Quotes

“Why, sometimes I've believed as many as six impossible things before breakfast.” 
― Lewis Carroll, Alice in Wonderland

Dcéra bielej Temnoty- Talamh, 2. Kapitola

Nad hlavou nám lietali draky. V tme vyzerali, že sú ich šupiny pokryté čiernym saténom. Mohlo ich byť asi tridsať. Pomaly začali klesať k nám. Kúsok od nás s Matthewom pristál prvý. Otočil sa k nám a pomaly sa približoval. Vystrela som k nemu ruku na znak volania. Keď bol tak blízko až som cítila jeho horúci dych na mojich prstoch, zrazu sa poklonil. Jeho zlaté oči ktoré ma doteraz sledovali sa sklopili. Dal mi tým znamenie, že ma berie za nadradenú. Potom pohľad opäť zdvihol a kývol hlavou na svoj chrbát. Chytila som Matta za ruku a potiahla ho k dračiemu chrbtu. Čakalo tam na nás prekvapenie. Na jeho chrbte boli pripevnené dve dračie sedlá aj s pásmi a strmeňmi. Chytila som sa jedného z mnohých rohov ktorými mal drak obsypaný chrbát. Nohu som vložila do strmeňa a vyšvihla sa nahor. Sedlo bolo mäkké a ohriate dračím teplom. Pás som si prevliekla pomedzi nohy a zapla okolo pása. Hrubé kožené remene držali pevne. Niečo sa za mnou pohlo. Otočila som sa a to už si aj Matt zapínal pásy. "Všetko v poriadku?" Zazubil sa na mňa.
"Všetko tak, ako má byť. Len sa trocha obávam toho vzliet..." Nestihla som dopovedať pretože drak sa prudko rozbehol smerom k rokline. Pevne som sa chytila rohu predo mnou a Matt ma chytil okolo pása. Zadržala dom dych. Drak sa vrhol do rokliny. Padali sme do temných hlbín. Akonáhle sme okolo seba nemali nič okrem nekonečnej temnoty, drak začal mávať mocnými krídlami. Onedlho sme mali celé okolie ako na malíčku. Zaklonila som hlavu a dívala sa na nočnú oblohu ktorá bola celkom iná, ako tá naša. Nebo bolo obsypané nielen žiarivými hviezdami ale aj mesiacmi a planétami. Matt si ma k sebe pritiahol najviac ako mu postroj dovolil a tak sme si spoločne vychutnávali pohľad nad nami. Dal mi bozk do vlasov a jemne si o mňa oprel líce. Nočný vánok mi chladil odhalenú pokožku na krku a tvári. Na krajine pod nami sa začali striedať hory s lesmi. Čoskoro sme pod sebou mali len hustú spleť korún listnatých stromov a špicy ihličnatých. Medzi spleťou zelenej a čiernej sa zrazu zjavila malá osada. "To je osada kentaurov." Povedal Matt. Fakle s čarovným zeleným, fialovým a modrým ohňom z nej osvecovali ďaleké okolie. Leteli sme ďalej a na mňa pomaly padala únava. Zrazu začal drak prudko stúpať hore. Natisla som sa k jeho chrbtu a pevnejšie ho chytila za roh.  Teraz sme leteli zarovno s oblakmi. Neodolala som a pustila sa rohu. Pravú ruku som vystrela do prázdna vedľa nás a dotkla sa oblaku. Prekvapene som ju stiahla späť. Oblak bol hmotný. Pripomínal mi sneh, keďže už môjmu telu neprekážal chlad ktorý som vôbec necítila. Začali sme zrýchľovať. Privrela som oči a užívala si let.

"Klara, vstávaj, už sme za chvíľu tam!" Budil ma Matthew. Prudko som otvorila oči a zívla si. Ja som zaspala? Poobzerala som sa okolo seba. Začínalo sa brieždiť, obloha sa pomaly sfarbovali doružova. Hviezdy však stále jasne svietili. Drak začal pomalinky klesať. Les redol a bolo tak vidno spletitú sieť striebristých riek. Vtáci začali pospevovať. Všade vládla dokonalá harmónia.
A potom som ju zbadala. Sprv vyzerala ako obrovská biela skala. Čím sme boli bližšie, začala som vnímať veže, strechy, nádvoria a okná... Bolo to oveľa väčšie ako som si predstavovala. Všetko bolo zo snehobieleho mramoru. Pevnosť sa rozprestierala na obrovskej skale uprostred jazera. Najvyššie veže sa tiahli až nad oblaky. Blížili sme sa k honosnej bráne ktorú strážili dve sochy anjelov. Na stĺpoch boli striebornou farbou namaľované runy Uruz, Perth, Algiz, Eihwaz a Wunjo. Drak pristál na nádvorie. Chvíľu sme všetci nemo sedeli, a dívali sa na tú nadpozemskú krásu okolo nás. Odopla som si pásy, nohu vyhodila zo strmeňa a opatrne sa postavila na nohy. Kým tak stihli urobiť aj ostatný, otvorila sa brána. Na prahu stálo vysoké dievča s belasými vlasmi a porcelánovou pokožkou. Bola to elfka. "Vitaj, Dcéra bielej temnoty." Povedala.

Sklamanie

Sklamanie sa vtiera do srdca cez kľúčovú dierku. Pomaly pozoruje, skrýva sa a čaká na príležitosť. Nevidieť ho. Sme k nemu slepý a hluchý. No už sa neskrýva, veselo si cupitá, opúšťa zákutia srdca a vyberá sa priamo do jeho stredu. Začína divo vymetať lásku a nádej. Pohlcuje šťastie, živí sa ním. Ich posledné zbytky jednoducho vyhodí von cez tú kľúčovú dierku ktorou prišiel. Na ich miesto teraz zvoláva svojich obvyklých spoločníkov. Beznádej, hnev a strach. Divo sadia svoje semienka a tak namiesto krásnych červených tulipánov, je srdce pokryté čiernymi ostnatými krikmi a lupeňmi zhorených okvetných lístkov ruží. Rozkvitnutá záhrada sa zmenila na mŕtvu. 

Sorcerer

https://www.youtube.com/watch?v=Bd0A0BPtfOUPo poli bežalo dievča. Jej bosé nohy sa na klzkom snehu šmýkali. Vysilene padla na kolená a z úst sa jej vydral zúfalý výkrik, ktorý preťal okolie ako blesk. Náhle sa zodvihol vietor. Lístie začalo jemne poletovať navôkol. Hlavu si zložila do dlaní. Jej dlhé, zvlnené a tmavohnedé vlasy ostro kontrastovali s bielym snehom a zlatým lístím. Triasli ňou vzlyky. Opakom ruky si z tváre utrela slzy a pomaly sa postavila. Dlhé šedé sedliacke šaty boli na kolenách a lakťoch na nitku premočené, no nezdalo sa, že by jej to prekážalo. Rozhliadla sa po okolí. Kam oko dovidelo sa tiahli len polia ktoré ohraničoval les plný holých stromov. Po porcelánovej pokožke jej začali opäť stekať slzy. Ruky si zaborila do vlasov a znova sa srdcervúco a zúfalo rozkričala. Bolesť bola neznesiteľná.  Snažila sa pokračovať v ceste no kolená  ju neposlúchli a podlomili sa. Tento krát zostala ležať. Prevalila sa na chrbát a modrými, takmer až fialovými očami sledovala havrany poletujúce po zamračenej oblohe.  Bolesť zo straty, ublíženia, zrady a sklamania jej trhalo srdce na  márne kúsky. Jediné po čom túžila, bolo zabudnúť. Najlepšie odísť a už sa nikdy nevrátiť. Pomaly začala vstávať a svoju pozornosť upriamila na kopu lístia, ktorú zo stromov zviala nedávna víchrica.  Vystrela ruky a začala odriekať zaklínadlo. Lístie sa začalo točiť v jemnom vzdušnom víre. Stúpalo vyššie a vyššie. Dievčaťu sa na čele od sústredenia vytvorila jemná vráska. Zlatom jesene vytvorila vo vzduchu ohromné srdce. Chvíľu sa na neho uprene dívala. Po chvíli desivého ticha vyhodila ruky prudko do vzduchu. Srdce odvial mocný závan vetra. Rozletelo sa na malé kúsky a vedela, že spojiť  ho už nedokáže nič. Opatrne zo zeme zdvihla list ktorý bol ešte pred chvíľou  súčasťou niečoho neuveriteľne mocného. To niečo však už bolo nenávratne preč. Položila si ho na dlaň a jemne fúkla. Kým list dopadol na zem, dievča bolo navždy preč.

Unwished Soldier part 2.

