výraz. Srde mi nad tým pohľadom zaplesalo a telom sa mi šíril pocit nekonečného šťastia a spokojnosti.  Z postele som vzala vankúš,  jemne mu nadvihla hlavu ktorú som mu ním potom podložila. Znova som ho poriadne prikryla.  Odhrnula som mu vlasy z čela na ktoré som ho potom pobozkala. Bol nádherný.

                                                                                                   ***

Po sprche sa za mnou tiahla ľahká ružová vôňa. Vošla som do šatníka z ktorého si vybrala žlté šaty odzrkadľujúce moju náladu.  Vlasy si rozčesala a tvár opláchla studenou vodou. Vrátila sa do izby a obula balerínky. Opatrne vyšla z izby aby som Noaha nezobudila a jemne zabuchla dvere.  Všetko naokolo bolo kvôli oranžovému svetlu slnka sfarbené do teoplejších odtieňov. Odkráčala som na koniec chodby kde do mňa takmer vrazila Ilia.
"Aeneris!  Dobré ránko. Čo ty tu tak skoro?" Spýtala sa ma a zývla.
"Bré ránko,  nevedela som spať. Práve hľadám jedalenský salón. Pridáš sa? "
"S radosťou!" Prikývla a venovala mi široký úsmev.

Kým sme ho konečne našli, Ilia mi porozprávala o tom, ako bude prebiehať dnešný deň. O ôsmej hodine sú raňajky (my ich stíhame o hodinu skôr vzhľadom na naše skoré vstávanie), potom následuje prvá hodina - starostlivosť, chov a komunikácia s drakmi, druhá hodina - jazdenie na drakoch,  tretia hodina - mágia živlov (prax) a štvrtá hodina - runy a ich využitie. 

Po dlhej dobe tu máte ďalšiu kapitolu. Ospravedlňujem sa že ich pridávam  tak málo. Keďže sa mi blížia príjmačky a monitor,  nestíham okrem učenia takmer nič.  Dúfam,  že sa vám kapitola páčila, a chcem vás upozorniť že  som zmenila meno Matthewa na Noaha a Talamh na Gwardelian. Časom to všetko zmením :)

P. S.  Čo  myslíte, ako budú hodiny prebiehať?  :)