Pictures

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 3

Otvorím oči do krásneho rána, posadím sa na posteli a zazívam. Pozriem na klietku. Havran je už hore a znovu na mňa upiera svoje zvláštne modré oči. Odhrniem paplón, posadím sa a trocha si pnaťahujem končatiny. Podídem ku klietke.Pootočím západkou na čo sa ozve tiché šťuknutie. Otvorím dvierka a vystriem ruku k havranovi. Pohladím mu hlávku, na čo ňou spokojne zakýva. Zrazu sa prudko otvoria dvere, havran sa splaší a hlučne vrazí do kliekty ktorá sa prevráti a zhodí na zem lampu. Sklo sa na zemi roztriešti a z lampy zostane len jemná, mosadzná konštrukcia. Rýchlo sa postavím pred klietku a telom zakryjem havrana. Modlím sa, aby si dotyčný nič nevšimol. Z dverí vyjde mama, ktorá keď ma zabadá, nahlas vydýchne.

„S otcom sme ťa včera nepočuli prísť."

„Išla som rovno do izby." Stroho odpoviem, na čo sa zatvári ublížene. Moje správanie ma hneď zamrzí.

„Dobre, len ... Báli sme sa o tebe Klara. Poď dole na raňajky." Povie a otočí sa na odchod, keď zbadá lapmu. "To nechaj tak, odnesiem ju k TImteusovi a bude opäť ako nová.

„Oblečiem sa idem." Poviem a povzbudzujúco sa na ňu usmejem. Zavrie za sebou dvere na čo si konečne vydýchnem. Otočím sa k havranovi s tým, že ho naoko vykarhám, no keď zbadám ten inteligentný uľútostený pohľad, slová sa mi zaseknú v hrdle. Pokývam hlavou a vojdem do kúpeľne kde si opláchnem tvár. Na oblečenie si vyberiem ľahké biele šaty, rozčešem si dlhé vlnité medené vlasy a bosá zbehnem dole schodmi. Ledva sa moja noha dotkne predposledného, z mojej izby sa ozve škrekot. "Dočerta!" Ticho zanadávam. Otočím sa a prebehnem späť. Havran sa usalašil na mojom písacom stole, konkrétne, na truhličke, ktorú som včer dostala spolu s amuletom.

Tebe ide o tie hodinky, však ?" Spýtam sa havrana, na čo stíchne, Pohladím ho po mäkkom čiernom perí. Truhličku otvorím a hodinky si zavesím okolo krku.

„Tak čo , už si spokojný ?" Spýtam sa so smiechom havrana. Ten iba zaškrieka a dá sa do čistenia peria. Otvorím dvere na balkóne a odídem z izby. Zavriem za sebou a rozbehnem sa dolu schodmi. Na predposlednom sa chytím pevného bieleho mramorového stĺpu a zoskočím. Na zem dopadnem vystretá v elegantnej piruete. Prejdem cez slnkom zaliate átrium do zimnej záhrady, ktorú používame ako jedáleň. Za stolom už sedia mama s otcom. Mama je ruka v ruke s knihou a otec, na rozdiel od nej stíha koketovať s novinami a kávou zároveň (neznáša, keď mu vychladne). Na stole je nakrájaná domáca špaldová bábovka poliata jahodovým krémom, čerstvé mlieko a horúci čaj v bodkovanej kanvici, z ktorej sa ešte parí. Parketa pod mojou nohou zavŕzga a tak obaja zdvihnú oči od písmeniek. "Dobré ránko." Ozve sa."Kupuješ mi kávu!" Skríknu hneď po tom, na čo sa rozosmejeme. Je to taký rodinný zvyk. Sadnem si na bielu drevenú stoličku a nohy si zložím pod seba na mäkkú teplú podušku. Byť bosá na studených parketách nie je totiž najlepší nápad. Mama mrkne očkom na hodiny a takmer ju vystrelí. "Nicolas! Nechaj tie noviny tak a bež naštartovať auto, zasa meškáme!" Zvolá a hodí otcovi kľúče. Toho jeho rýchle reflexy zachránia pred možnou plastikou nosa. Pokojne sa postaví zo stoličky a keď zistí, že majú ešte dvadsať minút času, zvolá na mamu:" Catelyn, láska, máš čas. Idem naštartovať auto!" Zdvihne zelený hrnček s kávou zo stola a dopije ju. "Ako si sa vyspala, divožienka naša?" Spýta sa ma a dá mi bozk do vlasov. "Ušlo to tati, a ty?" Spýtam sa ja jeho. Pohľad mu trocha zosmutnie a vzdychne si. "S mamou sme nevedeli zaspať." Tu to uviazne. Obaja vieme prečo. "Objíme ma a zašepká mi do ucha:" Klara, ľúbime ťa nadovšetko na svete."

