Day 4.

Rieka a kamienky

Opäť je mi z dnešného sveta smutno. Ľudia sú malicherní, pokriteckí, povrchní a o falošnosti radšej pomlčím. To by sme tu totiž boli do večera. Naše životy sa dajú prirovnať k rieke a drobným kamienkom. Určite si to pamätáte, hádzanie kamienkov do riek alebo jazier. Skúste si to teraz na chvíľočku predstaviť. Stojíte na brehu mohutnej rieky. Jej prúd so sebou všetko strháva. V dlani držíte drobný okruhliak. Napriahnete sa dozadu a prudko rukou vymrštíte do vzduchu. Kamienok preletí vzduchom a v okamihu sa stráca pod hladinou. Čo sa teraz s ním deje? Zasekol sa niekde alebo pláva s prúdom? Je to jedno. Ani keby sme do tej rieky hodili ďalších tisíc kameňov, nič sa nezmení. Rieka ich proste strhne so sebou a nestará sa, či bol ten kameň zlatý,strieborný, alebo či to bol diamant. A teraz, rieku si predstavme ako tento svet alebo život všeobecne, tie kamienky predstavujú nás alebo naše problémy. Teraz si možno uvedomujete, aké sú nepodstatné. Myslíme si, že bez nás sa zrúti svet. Život je však príliš krátky na to aby sme sa trápili nad zbytočnosťami. Viem, že to nie je vždy ľahké, no treba sa aspoň pokúsiť brať to všetko s aspoň malým nadhľadom.

Day 3.

Zabudnutia sa bojíme všetci. Niekto toho, že na nich zabudne svet a niektorí, že na nich zabudnú ľudia na ktorých mu záleží. No zostáva nám len viera v to, že niečo také nedopustia.  

Day 2.

Občas sa v našom živote udejú určité udalosti. Dúfam, že ich nepoznáte. Niektorým sa podlomia kolená, iný zasa počas telefonátu pustia mobil na zem, ďalší prehltnú slzy... Najhoršie je však, keď si uvedomíte, čo všetko ste nestihli. Či už nejakej osobe povedať posledné ďakujem alebo ľúbim ťa, rozlúčiť sa, pobozkať... Uvedomíte si, že je neskoro. Čas sa vrátiť späť nedá. Preto je dôležité uvedomiť si, všetko vzácne čo teraz máme. Nemyslím tým drahé auto, dom či mobil. Myslím tým tých, vďaka ktorým sa usmievame, kráčame ďalej a zvládame prekážky. Musíme si vážiť každú sekundu, objatie a nádych milovaných osôb. Bez nich by sme dnes boli ničím. Oni sú ten najväčší poklad na svete. Je smutné, že často si to uvedomíme až keď je neskoro. Preto sa teraz zdvihnite, choďte za mamou a otcom a povedzte im jednoduché Ďakujem. A verte mi, oni pochopia.

Day 1.

Boli chvíle v mojom živote  keď som sa chcela zbaliť a utiecť.  Všetko tu nechať a už sa nevrátiť.  A viem, že keby sa mi taká príležitosť naskytla, vtedy by som šla.
No teraz?
Zrazu mám toho veľa čo by som musela opúšťať. Mám toho veľa čo stratiť. A zrazu by som ranená bola aj ja... Jediné, čo mi zostáva, je veriť,  že ma moji milovaný raniť nechcú.  Dávam im do rúk moje srdce a to je najviac čo dať môžem.

Týmto začínam novú etapu tohto blogu. Už tu nenájdete len príbehy a básne, ale budú tu aj moje zamyslenia, myšlienky, citáty... Dúfam, že sa vám budú páčiť. Čo hovoríte na nový dizajn blogu? :) 

                         Vaša Emmuš