Keď som sa konečne vrátila do cely, bezvládne som klesla na posteľ a čakala, kým zamknú dvere. Hlavou mi zbesilo  krúžili myšlienky. Viem že som nevinná a vie to aj vrah. Keďže mrtvi rozprávať nevedia tak je to na mne. Schúlila som sa do klbka a chcelo sa mi kričať. Vykričať si hlasivky, otriskať si hlavu o stenu, vytrhať si vlasy. Čokoľvek, len aby som sa zbavila toho odporného napätia v mojej hlave. No namiesto toho som len čoraz viac cítila ako sa mi slučka utkaná zo zúfalstva pomaly sťahuje okolo krku,

Ozval sa krik. Vydesene som sa poobzerala okolo seba kým mi nenapadlo pozrieť sa cez priezor von. Pomaly som sa priblížila k dverám a nazrela von. Na druhej strane chodby sa na mňa díval cudzí pár očí. Zračila sa v nich nenávisť, odpor a znechutenie. Muž opäť zvrieskol a buchol do dverí. Otočila som sa mu chrbtom a zabuchla priezor. Odmietam znášať opovržlivé pohľady vrahov! Ľahla som si späť do postele a krik ignorovala. Zakryla som sa drsnou horčicovo-hnedou prikrývkou z vlny, ktorá bola na niektoých miestach tak vyšúchaná až presvitala. Hlavu som si položila na poloplný zatuchnutý vankúš a začala počítať. Je to jedna z pár vecí ktoré si pamätám na moju mamu. Keď som už bola staršia a večer som nemohla zaspať, mama mi povedala nech začnem pomaly počítať. Pri každom čísle som si mala predstaviť že schádzam o jeden schod nižšie. Na to som si spomenula aj teraz. Začala som :1......2.......3........4.......5.........6.........7.......8....


Zobudila som sa na otváranie dverí. Prižmúrenými očami som sa na ne zahľadela a zbadala policajta ktorí stráži moju celu, ako mi dnu vkladá jedlo. Počkala som kým odíde a potom si vzala tácku s jedlom na posteľ. Na tanieri bol suchý chleba s maslom a jedným jablkom. Na pitie čistá voda. Rýchlo som to do seba hodila a ľahla si na zem. Moja cela bola v podkroví a tak som mala okná na strope. Ako som sa dívala na plynúce oblaky na oblohe, skrsla mi v hlave myšlienka. Schmatla som z postele prikrývku a odtrhla z nej dlhý pásik. Otvorila som okno ktoré malo navrchu mreže a vrchnú časť pásika som priviazala o rúčku. Ľahla som si späť na zem a dolnú časť pásika som si priviazala o tenké zápästie a pevne omotala až kým okno nebolo úplne otvorené. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu ktorý ku mne pomaly plynul. Celé moje telo obdaroval chladivým, jemným dotykom vlhkosti. Zatriasla som sa a na rukách a stehnách mi vybehli zimomriavky. Moje dlhé vlnité čierne vlasy boli na dlážke rozprestreté ako havraní koberec. Oblaky nad mojou  hlavou pomaly plynuli a ja som si uvedomovala čas ktorý tu, v tejto cele akoby neexistoval, no vonku plynul rovnako pokojne ako doteraz. Zvláštne, ako si človek myslí že bez neho sa zrúti svet. No nie je to tak. Skôr či neskôr z tohto sveta odídeme a je len na nás, či na ňom zanecháme niečo, kvôli čomu si nás budú ľudia pamätať. Často krát sa upriamujeme na celkom povrchné veci a potom si neskoro uvedomíme, ako rýchlo nám život pretiekol pomedzi prsty. To som si teraz uvedomila ja.

"Kto som?" Šepla som do tichej miestnosti. Môj hlas mi rezonoval v ušiach dlho po vyslovení. "Som Alyssa.

Alyssa Pollocková."

Cez otvorené okno ku mne pomaly, potichu, dotancovalo čierne pierko s bielym páperím a dopadlo na moju dlaň.
Už nie som sama.

Eternity

Jediný spôsob ako spoznať večnosť je nájsť ju v prítomnosti. 

Dcéra bielej Temnoty - Talamh, 1. Kapitola

A je to tu. Druhá séria sa začína. Mrzí ma že budem mať teraz menej času sa jej venovať no budem sa snažiť pridávať najčastejšie ako bude môcť. Tak si to teda užite! :) Vaša Emmuš.


Prúd portálu ma celkom pohltil. Rútila som sa do priepasti a výr vzduchu mnou pohadzoval ako pierkom. Okolo mňa sa vírili farby dúhy. Ak by som si mohla tento pohľad vychutnávať za iných okolností tak by sa mi páčil. Pokúsila som sa zamávať krídlami, no silný nápor vzduchu mi ich takmer zlomil. Nechala som sa teda voľne unášať. Krídla som založila na chrbát, ruky a nohy som spojila. Odpor vzduchu sa zmenšil a ja som sa začala šialenou rýchlosťou rútiť nahor až sa farby okolo mňa zlievali do jednej obrovskej šmuhy. Všetko okolo mňa začalo žiariť silnejším svetlom. Žiara sa pre moje oči stávala neznesiteľnou čo ma prinútilo ich zavrieť. Zrazu sa mi pred zatvorenými očami niečo preblyslo. Otvorila som ich vo chvíli ako ma niečo vyšmarilo do prázdna. Nápor vzduchu v momente ustal. Letela som vzduchom a pod nohami som zbadala zem. Ruky som nastavila pred seba pripravujúc sa na pád. Náraz ma odhodil vopred čo spôsobila že som sa ešte pár krát prekotúľala. Pravá ruka ma začala príšerne bolieť. no nejako som docielila to že sa mi podarilo vyteperiť sa na nohy. Snežná búrka ktorá všade navôkol zúrila ma schladila a zmáčala od hlavy po päty. Obzrela som sa okolo seba a nemohla som uveriť vlastným očiam. Všade navôkol sa tiahli obrovské hory. Ich vrcholce boli pokryté hrubou vrstvou ľadu a snehu. Niektoré boli celkom zahalené mliečnou hmlou, Rokliny sa tiahli hlbšie ako oko dovidelo. Na ich dne bola len strach naháňajúca temnota a prázdnota. Odkopla som kamienok a snažila sa zachytiť jeho dopad. No ten neprichádzal. Otočila som sa a odišla od nebezpečného okraja. Povrch bol pokrytý šedými, čiernymi, bielymi a červenými skalkami. Rozhliadala som sa a čakala na zvyšok mojej výpravy. Prvý dopadol Matt.Tvár sa mu skrivila do bolestnej grimasy a z úst vydral ston. Pribehla som k nemu a kľakla si do snehu. "Matt, Matt!" zatriasla som ním. "Si v poriadku?" Otvoril oči no namiesto odpovede len skríkol. "Pozor Klara!" A strhol ma na stranu. Na miesto kde som predtým kľačala dopadla Ilia s ďalším z Lénai. Myslím, že to bol ten s ktorým som ju videla na oslave. Onedlho bol vrcholec hory takmer celý pokrytý deťmi bohov. Pomaly sa preberali a sadali si. Všimla som si že viacerý z nich sa začali triasť od zimy. Až vtedy som zistila že žiadnu necítim. Roztiahla som krídla a zamávala nimi čím som ich zbavila vody a nánosu špiny. Ako posledný nakoniec dopadol Sebastian. Niektorý sa už takmer spamätali a začali sa dohadovať, či tu na noc založíme tábor alebo sa rovno pokúsime dostať do pevnosti.  Ak búrka neustane a nikto nám nepošle niečo čím by sme sa mohli dopraviť do pevnosti, ostaneme na noc tu. Sebastian sa začal rozhliadať, očividne niekoho hľadal. Keď ma našiel jeho pohľad, podišiel ku mne. "Klara, pomohla by si mi?" Spýtal sa ma. "Samozrejme. S čím, Sebastian?" 
"Potreboval by som zohnať odvoz... A keďže ja už nie som tak mladý ako by si si bola myslela, neviem, či by som to sám dokázal. S tebou a tvojimi schopnosťami máme oveľa väčšiu šancu."
"Dobre, prečo nie." odvetila som. "Čo za odvoz to bude?"
"Draky." Šepol to tak ticho, až by som si takmer iba bola myslela že sa mi to zdalo. Draky? Samozrejme, že som vedela že tieto tvory existujú, no predstava že ich stretnem bola zrazu ohromná. Miliardy ľudí tam vonku si o niečom takom ani len nesníva..."Poď teda, prosím, za mnou." Povedal a začal kráčať k okraju skaly. Nasledovala som ho.

Keď sme boli už takmer pri okraji, zrazu zastavil. "Učil ťa Timoteus vytvárať gule z energie?" Spýtal sa ma. "Áno." Odpovedala som. "Tak teda jednu vytvor." Pokynul mi. Zavrela som oči. Začala som zhlboka dýchať a sústredila sa na silu ktorá mnou prúdila. Postupne som časť z nej začala usmerňovať medzi dlane. Pomaly som ich od seba začala odďaľovať, tvorila som tak priestor pre guľu.Otvorila som oči. Dlane som už oddialila úplne. Nad rukami sa mi vznášala sivo-modro-biela žiarivá guľa veľká asi ako malá dyňa. "Výborne." Pochválil ma Sebastian. "Vieš ako ňou máš odoslať správu však?" Spýtal sa ma a ja som prikývla hlavou. "Pošepni jej teda : Dragain Agairt!" Rozkázal. Jazyk som sa učila takže som významu odkazu porozumela na čo som sa musela usmiať. Ruky som zdvihla na úroveň úst. Guľu som k sebe jemne priblížila. V mojich rukách pulzovala, bola to časť mňa, časť mojej mágie, energie a sily. Nikdy ma to asi všetko neprestane udivovať. Potichu som šepla dragan agairt a vyhodila ju do vzduchu. Guľa sa akoby rozradostene rostancovala a odletela preč. Pochopila, čo musí spraviť.