"Aj ja vás oci." Poviem a stisnem ho. Zrazu sa do objatia pridá ďalší pár rúk a tak je z nás na chvíľu rodinný spletenec. Pustíme sa a odídu do práce. Osamiem. Sadnem si za stôl a odrežem z bábovky celkom slušný kusisko ktorý pozapíjam čerstvým malinovým čajom. Hneď ako je môj žalúdok spokojný schmatnem husle zo stola odídem z domu zadnými dvermi vedúcimi z miestnosti. Bosá. Studená dlažba sa zmenila na slnkom vyhriate okruhliaky a mach. Záhrada bola jedna veľká lúka, ktorú od lesa oddeľovala rieka. Tá sa potom stáča hlboko do zeleného kráľovstva. Záhradný chodníček sa kľukatil pomedzi hrubokánske kmene stromov a ružové kríky, ktoré vytvárajú voňavé oblúky. Pomedzi kríky a stromy prejdem dolu svahom až k rieke cez ktorú je postavený drevený most. Prekročím rieku a privíta ma stará známa smaragdová tvár lesa. Takmer každý zo stromov je najmenej tak starý ako kaštieľ, čo znamená pár stoviek rokov. Nočný dážď sa tu zmenil na hustú hmlu, ktorá menila les na tajomný svet. Bosými nohami som kráčala po hebkom machovom koberci. Ihličnaté vetvičky nad hlavou vytvárali akúsi trblietavú sieť, zachýtajúcu denné svetlo. To sa sem takmer trúsilo cez občasné škáry. V trsoch tu rástli neskoré fialky, černice a lesné jahody. Sem-tam sa zjavila nejaká prvosienka. Štebot vtáčikov a jemné zavýjanie vetra hladko klzajúceho sa pomedzi stromy dodával pocit bezpečia. Ihličnatá kupola sa rozostúpila a odhalila sa široká prudká rieka v ktorej strede hrdo stála široká skala. Dostať sa k nej dalo iba dvoma možnosťami. Preplávať alebo popreskakovať cez menšie skalky vôkol. Ja som sa ako vždy rozhodla pre druhú možnosť. Husle a slák somsi prehodila do jednej ruky a skočila na prvú skalu od ktorej som sa hneď odrazila na ďalšiu. Preskoky pripomínali tanec. Bolo sa treba v správnej chvíli nakloniť, vystrieť ruky, odraziť sa, pokrčiť kolená... A zrazu som stála na balvane. Vystrela som sa a nechala na seba dopadať jemné kvapky vody z vĺn narážajúcich do skaly. Bolo to miesto, kde som trávila viac času ako v izbe. Preložím si slák z pravej ruky do ľavej a husle vložím pod bradu. Začnem hrať. Tancujúci slák vytvára z hudby príbeh, ktorému rozumejú azda iba vtáci a víly vôkol. Opisuje mňa. Moje pocity, spomienky, myšlienky, všetko. Všetko vyjadrujem notami a zvukom. Vypúšťam smútok zo včerajška a nechávam aby v mojom srdci opäť víťazil pokoj a láska. Zo smutnej melódie prejdem do sviežej piesne, ktorú ma ako malú naučila hrať mama. Zatiahnem posledný ton a vydýchnem si. Zrazu ma ovládne pocit, že za mnou niekto stojí. Otočím sa a za mnou stojí chlapec.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 2

Kvapky dopadajú na strechu auta , hromy sa silno odrážajú od kamenných ulíc mestečka, keď zrazu do auta vrazí niečo veľké a čierne. Vodič prudko dupne na brzdu až ma hodí dopredu. Bezpečnostný pás ma však včas zabrzdí, inak by som sa zastavila asi až niekde na čelnom skle. Spamätám sa a vyskočím z auta. V tej chvíli mi je jedno, že budem celá mokrá od dažďa, prvoradé je zachrániť tvora, ktorý vrazil do auta. Prebehnem ten kúsok a naozaj. Na kapote auta bezvládne leží obrovský čierny vták so sivým zobákom. Vyzlečiem si sveter a opatrne zdvihnem tvora z auta. Jemne ho zabalím do svetra tak, aby som sa mu nedotkla krídla, ktoré má čudne vykrútené vzad. Vietor mi šľahá dážď na teraz už holé plecia. Zrazu sa vták pohne a otvorí svoje oči, ktoré mi vyrazia dych . Sú zrkadlovým odrazom tých mojich, ktoré vyzerajú akoby boli staré niekoľko stoviek rokov. Dívajú sa na mňa chápavým a pokojným pohľadom. Zviera sa ma ani trocha nebojí , a ja som v tej chvíli vedela, že je to ten vták o ktorom hovoril Timoteus. „Slečna, stále potrebujete odviezť?" Zakričí na mňa taxikár z auta, čo ma preberie. „Áno, no teraz ma prosím zavezte na najbližšiu veterinárnu pohotovosť." Havrana si chytím do jednej ruky a otvorím dvere na aute .

Cesta bola rýchla a zviera zo mňa celý čas nespustilo svoje zvláštne oči. Zrazu auto zastane, a ja cez zapršané okno zbadám neónovo-modrý kríž. Poďakujem sa a vytiahnem z peňaženky štyri eurá. Zaplatím, vystúpim z auta a dúfam, že tu nejaký doktor ešte bude. Nadýchnem sa a kráčam ku vchodu. Je to obyčajná kamenná budova mierne porastená machom so škridlovou strechou. Vyzerá ako takmer každý iný dom v Bibury. Nemám na ňu dobré spomienky, naposledy som tu bola pred rokmi, keď sa náš pes otrávil jedom na potkany. Rozleptalo mu to žalúdok a doktor ho už nedokázal zachrániť. Musel ho utratiť aby mu skrátil nepredstaviteľné muky. Rodičia mi miesto toho, aby povedali pravdu, povedali, že musel zostať u doktora . Pravdu som sa dozvedela až o týždeň , keď som si "náhodou" vypočula rozhovor mojej mamy a jej kamarátky. Bolo to prvýkrát čo sa moje detské srdce zlomilo. Stratila som najlepšieho priateľa. Do mojich štrnástich rokov sme sa s rodičmi často sťahovali, až dodnes neviem prečo, asi kvôli práci ktorej je stále nedostatok. Musím však uznať, že sme nikdy netrpeli nedostatkom. Má to však za následok moju samotu. Miestni dedinčania sú zvyknutí na to, že sa tu pozná každý s každým takže i keď tu bývame cez tri roky, stále nás berú ako cudzincov. Nemôžem ale povedať, že by neboli priateľský. Nemám však jediného skutočného priateľa. Všetko sú to len plytké kamarátstva. Nikto, komu by som sa mohla skutočne zdôveriť. Mojím priateľom je lesné ticho, štebot vtákov a hudba. Už ako malú ma rodičia učili hrať na rôzne nástroje. Ovládam umenie hry na harfu, klavír, husle, lutnu, gitaru, ... Je to dlhý zoznam. Som im za to vďačná. Slušne to vypĺňa samotu.

Stlačím kľučku a s vŕzgotom otvorím staré masívne vchodové dvere. V čakárni ani duše, tak sa rozhodnem zaklopať na dvere ordinácie. Spoza dverí sa ozvú kroky a o chvíľu už na mňa spoza nich pozerá postarší pán – doktor. Na nose má nakrivo nasadené okuliare a na lekárskom plášti má gombíky pozapínane ledajako. „Poďte ďalej." zamrmle, tak vojdem za ním. Obávam sa, že som ho vyrušila z plnohodnotného spánku na stole, ktorý inak slúži na prehliadku zvierat.

„Položte ho sem." Povie, a ukáže na stôl prikrytý bielym gumeným obrusom. Na ruky si navlečie gumenné  rukavice. Opatrne z havrana odmotá môj sveter a podá mi ho. Jemne chytí havrana za krídlo, načo krkavec zaškrieka.