Keď sme sa so Sebastianom vrátili späť do tábora, navôkol už bola úplná tma. Kým sme boli preč Lénai založili vysoký oheň a posadali si do kruhu. Každý mal pred sebou drevenú misku plnú rôzneho ovocia. Podaktorí držali v rukách husle alebo gitaru. Vládla tam šťastná a domácka atmosféra ktorú som nikde okrem doma nezažila. Do diaľky sa šírila jemná hudba. Pohľadom som vyhľadala Matthewa. Sedel vedľa neznámeho postaršieho muža ktorý bude asi jedným z mnohých mentorov. Vzala som si misku, naplnila ju ovocím a trochou pečiva a pobrala sa za Mattom. Šaty som si podložila namiesto podložky a posadila sa. Matt sa ku mne otočil a usmial sa. "Čo ste robili so Sebastianom?" Spýtal sa.
"Posielali sme odkaz."
"Čože? Prečo si ma nezavolala?" Smutne sa spýtal.
"Ale Matt... Nevedela som, iba ma zavolal že potrebuje moju pomoc."
"Koho ste volali?"
"To sa myslím, o chvíľu dozvieš." Tajomne som odvetila.
"Dúfam že to bude čoskoro, neznášam takéto čakanie." Zasmial sa a dozadu sa oprel o lakte. Zívla som. "Nie si unavená?" Ustarostene sa na mňa pozrel, 
"Už byť začínam. Bol to dlhý deň." Prikývol a privinul si ma.
"Zostávame na noc tu, vodkyňa?" Podpichol ma.
"Nebude treba, plukovník. Posila je ochvíľ tu" Vrátila som mu, na čo sme sa začali obaja smiať. Ľahla som si k nemu do snehu. Oheň a teplé šaty ma hriali. Matt vzal moju ruku do tej jeho a začal sa s ňou pohrávať. "Ako si si predstavovala Talamh?" Spýtal sa ma. 
"Mala som veľa verzií. no ani jedna z nich ani zďaleka nevystihovala realitu. Snažím sa od určitých vecí nemať priveľa očakávaní, som potom menej sklamaná. Neviem sa dočkať na **Nearth Diaga."
"Na tú som zvedavý taktiež, no mňa zas najviac láka časť, ktorá podlieha vodným elementom."
"To je pirodzené, je to predsa tvoj živel." Usmiala som sa naňho. Zrazu niekto zhíkol. Ozval sa krik, Lénai sa rozpŕchli od ohňa. Pozrela som sa hore na nočnú oblohu a nemohla uveriť vlastným očiam.




* Dragan Agairt - Zvolávam Draky

**Nearth Diaga - Božská pevnosť

Predstavy

Aké ľahké je zaľúbiť sa do predstavy, myšlienky.

Aké je len ľahké, poddať sa jej, kým je vábna.

Kým je ľahké uchopiť ju.

Myšlienka, túžba, na počiatku nevinná,

zmenila sa, odkvitla, stmavla. 

Svár pochybností, nevery, ju do svojej kliece uchopil 

a vzdať sa jej odmieta. 

"Vzdáš sa jej? Človek bezbranný?" pýta sa.

Vzdať sa? 

Vzdať sa svojich snov, predstáv a túžob? 

To je ako vzdať sa života, radosti.

Azda nie je život bez nich, len skalisko utrpenia? 

Unwished Soldier

Nikdy som nepatrila medzi ľudí ktorý veria že jeden moment v ich živote im ho môže úplne zmeniť. Aká som bola hlúpa.

Bol to večer ako každý iný. S Tobiasom sme sa vracali z mesta cez perifériu. Vedela som, že je to nebezpečné ale upokojovala som sa tým, že sme dvaja.  Prechádzali sme temnými nočnými uličkami, svetlo z pouličných lámp sem z bohatších častí mesta nedosiahlo.  Nočné ticho bolo prerušené kĺzaním pneumatík po rozbitej ceste. Pripitý Tobias si nič nevšimol.

„Tobias, stoj!“ Zakričala som na neho.  Nevšímal si ma a vkročil na cestu. Vodič auta pridal plyn a nebezpečne sa blížil. Rozbehla som sa k nemu, no bolo už neskoro.  Tobias preletel ponad kapotu. Skríkla som. Vodič z auta vystúpil a začal utekať. „Hej, stojte!“ Zakričala som na neho a rozbehla sa za ním. Prešmykol sa pomedzi pár posledných uličiek a vbehol do lesa. Rozbehla som sa po štrkom vysypanej cestičke no vysoký podpätok sa mi zvrtol a ja som nakolená. Prudká bolesť v členku a v kolenách mi pulzovala celým telom. Pokúsila som sa vstať, no padla som späť a iba sa to zhoršilo. Musím privolať pomoc. Možno ešte žije. Začala som sa plaziť späť, poháňaná len myšlienkou na záchranu Tobiasa. Už som bola takmer vonku z lesíka, keď ma niekto ovalil po hlave. Hlava mi klesla do štrku a zatemňovalo sa mi pred očami. Bojovala som so svojím vedomím, aj keď som vedela že prehrám. Zdalo sa mi, že počujem hlasy. Ľudia! Musia zavolať sanitku.  Ešte raz som sa pokúsila vstať, no potom ma už moje vedomie premohlo a nevládne som dopadla na zem.

Otvorila som oči, no prudká bolesť  v temene ma prinútila ich znova zavrieť.  Pokúsila som sa posadiť zo zatvorenými očami, ruku som si priložila na temeno a pomaličky otvorila oči. Pomaly som si prezerala miestnosť b ktorej som sa ocitla. Sedela som na malej, tvrdej posteli. Steny okolo mňa boli natreté sivou farbou, ktorá sa odlupovala. V izbe bol okrem postele ešte záchod, umývadlo a v hornej časti steny zamrežované okno. V tej chvíli mi to doplo. Postavila som sa z postele. Hlava sa mi silno zakrútila a musela som sa oprieť o stenu. Ťarbavými krokmi som podišla k ťažkým kovovým dverám, a nazrela cez priezor von. Zem pokrývalo žlto-zelené linoleum a steny mali rovnakú maľovku ako v mojej izbe.  Pred dverami stál muž v policajnej uniforme. Zaklopala som na dvere a on sa otočil.

„No slečna sa nám konečne uráčila zobudiť.“ Uštipačne zahlásil. „Počkaj chvíľu, idem to ohlásiť šéfovi.“ Otočil sa mi chrbtom a odkráčal preč. Odstúpila som od dverí a bezvládne klesla späť na posteľ. Ľahla som si a tupo zazerala do stropu. Čo tu robím? Čo vôbec odo mňa chcú? Nahnevane som tresla hlavou do vankúša keď sa zrazu otvorili dvere. Okamžite som sa posadila na čo ma začala opäť príšerne bolieť hlava. Dnu vošiel muž asi tak v stredných rokoch s hnedými na krátko ostrihanými vlasmi a tmavohnedými očami.  „Poď, ideš na výsluch.“ Oznámil mi.

„Čože? Na aký výsluch?“ Spýtala som sa ho.

„Si obvinená zo zavinenia smrti. Zrazila si chlapca a ešte si aj ušla z miesta činu.“ Čože? Nie... Toto musí byť vtip. Moc zlý vtip.

„Ale ja so nikoho nezrazila... Nemám ani vodičský preukaz. Nieto ešte osemnásť...“ Muž mávol rukou čím ma prerušil. „Máš právo mlčať.“ Povedal a zobral sa na odchod. Nezostávalo mi nič iné, ako ho nasledovať.  Cestou som premýšľa nad tým čo mi povedal. Na vlastné oči som videla ako Tobiasa zrazil neznámy muž. Nehoda to nebola. Keď ho zbadal stáť na ceste, motor ešte viac vytúroval.  Bola to vražda, tým som si istá. V hlave som si začala premietať z čoho všetkého ma môžu obviniť. Bola som po zotmení na periférii čo je zakázané pre obyvateľov ostatných častí mesta.  Mala som v krvi trocha alkoholu z toho jedného piva čo som mala u Sammi a to nie som plnoletá a ako bonus, myslia si že som šoférovala to auto, ktoré zabilo Tobiasa. Som z detského domova. Moji rodičia žili na periférii, čo je najchudobnejšia  ale zasa najslobodnejšia časť obývaného územia.  Zomreli keď som mala osem rokov. Teraz, po ôsmich rokoch si ich stále pamätám, no už len letmo. Zastavili sme predo dvermi a policajt ktorý ma sprevádzal ešte prehodil pár slov s mužom pred dverami. Ten sa najprv zamračil, no po chvíli prikývol a ja som mohla vojsť dovnútra. V miestnosti sedel muž v stredných rokoch. V ruke držal pár hárkov papiera a pero,  ktorým si do nich niečo sústredene zapisoval. Dvere som zavrela o trocha prudšie ako som chcela na čo zdvihol hlavu. "Koho že to tu máme?" Povedal a usmial sa na mňa čo ma prekvapilo. Na rozdiel od ostatných policajtov mi tento prišiel celkom priateľský. Zdvihol sa od stola a podal mi ruku ktorú som prijala. "Pamätáte si z toho večera veľa?" Začal.

"Myslím, že si pamätám všetko."