„Je to zlomenina" skonštatuje po tom, ako mu spraví röntgen , " nie zložitá, ale krídlo má zlomené na dvoch miestach. Budem mu to musieť zafixovať a lietať nebude môcť pár mesiacov. Máte možnosť sa o neho zatiaľ postarať?"

„Ni..." Chcela som povedať nie, ale spomeniem si na situáciu v našej rodine. "Samozrejme." poviem a pozriem na havrana ktorý zo mňa stále nespustil oči. Doktor mu krídlo zafixuje, spraví mu preventívku a vyhlási, že je inak úplne zdravý. Potom odíde spisovať nejaké papiere a keď sa vráti, pustí nás domov.

zavriem oči a nechám sa unášať spánkom, ktorý je pre mňa vykúpením. Oslobodzuje ma od stresujúceho života , ktorý sa mi zdá byť čoraz neistejším .

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 1

Vstúpim do starého obchodu. Ako prvé ma ovanie neznáma, no ľahká kvetinová vôňa. Moje dnešné sedemnáste narodeniny prišli až príliš rýchlo. Rodičia sú už pri mne očividne naozaj zmätený, pretože mi sami ani nevedia vybrať darček takže ma zobrali do mestského starožitníctva. Zo začiatku som nad tým nápadom iba pregúľala očami, teraz som však zmenila názor. 

Obchod mal tajomnú atmosféru. Bol prepchatý rozličným nábytkom a doplnkami, ale ako zázrakom do seba všetko zapadalo. Toľko nádherných vecí pokope som ešte nevidela.Kráčam ďalej a nemôžem sa vynadívať. Zo stropu visí obrovský kryštálový luster na ktorom sú zavesené malé krištále v tvare kyvadiel a drobných vtáčikov. Steny obchodu majú bledomodrú farbu, ktorá je na niektorých miestach jemne popraskaná a tmavohnedé drsné parkety sú pokryté rôznymi hrubými kobercami, ktoré tlmia moje kroky. Pozdĺž miestnosti sa ťahajú rôzne knižnice, truhlice, toaletné stolíky, skrine a zrkadlá. Začnem stúpať hore schodmi. Jeden pod mojimi nohami hlasno zavŕzga ,na čo zadržím dych. Bojím sa narušiť pokoj, ktorý tu vládne. Prstom prejdem po kovanom zábradlí v očakávaní, že zanechá tmavú stopu v prachu, no nenechal - zábradlie je úplne čisté, čo mi prišlo zvláštne. Vystúpim na prvé poschodie a ako prvé mi do očí padnú vysoké čierne balkónové dvere. Otvorím ich a vojdem. Dlážka je vykladaná veľkými okrúhlymi ploskými kameňmi, ktoré majú v zapadajúcom slnku levanduľový nádych. Pozriem sa hore a dívalm sa na presklenú klenbu stropu cez ktorý je vidieť vychádzajúce hviezdy a mesiac. Spustila sa búrka. Blesk osvetlil tmavý stôl z orechového dreva pokrytým tmavomodrým obrusom . Vedľa stola stojí obrovský strieborný stojan na ktorom sú pripevnené biele sviečky. Tekutý vosk z nich kvapká na podlahu. Na stole je položená strieborná truhlička vykladaná kryštálmi a opalitmi .Vezmem truhličku do rúk a opatrne nadvihnem veko. Na tmavomodrom hodvábe ležali staré strieborné hodinky na ktorých sú vyrezané ornamenty pripomínajúce kvety a keltské symboly. Zdvihnem  ich a vtom, akoby sa vo mne niečo zobudilo . Zrazu podvedome viem, že to nie je obyčajný stroj. Za mnou sa niečo pohne. Otočím sa a na prahu zbadám usmievajúceho sa starca. Je nadmerne vysoký, no plecia má zhrbené pretože sa pravou rukou opiera o drevenú palicu. Tmavozelené oči má orámované hlbokými vráskami, no žiari z nich múdrosť a vitalita. Dlhá strieborná brada mu siaha po hruď. Na hlave má začínajúcu plešinu. Oblečené má horčicové menčestráky a kockovanú machovú košeľu. Otvorí ústa a milo povie :"Konečne, čakali sme na teba tak dlho." Pokloní sa na znak úcty.

"Kto ste?" Ozve sa buchnutie dverí a klepot podpätkov. To bude určite mama s otcom. A naozaj, o chvíľu už vidím mamine divoké gaštanové vlasy a okuliare, ktoré nikdy nedržia na svojom mieste. Keď ma zbadá, rukou si zakryje ústa a hlesne : "Takže je to pravda..." Zmieta mnou zmätenosť O čom to hovoria? "Kto ste, prečo ste na mňa čakali a mama, prestaň sa na mňa pozerať pohľadom, akoby si ma už nikdy nemala vidieť." Poviem vyrovnaným hlasom.

"Dieťa, všetko sa dozvieš včas." Odvetil starec. "Čo sa mám dozvedieť?" Starec však iba poký hlavou a pozrie sa mame do očí. Už ma to nebaví, chcela som ísť domov.

"Mami, už som si vybrala čo chcem. Koľko stoja tieto hodinky? Nie je tu cenovka."

"Tie hodinky sú tvoje, za ne sa neplatí." Opraví ma starec s úsmevom na perách. "Ako to?" Spýtam sa.

"Je to darček od večnosti pre teba ."

"Čože ?" Nechápem, ale starec si len prikyvuje hlavou . "Presne tak, presne tak..."

"Timoteus! Už si našu dcéru vydesil dosť!" Rezko povie otec, v tom zmätku som si ho ani nevšimla. "Vašu dcéru? Vážne ju chceš naďalej klamať ?" Tú časť "vašu dcéru" povedal posmešným tónom, ktorý sa mi vážne nepáči. "Klara, poď, vezmi tie hodinky aj s tou škatuľou a ideme!" Zavelí otec .

"Klara? Och, aké je to úbohé meno, jej pravé je omnoho krajšie."

"Aké pravé meno, o čom to melie?!" Skríknem, už sa mi to všetko prestáva páčiť.

„Timoteus ! Už si našu dcéru vystrašil dosť !" Umlčal otec starca.

„Vašu dcéru ? Vážne ju chceš ďalej klamať ?" Tú časť "vašu dcéru" povedal posmešným tónom. Všetci stíchli, ničomu som nechápala a už som mala všetkého dosť . Zrazu sa mama rozhovorila : „My nie sme..." nedopovedala, zvyšok vety zanikol vo vzlyku. „Čo nie sme? Mami, čo sa deje?" Motá sa mi hlava. „Klara, tvoja matka chcela povedať..." otec položil ruku na mamino plece, no ona sa rozbehla obchodom, a povedala : „Nie, nechcem ju stratiť. Nemôžem!" Rozplakala sa a vybehla z obchodu, otec si smutne vzdychne a poberie sa za ňou. Pred schodmi zastane a otočí sa. „Klara, ľúbime ťa. Nech sa deje čokoľvek." Povie a usmeje sa. Objímem si plecia a vchádzam do miestnosti pripomínajúcej obývačku. Zostala som sama zo starcom, ktorý to v hlave buď nemá všetko v poriadku alebo sa svet zbláznil. Sadnem si na operadlo staro vyzerajúceho bordovo-zlatého gauča a zložím hlavu do dlaní. Starec si sadne oproti mne. Z vrecka na košeli vytiahne drevenú fajku. Z druhého zasa zápalky. Zapáli si fajku, párkrát si potiahne a miestnosť zaplní ostrá vôňa tabaku. Oprie sa do kresla a spýta sa: „Chceš vedieť pravdu?" Vydýchneobláčik dymu.

„Áno."

„Si si tým istá ? Možno ju neunesieš ." Pozdvihne pravé obočie a usmeje sa.

„Budem musieť." Poviem a vystriem sa. Starec ešte chvíľu váha, no potom začne rozprávať.

„Všetko sa to začalo dávno. To, čo ti teraz poviem, je staršie, ako čokoľvek žijúce na tejto zemi. Začalo sa to skôr ako boli postavené egyptské pyramídy, skôr, ako začali indiáni krotiť prvé kone a skôr, ako Kelti ukuli prvú zbroj. Je to príbeh starý tisíce rokov, možno viac, a najpodstatnejšiu časť hrá v tomto príbehu tvoja mama, a tvoj otec."