"Tak teda spusti." Povzbudil ma a pohodlne sa oprel to kresla. Začala som rozprávať. Spomenula som všetko na čo som si spomenula. Keď som dohovorila,  vyzeral,  že mi uveril. "Verím ti, " povedal "No potrebuješ presvedčiť hlavne komisiu a jediný žijúci druhý svedok je niekde na úteku a zároveň aj vrah. Nechcem ti klamať,  tak ti to poviem rovno. Nevyzerá to s tebou moc ružovo. Ak si to vezmeme tak ako to teraz Centrúrium vidí tak to vyzerá strašne, nie zle ale strašne. Opíšem ti ich pohľad. Z periférie niekto o pol desiatej večer zavolá,  že našiel na ceste zrazené telo bez známok života. Vodič na mieste činu nie je a auto nechal len tak. Otvorené dvere, kľúče v zapalovači... Začnú prehľadávať okolie a zrazu nájdu teba. S modrinou na zátylku,  ľahkým otrasom mozgu v bezvedomí a ako bonus,  s trochou alkoholu v krvi. Čo by si si o tom na ich mieste myslela ty?" V šoku som zostala ticho. Bez svedka by im to skutočne dávalo zmysel. "Ale keďže Periféria je Periféria, aj keby ťa odsúdili, tak ťa neodsúdia na smrť ako by bolo zvykom v inej štvrti. Dávajú tomu dva týždne kým nájdu svedka alebo dôkaz. Ak ťa nebudú mať prečo odsúdiť alebo nenájdu vraha,  pôjdeš s polročnou podmienkou k jednému z policajtov ako do pestúnskej rodiny. Ak za ten pol rok s tebou nebudú žiadne problémy,  výjdeš z toho všetkého bez zápisu. Na všetko sa jednoducho zabudne." Čakajú ma teda dva týždne strávené v cele  a šesť mesiacov pod neustálym dohľadom. 

Mesiac a Slnko

Mesiac a slnko. Milujú sa, hoci sa nikdy nevideli. Slnko dáva mesiacu život, rovnako ako mesiac slnko ochladzuje. Vedia, že sa nikdy nestretnú, no predsa navždy putujú za tým druhým. Prečo? Pretože ich nádej nikdy neumiera. Nepoznajú sa, no obaja vedia ako dokonalý pre seba sú. Večný boj, ktorý nikdy nevyhrajú, no i tak bojujú. Veď predsa, možno raz... Šepkajú im hviezdy. Pravej lásky sa vzdať nemôžeš, práva láska nemá šťastný koniec. Pretože pravá láska nikdy nekončí. Budú spolu navždy putovať. Sú pri sebe tak blízko, no predsa tak ďaleko. "Je to skúška?' Pýtajú sa, no navždy zostanú bez odpovede. Sú oddelený večnou temnotou vesmíru, ktorý osvetľujú len tý dvaja. Boja sa vyjsť na cestu za tým druhým? Aké obete by takáto cesta priniesla? Ako by sa takýto príbeh skončil? To nezistíme. Pretože aby sa tento príbeh mohol skončiť, musel by najprv začať.

Beauty & Fashion blog

Moja sesternica si dnes založila blog o beauty a fashion veciach. Každé zhliadnutie a komentár ju veľmi poteší, a bude vám vďačná. Ďakujeme :))

/http://www.beutyfashionblog.blogspot.sk/

Dcéra bielej Temnoty- Kapitola 12

Keď sme konečne dorazili k nášmu domu, vonku bola už dávno tma. Okná v dome boli zažaté len na prízemý. Okolie osvetľoval mesačný svit. S Mattom sme vystúpili na verandu, "Nechceš ísť na chvíľu do vnútra?" Spýtala som sa ho, on však len pokrútil hlavou."Dnes mám hodinu."
"V noci?" Spýtala som sa ho.

"Áno, myslíš si že to budú len nudné prednášky? Tak to ťa sklamem, také jednoduché to nebude. Timoteus vždy plní svoje prísahy. Naučí ťa bojovať, a používať tvoju vrodenú mágiu.... K tvojej mame ťa určite nepošle nepripravenú." Dopovie a pohľad odvráti na zem. "Už budem musieť ísť Klara.... Nesmiem meškať."

"Dobre....Tak zajtra?"

"Jasné. Teším sa." Odomkla som vchodové dvere, a z nôh som si zkopla topánky. Potom som vyšla hore do svojej izby. Otvorila som dvere na balkóne, a ovial ma chladný nočný vzduch. Sveter som si pevnejšie ovinula okolo tela. Udolie obkolesené lesom malo strieborný lesk. Všetko vyzeralo rovnako ako cez deň, no inej farby. Zbadala som ako sa ku mne blíži niečo veľké a čierne. Keď to priletelo bližšie, spoznala som v tom môjho havrana. Jeho zakrákanie sa šírilo nočným pokojom, ako osamelý vlk nocou. Pár krát zatrepotal krídlami, a sadol mi na plece. Jeho váha mi pripadala prirodzená. Otočila som sa chrbtom nočnému kľudu, a vošla som späť do svojej izby. Prezliekla som sa do pyžama a zaľahla som do postele. Zavrela som oči, a nechala sa unášať bezsenným spánkom.

Zobudila som sa na mamin hlas, ako ma volá na raňajky. Rozospatá som sa postavila na nohy, a zamierila do kúpeľne. V sprche som na sebe pustila studenú vodu, a nechala ju stekať po mojích vlasoch. Voda mi vždy pomohla vyčistiť si hlavu a prebudiť sa. Vysušila som si vlasy, a obliekla sa. Havrana už v izbe nebol.

Pri kuchynskom stole sedela len mama, otca som tam nevidela. Čo si pamätám, vždy sme raňajkovali spolu.

"Kde je otec?" Spýtala som sa mami. Jej pohľad zablúdil na otcovu prázdnu stoličku."Pred chvíľou odišiel do práce, vstala si neskoro." Povedala a usmiala sa na mňa. Sadla som si za stôl, a pustila som sa do jedla. Po raňajkách mi mama oznámila čas kedy mám byť u svojho nového učiťeľa. V jej očiach sa jej značili pochybnosti. Nevedela som či pochybuje o nás, potomkoch. Alebo o Timoteusových schopnostiach. Ani jedno sa mi nepozdávalo. Spomenula som si na knihu ktorú mi včera dal, vrátila som sa po ňu hore, a otvorila som ju. Na úvodnej strane nič nebolo. Až keď som zalistovala o pár strán ďalej, našla som tam iba napísané dve slová  : Preukáž sa. Nevedela som, čo to má znamenať. Ako sa mám preukázať? Hádam to odo mňa nechce odtlačky prstov.... Nie, malo by to byť niečo, čo k potomkom patrí. Mohlo by to byť pierko.... Retiazku som si odopla z krku, a pierko som položila pod napísané slová. Chvíľu sa nič nedialo, no keď som sa pozrela bližšie, všimla som si vynárajúce sa písmená. Spočiatku bolo ťažké vôbec si ich všimnúť, a zachytiť. No postupne to bolo ľahšie, až sa slová dali prečítať. No okrem slov boli na strane aj symboly, ktoré som nepoznala. Pár z nich som si odkreslila na papier, že sa na ne neskôr Timoteusa spýtam. Zyšok dňa som strávila čítaním tejto zvláštnej knihy.

Otec sa vrátil až neskoro večer. Hneď prišiel za mnou do mojej izby a povedal mi že sa mám nachystať, potom odišiel. Zobrala som si tašku a zišla som za ním dole do predsiene. Vyrazili sme, tentokrát sme išli autom a tak bola cesta omnoho rýchlejšia. Než som sa nazdala už sme stáli pred Timoteusovím domom. Nevedela som ako ma bude učiť a čo ma bude učiť. Či sa mám toho všetkého báť... Vystúpili sme s auta, a ozvalo sa zakrákanie. Môj havran ma ako vždy našiel. Sadol mi na plece, a na mňa doľahol pokoj. Možno je to jeho spôsob, ako mi naznačuje aby som zostala pokojná. Podišla som k vchodovým dverám a zaklopala som.

Ozvena toho zvuku za ozývala dlhými kamennými stenami domu. Môj otec mi iba rukou naznačil že sa nemám báť, a že to bude v pohode. Potom nasadol do auta a ufujazdil preč. Na ulici som teraz stála sama. Spoza dverí sa ozvaly kroky, a následne odomykanie zámky. Dvere mi otvoril Matt, hneď ako ma zbadal vo dverách tak mi venoval jeden z ten jeho krásnych úsmevov. "Poď ďalej." povedal, a nechal ma vojsť. Topánky som si nechala obuté. Zaviedol ma do tej istej knižnice v akej sme sa včera všetci rozprávali. Timoteus sedel vo svojom kresle. "Vitaj Klara, som rád že si zo sebou zobrala aj svojho havrana." Povedal a usmial sa na mňa. "No, vlastne to on sa rozhodol že pôjde so mnou. Priletel ako vždy."



"Dnes by som chcel začať s vaším vzájomným putom." Povedal Timoteus. " Vďaka tvojmu sprievodcovi budeš môcť vidieť ako on, cítiť ako on a počuť ako on. Vaším živlom je vzduch. Ak sa ho naučíš využívať, môže byť veľmi účinná zbraň a ešte účinnejšia ochrana. Naučím ťa využívať vzduch tak, aby si po ňom mohla chodiť, aby si mohla lietať. Budeš vedieť ako otvárať brány do iných častí sveta a ako ich odlišovať. Spriatelím ťa s nadprirodzeným bytosťami.... No bojím sa, že máme príliš málo času."

Odpustenie?

Odpustenie je vôňa, ktorú zanechá fialka na opätku, ktorý ju rozšliapol.
-Mark Twain-

130+ navštívení

Dnešok prekonal všetky moje očakávania :). Neskutočne ste ma všetci potešili... Budem sa snažiť pridávať kapitoly aspoň raz do dvoch týždňov, max do mesiaca. Občas pridám niaku báseň alebo citát. Keď vidím ako to tu zo dňa na deň rastie, že to niekto číta je obrovská podpora a mám väčšiu chuť tvoriť. Som neskutočne rada že sa vám príbeh páči, a dúfam že to tak bude aj naďalej. Tak ešte raz jedno veľké ĎAKUJEM :))) .

Blúdenie

Výsosti chladné, skamenené.

Nepoznajú lásku, oči tmou zakalené.

Nechcú ma pustiť, podvoliť sa láske.

Dovolia to, až keď svetlo moje hasne.

Držia ma v klietke bez slobody,

necítia voči mne ani kúsok viny.

Myšlienky ostatných sú mojou klietkou,

a ja sedím na dnes, s nádejou malinkou.

No počujem zvuk, pošepky kráča.

A ja opäť chcem byť voľné vtáča.

Nasledujem nádej malú,

a zväčšujem sa pomaly, po kroku.

Z drobnej cely vyrástla som.

Je vo mne oheň, no nezhorím v ňom.

Stala som sa neskrotnou, 

no stále blúdim vlastným snom.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 11.

Otec ma čakal s autom na konci mesta.

„No ako ti to dnes šlo?“ Spýtal sa ma s úsmevom.

„Naučila som sa lietať.“

„Tak to budeš v priebehu tých pár dní celkom pripravená.“

„Myslíš?“

„Samozrejme... Teraz len odídeš za svojou....mamou. A potom sa to všetko začne.“

„Čo sa začne?“

„Vracanie vecí do starých, dobrých koľají.“ Povedal otec, a zaparkoval auto. Vystúpili sme z neho a vošli do domu. Domom sa niesla tichá hudba. Mama si v obývačke čítala knihu. Ten pokoj v našom dome mi bude chýbať, aj keď viem že sa vrátim. Sadla som si vedľa mami na gauč a objala som ju. „No aký si mala deň?“ Spýtala sa ma.

„Skvelé, viem lietať.“

„To je úžasné! Som na teba pyšná Klara.“ Povedala mama a usmiala sa na mňa. „Večeru máte v jedálni.“ S otcom sme sa potom išli najesť a mama si zostala čítať. Jedli sme mlčky stratený vo vlastných myšlienkach. Potom ako vždy sme si spolu posadali do obývačky a rozprávali sa.  Keď bolo takmer jedenásť, vyšla som hore do mojej izby. Unavená som sa osprchovala, otvorila balkónové dvere a ľahla do postele. Takmer okamžite som zaspala.

Zobudila som sa na to že mnou mama trasie. Nechápala som čo sa deje. „Klara vstávaj! Okamžite!“ Pretrela som si oči a posadila sa. Videla som moju mamu ako mi hádže do ruksaka veci a že vedľa mňa sú nejaké nachystané. Pochopila som že sa niečo stalo tak som vyskočila z postele a obliekla som sa. Pomohla som mame dať tam zvyšné veci a doniesla som si ešte pár topánok a šampóny. Do mojej izby vtrhol Noah. „Už ste hotové?“

„Už áno môžete ísť.“ Povedala moja mama. Vzala ruksak a šla dole schodmi.

„Noah, čo sa to deje?“

„Našli nás.“

„Kto?“

„Pomocníci tvojho otca, a sú na ceste.“

„Čo teraz?!“

„Vezmem ťa k bráne, kde počkáme so zvyškom Lénai  ktorý chcú prejsť. Lénai je iný názov pre deti bohov, medzi nich sa členíme aj my. Spolu s ich mentormi budeš v bezpečí.“ Zbehli sme dole schodmi.

„Ako to že ma doteraz nenašli?“

„Asi je to tým že si aktivovala s pomocou tých krídel svoju mágiu, a tak ťa teraz môžu zacítiť. Už viac nemáš vôňu ako smrteľník.“ Dole pri vchodových dverách ma čakali mama s otcom. Rýchlo som sa obula a vzala som si ľahkú bundu. Mama s otcom ma objali. „Bež dievčatko naše, a dávaj si pozor.“ Zašepkala mi mama. Schytila som ruksaka vybehla som z domu. Pred ním stálo Noahovo auto. Nastúpili sme dnu a ja som sa ešte raz obzrela. Možno je to posledný krát, čo náš dom vidím... Našťastie som si stihla zobrať malý album s fotkami. Auto vyštartovalo po ceste. Jazda tmou ma upokojovala a tak som postupne upadala do spánku.

Zobudila som sa na jedno obzvlášť tvrdé narazenie hlavou o sklo. „Dočerta!“ Zaklial Noah.

„Čo sa deje?“ Spýtala som sa.

„Našli nás.“

„Čože?!“

„To auto za nami sú oni.“ Obrátila som sa dozadu a videla som za nami čierny džíp ktorý sa stále približoval....

„Stihneme im ujsť?“

„Je to možné, no nechcem ti klamať Klara.“ Povedal Noah a pozrel sa do spätného zrkadla. „Dobiehajú nás.“  Pred autom niečo prebehlo, a Noah prudko zabrzdil. Pred očami sa mi zatmelo, začula som otváranie dverí na aute a to bolo posledné, čo som počula.

Otvorila som oči, no takmer okamžite som ich opäť zatvorila. Bolesť hlavy bola neznesiteľná. Vzduch okolo mňa páchol zatuchlinou, plesňou a vlhkosťou. Premohla som sa a otvorila oči. Bola som v cele. Z druhej časti cely som počula ako tam niekto dýcha. Postavila som sa, všetko ma bolelo. Kľakla som si k neznámemu. Tá troška svetla ktorá sa od sviec odrážala z kamenných stien, mi stačila na to, aby som spoznala Noaha. Začala som ním triasť. „Noah, Noah! Zobuď sa!“ Začal sa prevracať.

„Klara? Si v poriadku?“ Vzdychol a posadil sa.

„Áno som. Čo sa vlastne stalo? Posledné čo si pamätám je ten náraz...“

„Chytili nás... Prepáč, je...Je mi to strašne ľúto. Mal som ísť rýchlejšie... Viac sa snažiť."

„Robil si čo sa dalo.Spolu sa dotiaľto dostaneme.“

„Myslíš?“

„Verím v to, musíme.“

„Veď kto by namiesto nás zachraňoval svet?“ Povedal Noah a zachechtal sa.

„Musel by sa asi zachrániť sám. Ale to by potom z nás nemohli byť hrdinovia.“ A nato sme sa už smiali spolu. Pri dverách niekto zahrmotal kľúčmi. Okamžite sme boli na nohách, dvere sa otvorili a dnu nám vložili jedlo. Potom dvere prudko zavreli. Podišla som k tácke naloženej jedlom. „Nejedz to Klara.“ Upozornil ma Noah.

„Prečo?“

„Bohovia vedia čo do toho dali...“ Ovoňal to a pokrčil nosom. „A z čoho to spravili.“

„To radšej vedieť nechcem... Kam myslíš že nám dali naše veci?“      

„Myslím že ich vzali spolu so zbraňami.“

„Toto je ako zlý sen... Za tri dni sa otvára brána, a my tu trčíme uväznený!“ Skríkla som a kopla do steny. Už sa to tu nedalo vydržať, potrebovali sme sa odtiaľto dostať inak bude všetko stratené... Noah ku mne zozadu pristúpil a objal ma. „Neboj sa Klara, niečo spolu vymyslíme. Spolu sa odtiaľto dostaneme. Škretovia nás nemôžu uväzniť úplne. Na to máme vďaka rodičom prisilnú mágiu. Choď si pospať, ja zatiaľ niečo vymyslím.“ Keďže som bola strašne unavená a vystrašená, počúvla som Noahovu radu. Ľahla som si ale myslela som si že tu zaspať nedokážem. No nejakým spôsobom sa mi to podarilo. Zobudila som sa na to ako mnou Matt trasie. „Klara vstávaj! Okamžite!“

„Už som hore... Čo sa deje?“

„Viem ako sa odtiaľto dostaneme.“ Oznámil mi.

„Hovor!“

 Plán znel rozumne. Aj tak nemáme čo stratiť. Hlavné bude, že sa odtiaľto dostaneme. Už len počkať.

O pár hodín, možno minút, sme naozaj začuli kroky pri dverách. Ja som sa postavila dva metre pred dvere a Matt tesne za ne. Ozvalo sa otáčanie kľúča v zámku, a otvorili sa dvere. Hneď ako sa tam neznáma osoba zjavila, odhodila som ju o kamennú stenu silným prúdom vzduchu. S Mattom sme vybehli von, hľadať naše zbrane. „Netušíš kde by mohli byť?“ Spýtala som sa Noaha.