„Moji rodičia? Moja mama?" Spýtam sa neveriacky. To milé, usmievavé a sarkastické stvorenie ktoré sa o mňa stará od začiatku môjho sveta?

„Tá žena, ktorá pred chvíľou odišla nie je tvoja mama , a teraz, ma už prosím neprerušuj. Tvoja mama vlastne ani nie je človek, je to jedna z najsilnejších bytostí vôbec. Tvoja matka je večnosť, tvoja matka je to, čo ľudia nazývajú čas. Dá sa nazvať rôzne. A jej symbolom je presne to, čo máš na ruke ."

„Ale ja na ruke nič nemám ."

„Vážne? Nebuď taká zaťatá a pozri sa na svoju ruku poriadne, uvoľní myseľ a sústreď sa ."

„Na to, že tvoje telo nesmie byť prekážkou pre tvoju myseľ ." Zhlboka som sa nadýchla , uvoľnila som si hlavu a sústredila sa na starcove slová. Po chvíli som zbadala ako sa na mojom vnútornom zápästí začína objavovať tenká atramentová čiara, skrúcala sa a začínala tvoriť zvláštny, no krásny obrazec . Keď som sa pozrela lepšie, všimla som si, že tvorí okrídlené hodinky s číslami, ktoré namiesto dvanástky na vrchu mali ležatú osmičku symbolizujúcu nekonečno na ktoré obe ukazovali.

„Čo to má znamenať?!" skríknem a snažím sa obrazec zotrieť.

„Tie hodinky nezídu, sú tvojou súčasťou. Mám pokračovať, alebo ti stačilo to, čo som ti povedal doteraz ?

„Dobre, pokračujte ." Vzdám sa. Zosadnem do kresla a opriem sa.

„Skončil som pri tvojej matke, keďže ona je večnosť a keď si ty, jej dcéra, tak si čo?"

„Nesmrteľná ?"

„Nie, ideš na to zle ale v podstate si sa trafila. Si nesmrteľná, no skús sa nad tým trocha zamyslieť. Keď je tvoja mama večnosť, tak o trocha slabší odvar večnosti je ?"

„Dlhovekosť, mladosť ?"

„Bingo ! Ty si moja milá, dlhovekosť - óige –bohyňa mladosti. Máš poslanie. Aké, na to budeš musieť prísť sama s týmito hodinkami a tvojím strážcom. Budú ťa chrániť a pomáhať ti."

„Už radšej pôjdem..." Vstanem zo stoličky. Musím si to všetko utriediť v hlave, je toho príliš. Neverím tomu. Určite im preskočilo.

„Počkaj , zabudol som ešte na niečo, ten strážca bude zviera. Havran."

„Ale havrany sú v zime a je jedenásteho augusta ."

„Nepochybuj o ňom, on príde ." Vezmem zo stola hodinky a dám si ich okolo krku, zrazu ma zahalí pocit bezpečia - akoby ma niečo chránilo,

„Pôjdem."

„Dobre, poď, odprevadím ťa kúsok. A nezabudni, že si u mňa kedykoľvek vítaná."

„Ďakujem." Nesmelo sa usmejem. „Mimochodom , volám sa Timoteus ." Starec sa postavil odchod, ja zo stola zdvíham truhličku a pchám ju do tašky. Vyjdem von z balkónu a vstúpim do domu . Prejdem chodbou až ku schodom a nasledujem starca dolu .„Dovidenia ."

„Do skorého videnia, dieťa."

Otvorím dvere a vchádzam von do dažďa, búrka je už v plnom prúde. Z kabelky vytiahnem mobil. Je pol dvanástej večer a mám desať zmeškaných hovorov od mamy. Päťka z matiky je prúser. Ak prejdeš susedom mačku, je to veľký prúser. Ak vybuchne atomovka, je to obrovský, no ak ti mama volá desaťkrát, to je katastrofa gigantických rozmerov. Zabočím za roh, keď zbadám taxi. Rozbehnem sa a prudko mávam rukou kým si ma nevšimne. S úľavou si sadnem do vyhriateho auta a vodičovi nadiktujem adresu. Cestu domov mám v suchu, i keď neviem, či sa tam chcem vrátiť. Je to ešte stále môj domov?