„Netuším, musíme hľadať.“ Potichučky sme sa rozbehli k schodom ktoré boli na druhej strane chodby.  Rýchlo sme nimi vybehli. Noah išiel prvý a otvoril dvere ktoré boli na vrchu schodiska. Keď skonštatoval, že vzduch je čistý, vošla som za ním. Matt už kráčal ďalej, no ja som šokovaná zostala stáť v strede miestnosti. Bol to dom z môjho sna. Zrazu som vedela kde je východ, no najprv sme potrebovali naše veci a zbrane... Bez máp by sme aj tak nikam netrafili. "Noah, myslím že viem kde by mohli byť.“

„Kde?“

„Poď za mnou. Ukážem ti.“ Kráčali sme pozdĺž chodby až sme narazili (myslím) na tú správnu. Matt otvoril dvere, no vo vnútri nás čakalo nemilé prekvapenie. Boli tam muži z môjho sna. Všetci traja, do jedného.  Generál, vraj pravá ruka môjho zlého otca sedel za stolom, zatiaľ čo zvyšný dvaja stáli pri dverách. Schmatli mňa a Noaha a hodili na zem pred seba. Generál vstal zo svojho kresla a pomalým honosným krokom sa k nám začal približovať. Zastal kúsok odo mňa a naklonil sa tak aby mi mohol hľadieť do očí. Z takejto blízkosti, som cítila jeho zapáchajúci dych ."Tak čo s vami teraz spravíme, maličká?" Sykol mi do ucha. "Môžem vás znova zavrieť, ale tam by som vás očividne dlho neudržal.... Zabiť vás by bolo ešte príliš skoro, neskôr sa nám ešte môžete hodiť. Asi sa s vami troška pohráme... Čo ty na to?" Zachechtal sa.

"Len to skúste!" Vyzvala som ho, "No poďme, do toho!"

"Klara!" Okríkol ma Noah.

"Čo?!"

"Týmto nič nedosiahneš!"

"To sa ešte uvidí!" Generál si nás ďalej zvedavo obzeral. Keď som videla ako sa ku mne znova blíži, napla som celé telo a opľula ho. Trafila som presne medzi oči. Videla som ako čoraz viac červenie. Jeho poskokovia sa pochechtávali, no keď na nich generál zazrel na chvíľu stíchli. Keď však svoju pozornosť opäť upriamili na jeho "tretie oko" tak ich znova pochytil smiech.  Noahzviazaný o stoličku vedľa mňa, smiech neskrýval a smial sa až mu slzy stekali po tvári. Po chvíli sme sa už smiali všetci, s výnimkou mojej obete. "Za toto veľmi draho zaplatíš!" Zavrčal Generál a dôkladne oddelil každé jedno slovo vo vete. Otočil sa mi chrbtom a odkráčal späť k svojmu masívnemu stolu. Chvíľu sa hrabal v zásuvkách, až nakoniec našiel to čo hľadal. Boli to vreckovky. Utrel si pľuvanec z tváre a otočil sa späť na nás. "Bilog, Lobadh, choďte ich znova zavrieť. A ak ešte raz utečú, všetku vinu za to budete niesť vy!" Zrúkol na nich generál. Chudák. Očividne som mu „mierne“ podráždila nervy...

Škreti nás sácali dlhou temnou chodbou, nezdala sa ako tá, ktorou sme s Noahom ušli. Mala som pocit, akoby sa celé podzemie iba premenilo na obrovské bludisko. Kamenné steny boli slabo osvetlené horiacimi fakľami. Jeden zo škretov zastal a otočil sa k tomu druhému. Ten tomu však pozornosť nevenoval a ďalej postrkával Noaha pred sebou. Lobadh, škret ktorý zastal sa rozbehol a zozadu na neho vyskočil. Bilog sa začal metať a spoza opasku sa snažil vytiahnuť nôž, Čo sa mu už však nepodarilo. Lobadh si to všimol, zhodil ho na zem a vykrútil mu ruky za chrbát. Spoza opaska vytiahol Bilogovi nôž a kým mi stihol Matt povedať nech sa otočím, tak polo po ňom. V šoku sme tam obaja stáli a sledovali ako škret utiera nôž, ktorý bol celý od krvi do trička. „No čo tam vy dvaja stojíte ako na svadbe? Poďme, máme málo času a kým sa Generál vráti, musíte byť ďaleko.“ Lobadh nás zaviedol k nejakému čudnému skladu. Bol plný zbraní, brnení a rôznych čarovných predmetov. Na jednej z políc boli aj naše vaky. Rýchlo sme ich zložili a vybehli von. Naše auto bolo zaparkované a nepoškodené, čo nás všetkých prekvapilo. Nasadla som na miesto spolujazdca a poznamenala : „Aké milé že nám tu nechali kľúče...“ Na čo sa Noah s Lobadhom zasmiali. „Dávajte si pozor a hlavne choďte rýchlo a nikde sa nezastavujte. Bezpečne budete až za hranicou Glastonbury. Lénai a ich mentori vám dajú najesť. Spolu sa tam pripravíte na prechod bránou. Klara, keď prekročíte bránu, skupinu budeš viesť ty. Zbohom.“ Lobadh vyskočil z auta von a zabuchol dvere . Noah naštartoval auto a už sme leteli. Stromy okolo nás v nočnej temnote splývali do nekonečnej temnej, drevenej steny. Cez husté koruny stromov nebolo vidno mesiac a tak jediné čo osvetľovalo okolie, boli predné svetlá. Začala som opäť zaspávať a jazda v aute ma vždy upokojovala. Prišlo mi však nespravodlivé  že ja tu budem pokojne spať, zatiaľ čo Noah bude šoférovať. A tak som sa natiahla dozadu na zadné sedadlá a z vakov som vytiahla plechovku silnej kávy a mapu. „Dáš aj mne jednu kávu prosím ťa?“ Spýtal sa ma Noah. „Jasné, počkaj chvíľočku...“ Podala som mu moju a ja som zatiaľ zozadu vytiahla ďalšiu. Autom sa ozvalo otvorenie plechovky.  „Ako si predstavuješ Talamh?“ Spýtala som sa Noaha. „Myslím že to bude niečo tak úžasné, že si to moja myseľ ani nedokáže predstaviť.  Miesto čistoty.“

„A aká si myslíš že bude moja mama?“

„Tak to si mi dala teda ťažkú otázku... No keďže je bohyňou lásky, svetla a všetkého pekného tak by mala byť milá. Nemyslíš?“

„Dúfam... Som zvedavá aká bude jej reakcia keď sa stretneme a či si ma bude pamätať...“

„To je jasné, títo najvyšší bohovia majú dieťa výnimočne. Za dve hodiny sme tam, tak ak chceš pospi si. Túto chvíľu už zvládnem bez problémov.“

„Vážne?“

„Jasné, aj tak ťa pravdepodobne hneď ako dorazíme všetci zahrnú kopou práce.“

„Tak dobre, ale keď budeš s niečím potrebovať pomôcť, hneď ma zobuď. Jasné?“ Noah prikývol hlavou a tak som si sedačku prestavila naležato. Zavrela som oči no káva ma ešte chvíľu držala pri vedomí. Zrazu som len padala, okolo mňa bola len čierňava. Ten beztiažový stav sa podobal na lietanie až na to že ma niečo ťahalo k zemi. Žiadnu som však nevidela. Okolo mňa bola len prázdna tma. Niečo sa však podo mnou začalo črtať, čoraz viac sa to približovalo. Bola to nejaká obrovská čierna plocha ktorá sa čoraz viac približovala. Spomenula som si na krídla, no havran ktorého by som mohla nasledovať tu nebol. Začala som sa pripravovať na náraz ktorý mal prísť už o okamih. Tesne nad zemou som sa strhla a posadila sa na sedačke. Noah sa na mňa udivene pozrel. „Stalo sa niečo Klari?“

„Nie, to bol len zlý sen...“

„Čo sa ti snívalo?“ Zamračil sa, to jeho strachovanie sa o mňa mi prišlo strašne roztomilé.

„Padala som. Bola som len v čistej čierňave a na konci sa ku mne začala približovať zem. Tesne pred pádom na ňu som sa zobudila.“

„Oh, to muselo byť dosť nepríjemné...“

„Aj bolo... Ale je to len sen.“

„Presne tak. Práve som sa ťa chystal zobudiť, za chvíľu sme pri Glastonbury.“

„Kedy sa otvára brána?“
„Za necelých dvadsaťpäť hodín. A pozri, práve svitá.“ Pozrela som sa von oknom a skutočne, z lesa sme už dávno vyšli. Teraz sme s autom išli po ceste z ktorej bol výhľad na útesy a tyrkysové more. Slnko všetko zafarbovalo do nádhernej ružovo-oranžovej. Dívala som sa na túto krásu so zatajeným dychom. Zrazu som pocítila akoby som prešla nejakou energickou stenou. Pozrela som sa na Noaha. „Cítil si to?“

„Áno, znamená to že sme už takmer na mieste. Pozri sa tam. To budú určite ich stany.“ Ukázal rukou na miesto kde stálo asi päť veľkých stanov. Z niektorých začali vybiehať ľudia. Noah zastavil pri jednom z nich. Vystúpili sme z auta a vybrali svoje vaky. Stan ktorý stál vedľa nášho auta bol zeleno-zlatý. Z jeho vnútra sa ozýval smiech a štrngot príboru. Pravdepodobne teraz raňajkovali. Noah ma chytil za ruku, stisol mi ju a odhrnul záves. V momente ako nás zbadali zavládlo hrobové ticho. „Je tu Sebastian?“ Spýtal sa Noah.

„Tu som!“ Ozvalo sa z opačnej strany stanu. „Tak predsa ste dorazili. Už sme sa začínali báť či sa vám niečo nestalo. Boli nejaké ťažkosti?“ Spýtal sa muž, bol nižší ako väčšina ľudí v stane a aj omnoho straší. Vek by som mu odhadovala tak na šesťdesiat rokov. „Generál nás s Klarou zdržal dva dni. No vďaka utajenému členovi nášho spolku svetla sme sa odtiaľ dostali bez väčších ťažkostí.“

„To som rád... Moment, je toto Klara Walterová? Tá Klara Walterová?“ Spýtal sa muž a začal si ma ohromene prezerať. Po tom ako vyslovil moje meno sa stanom ozvala čulá vrava. Podal mi ruku a ja som mu ňou potriasla. „Áno to som ja. Povedala som a na všetkých sa usmiala  „Vitaj Klara, je mi obrovskou poctou sa s tebou zoznámiť. Som rád, že nás, Lénai, bude viesť taká silná bytosť ako si ty.“

„Na to aby som vás však mohla viesť budem potrebovať vás všetkých. Ešte pred prechodom bránou s vami chcem preveriť posledné veci.“

„Samozrejme. No najprv by ste sa mali umyť, najesť sa a trocha si pospať. Ilia vás po jedle zavedie do stanu kde zvyšok Lénai spí.“ Povedal a ukázal na dievča ktoré sedelo o pár miest od neho. Malo krátke čierne vlasy a divoké zelené oči ktorými si nás premeriavalo. Sebastian nás posadil za stôl medzi ostatných. Pred nami boli krčahy plné ovocných štiav, veľké misy plné exotického ovocia, prútené košíky s rôznym pečivom... Bolo tam toho strašne veľa, no ako do stanu vchádzalo čoraz viac teenagerov tak som zistila, že je to primerané množstvo. Zobrala som si jeden z drevených tanierov na kraji stola a naložila som si z každého niečo.

Po jedle sme sa s Noahom zdvihli a vyšli von zo stanu kde nás už čakala Ilia. Vonku práve zapadalo slnko. Ilia nás viedla ďalej pomedzi stany, keď sme začuli hluk. Čím sme boli bližšie, tým bol hluk hlasitejší. Spomedzi medzeru medzi dvoma stanmi som v diaľke medzi zrúcaninami bývalého opátstva zbadala vysoký oheň. Plápolal vysoko ponad okolie a osvetľoval tmavú, mesačnú oblohu. Zastala som, a chvíľu sa dívala. Ilia si všimla že zaostávam a tak sa ku mne vrátila. „Chceš sa ísť pozrieť?“ Spýtala sa ma.

„Jasné!“ Prikývla som.

„Tak poď.“ Zvolala a potiahla ma smerom k ohňu. Spomenula som si na Matta a tak som sa otočila a zakričala na neho : „Noah, ideš s nami?“

„Rád.“ Prisvedčil, a pohol sa smerom k nám. Čím sme sa k ohňu blížili, tým bol hluk hlasitejší. Pomaly som začínala rozoznávať tóny piesne. Pod nohami nám škrípali kamene. Pred kamenným oblúkom ktorý bol možno kedysi dverami sa rozprávali dve dievčatá, mohli byť približne v mojom veku. Keď si nás všimli prichádzať, uklonili sa. Ilia tu má očividne vysokú autoritu... Prešli sme okolo nich a vstúpili do zrúcaniny.  Hneď ako sa nám dvere vzdialili z dohľadu, Ilia sa začala smiať. „Ešte tu nie si ani jeden deň, a už sa ti klaňajú!“ V šoku som zastala. „Čože? Prečo by sa mali klaňať mne?“ Spýtala som sa.

„Vnímajú ťa ako novú vodkyňu. Dcéra bohyne svetla a boha temnoty... To sa tak často nestáva.“ Povedala Ilia.

Myslela som si, že sa klaňajú tebe.“ Poznamenala som.

„Och,“ Zasmiala sa. „Zas takú veľkú autoritu tu nemám. Som len jedna z tých, čo tu na mladých Lénai dohliadajú. Zvyšok ti porozprávam neskôr. Teraz sa poďme zabávať, čo ty na to?“ Žmurkla na mňa a pokynula hlavou smerom k ohňu. Okolo neho tancovali ľudia. Keď sme k nim podišli bližšie, zistila som, že sú oblečený úplne inak ako my s Noahom a Iliou. Zrazu ma schmatla za ruku a začala tancovať. Začala mnou triasť nervozita. Ja predsa tancovať neviem. Ilia asi zbadala strach v mojich očiach pretože zastavila a do ucha mi zakričala, snažiac sa prerušiť hudbu, že sa nemám čoho báť. Stačí sa nechať viesť srdcom. Mala pravdu. Rezká hudba pripomínajúca stredovek ma človeku dostane do srdca skutočne rýchlo. Tempo vás celkom pohltí a ruky a nohy odrazu zázračne vedia čo majú robiť. Moje srdce pohltilo šťastie. Pieseň sa začala pomaly končiť. Cez krátku pauzu ma niekto zozadu chytil okolo pása. Jeho vôňa ma celú obalila a to ho prezradilo. „Môžem si ťa teraz ukradnúť ja?“ Spýtal sa ma Noah so šibalstvom v hlase. „Môžeš.“ Povedala som mu. Ďalšia pieseň sa pomaly začínala. Postavil sa oproti mne, jednou rukou ma chytil okolo pása a druhú mi položil na rameno. Ja som spravila to isté. Pomaly sme sa začali hýbať do rytmu hudby ktorá pomaly zrýchľovala. O chvíľu sme sa už nechali viesť srdcami. Zabudli sme na všetko. Dôležitá bola len hudba, tanec a my. Buchot bubnov spojený s husľami, harfou a ostatnými nástrojmi bol dokonalý.  Okolo nás sa pomaly začal tvoriť kruh okolostojacich . Z vlasov sa mi uvoľnila gumička a tak ma na moment zahalila záplava hustých, červených vĺn.  Tanec bol čoraz rýchlejší až sme sa dostávali do takmer šialeného tempa. Ľudia okolo nás začali povzbudzovať. Keď som si prestávala cítiť nohy, pieseň začala končiť. S Noahom sme sa za sprievodu potlesku poklonili. Pot mi stekal po zátylku a aj na Noahovoi bola vidno únava. Doľahlo na mňa vyčerpanie. Postavila som sa na špičky a vyzerala Iliu. V neďalekom hlúčiku ľudí sa s niekým rozprávala.  Podišla som k nej. „My už s Noahom pôjdeme.“ Oznámila som.

„Dobre, už aj ja pôjdem. Zavediem vás k obytným šiatrom kde sa môžete umyť a vyspať. Ráno vás posol zobudí a dovedie na veliteľskú poradu. Tam sa dozviete o pozajtrajšom odchode viac. Ešte nás čaká veľa práce.“ Keď to dopovedala, Noah vzdychol. Vyšli sme z opátstva. Oheň, ktorý oslavoval moju matku, nám bol čoraz vzdialenejší. Farby šiatrov sa v tme nedali rozoznať a tak som začala Iliu obdivovať, že sa tu vie v takom množstve tak dobre vyznať. Pri jednom, ktorý sa mi zdal byť väčší ako ostatný Ilia zastala. Odhrnula ťažký záves ktorý slúžil ako vchod a pokynula nám hlavou, že máme ísť dovnútra. Vnútri boli na zemi porozťahované spacie vaky a na bokoch boli na seba naukladané batožiny. Na vrchu boli aj naše. Opatrne sme s Matthewom začali prekračovať spiacich.  Pomaly som si prezerala spiace tváre. Dúfala som, že tam zbadám niekoho známeho, kohokoľvek. No všetko boli len cudzí Lénai. Prvý krát čo sme s Noahom ušli som sa cítila sama. Prekročila som posledného spiaceho a načiahla som sa za kufrom a lukom. Kúsok od nás boli rozložené dve voľné karimatky. Položila som si na ne kufor a začala ho otvárať.  Snažila som sa to spraviť pomaly, no aj tak to narobilo hluk za ktorý by sa nemuselo hanbiť ani stádo slonov.

„Čo to robíš? “Sykol na mňa Noah.

„Len si vyberiem čisté veci. Nemôžem predsa zostať v tomto.“ Odsekla som mu.

„Nebuď smiešna... Vážne chceš chodiť... V tomto?“ Uštipačne vzdychol a zdvihol veci ktoré som si stihla vybrať.

„Videla si oblečenie čo mali dnes na slávnosti ostatný?“

„Áno, videla. Až tak slepá zasa nie som.“

„Vyzeralo to pohodlnejšie ako toto, nie?“ Spýtal sa ma prezerajúc moje šedé tričko s nápisom Portugal a staré modré rifle. Uznávam. Voľné, vzdušné šaty čo som videla na ostatných ženách vyzerali určite pohodlnejšie... Ale toto mi pripomínalo domov.

„Poďme pohľadať sprchu a nejaké oblečenie budú mať určite nazvyš.“ Povedal Noah a postavil sa. Podal mi ruku ktorú som prijala. Nemala som chuť sa s ním hádať. Bola som na to príliš unavená a aj tak, bol jediný koho som tu poznala a mala rada.  Bez slova sme vyšli z šiatra. Na oblohe jasne svietil mesiac. Slnko dávno zapadlo. Pred šiatrom stáli dvaja muži, asi to boli strážcovia. Noah sa ich spýtal kde nájdeme sprchy.  Muž mu naznačil cestu a tak sme sa začali potkýnať tmou, smerom ktorým nás poslal.  V tenkom svetríku mi začínala byť zima. Rukami som si objala ramená.  Ďalej sme potichu kráčali až Noah zastavil pred posledným tmavo-modrým šiatrom. „Chceš ísť prvá?“ Spýtal sa ma s úsmevom na perách. Jediné po čom som najviac túžila bola sprcha, potrebovala som to zo seba konečne všetko zmyť.  Prikývla som a odhrnula ťažký záves. V strede bola napustená biela železná vaňa vedľa ktorej bol malý vyrezávaný drevený stolík cez ktorý boli prevesené čisté šaty a uterák. Miestnosť osvetľoval vysoký stojan so zapálenými sviečkami.  Podišla som k vani a ponorila do nej ruku. Voda mi zmáčala zápästie a teplota bola príjemná. Vyzliekla som sa. Opatrne som vložila do vody najprv jednu nohu a potom druhú. Už sa iba ponoriť a nechať telo oddýchnuť. Nakoniec som  sa pod vodu ponorila celá. Obkolesilo ma nekonečné ticho vody. Otvorila som oči. Nevidela som nič okrem šedej farby ktorá ma obkolesovala. Vynorila som sa z vane a všimla si, že sviece na stojane začínajú dohárať. Asi by som si mohla švihnúť... Neviem koľko som bola pod vodou. Umyla som sa a rýchlo vyliezla z vane. Zabalila som sa do uteráka. Chvíľu som sa triasla od zimy no potom som sa začala obliekať do nachytaného oblečenia. Šaty mi sadli ako uliate. Boli slabunko modré a vrchný lem bol biely posiaty striebornými vyšívanými keltskými symbolmi. Rukávy boli trojštvrťové. Šaty mi splývali tesne nad členky.  Zdvihla som zo zeme moje staré veci a vyšla z šiatra. Noah sedel oproti vchodu na zemi. Keď si všimol že som vyšla, vyskočil na nohy a premeral si ma od hlavy až po päty. „Môže byť?“ Spýtala som sa ho a zatočila sa. „Perfektné. “Zašepkal Noah.  Zdalo sa mi, že počas toho ako to hovoril sa mu trocha zatriasol hlas. „Počkáš na mňa alebo ideš spať?“ Spýtal sa ma a sklopil zrak.

„Počkám ťa.“ Povedala som.

„Dobre.“  Odvetil Noah a vybral sa ku vchodu. „Ale švihaj!“ Zakričala som za ním tesne pred tým ako vošiel dnu. Neviem čo si mám o Noahovii myslieť. Raz srší pozitívom a šťastím, no v okamihu sa jeho nálada zmení. Ani neviem, čím ho rozzúrim, a na čom sa naopak, zasmeje. Pomaly ma to prestáva baviť. Ľahla  si na trávu a počúvala zvuky noci. Z diaľky ku mne doliehali zvuky cvrčkov a cikád. Pozerala som sa na nočnú oblohu a snažila sa spočítať hviezdy ako keď som bola malá. Vždy som si tak krátila dlhú chvíľu. Oči sa mi začali pomaly zatvárať. Bol to ťažký deň. Začala som upadávať do spánku. Omotával okolo mňa dlhé snové chápadlá ktoré ma ťahali do útrob mojej mysle. Už som im viac nevládala odolávať.

Zobudila som sa na to, že ma niekto opatrne pokladá na karimatku a snaží sa ma dosť nešikovne zakryť.

„Dobrú noc, Klara.“ Zašepkal Noah, jeho hlas by som rozoznala aj keby som bola mŕtva. Noah sa nado mnou sklonil a pobozkal ma na čelo. V tej chvíli v mojom srdci zaštebotal vtáčik, ktorý bol dlhé roky uväznený v starej, zaprášenej klietke. Bez možnosti úniku a bez nádeje ,vidieť svetlo. Bola to láska. Láska, ktorej som sa po sklamaniach snažila zo všetkého najviac vyhnúť. No teraz som už vedela, že som prehrala.  Prudko som sa posadila a oči otvorila dokorán. Otočila som sa k Noah a v svetle sviečok som videla, ako sa na mňa znepokojene díva. Keď očami spočinul na mojej tvári, tak sa ustarostene posadil. „Si v poriadku, Klari?“ Spýtal sa ma.

„Neviem...“ Odvetila som mu.  Pomaly sa presunul vedľa mňa a objal ma okolo pliec. Hlavu som si položila do medzierky medzi jeho krkom a hlavou. Vdychovala som jeho vôňu, ktorá bola zmesou morského vzduchu a vône vlhkého lesa. Tak chladná vôňa, no pre mňa tak príjemná. Opatrne som sa od neho odtiahla. Zdvihol hlavu a uprene sa mi pozrel do očí. Moje srdce poskočilo, jeho tlkot sa šialene zrýchľoval, až som sa začala báť, že mi vyletí z hrude. V tej chvíli som vedela, že je to tá iskra, o ktorej všetci hovorili. V tej chvíli jednoducho viete, že ten človek ktorý sedí vedľa vás,  cíti to isté. Ani neviem, kde som v tej chvíli tú odvahu nabrala a pobozkala ho. Videla som na ňom, že ho to prekvapilo rovnako ako mňa.  No chytil ma okolo pása a pritlačil si ma ešte bližšie. V tej chvíli zastavil čas. Boli sme len my dvaja.  Moje srdce zaplavila láska. Ľúbila som ho. Bolo to skryté v hĺbke môjho srdca. Dlho zamknuté pod zámkou. A on, bol ten, čo kľúč od tej zámky našiel.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 10.

Na druhý deň ráno som sa doteperila do kuchyne, kde ma už za stolom vítali mama s otcom. Raňajkovali sme ovsené vločky s jogurtom. Zrazu otcovi zazvonil mobil, zdvihol ho a to čo v ňom počul sa mu očividne nepáčilo pretože sa začal mračiť.  Keď dotelefonoval, otočil sa ku mne a povedal: „Klara, práve mi volal Timoteus, zistili že brána sa otvára za päť dní. Má málo času naučiť ťa to čo budeš potrebovať po prechode brány. Poď zaveziem ťa k nemu.“

„Dobre, hneď idem len si zoberiem tašku.“ Vstali sme od stola a ja som si hore vybehla po tašku. Otec s mamou na mňa už potom čakali pri dverách. Vyšli sme von a havran mi sadol na plece. Nevedela som kde v noci bol, ale hlavné je že vždy ma dokáže nájsť. Nasadli sme do auta a otec ma vysadil pred Timoteusovím domom. Vystúpila som z auta a rozlúčili sme sa. Zaklopala som na dvere. Otvoril mi Noah. „Ahoj.“ Pozdravil ma. „Ako sa máš?“

„Ale, celkom to ujde. Len mám strach z tej brány.“ Usmiala som sa na neho. „A ty?“

„Tiež. Ako ti to išlo včera?“ Vošli sme dnu a kráčali ku knižnici.

„Vybrala som si luk Bánrion, a viem, že okrem nás sú ešte aj ďalší Lénai. A ozaj, za mojou mamou ideme len my dvaja alebo aj ostatný?“

„To neviem, určite nepôjdu všetci. Myslím že Timoteus vyberie ešte pár plnokrvný a polokrvných aby išli s nami.“

„To som rada. Bol si tam už vôbec niekedy?“

„Nie, nebol. A nemám ani tušenia ako to tam vyzerá. Musíme sa spýtať tvojich rodičov a Timoteusa, tí tam boli. Dokonca majú mapu.“

„Mapu? Oni tam boli? Prečo mi nikto nikdy nič nepovie...“ Vzdychla som si.

„Lebo sa nepýtaš.“ Zasmial sa Noah. Otvoril dvere na knižnici kde nás už čakal Timoteus.

„Vitaj Klara.“ Privítal ma. „Dnes by sme myslím mohli začať s bojovým tréningom. Matt ťa naučí ako správne strieľať s luku. Potom ti poviem o Talamhu. O mieste kde vládne tvoja mama. A nakoniec, ovládať tvoje schopnosti. Tak bežte začať, za päť dní musíme stihnúť nemožné.“ Odišli sme s Noahom späť do miestnosti zo zbraňami. Namiesto obhoreného závesu dnes okno zakrývala zelená záchytná sieť na šípy.  Pred sieťou visel terč. Noah mi ukázal pokiaľ tetivu natiahnuť, a ako mieriť. Kým sme skončili, šlo mi to celkom slušne. Keď takto budeme pokračovať tie zvyšné štyri dni, budem sa vedieť v pohode trafiť. Po skončení bojovej časti som išla späť za Timoteusom do knižnice. Rozprával mi o bytostiach ktoré obývajú Talamh. Žijú tam takmer všetky “rozprávkové“ bytosti, o ktorých si ľudia myslia že neexistujú. Elfovia a víly sú tam úplne normálny a vážený obyvatelia. Morské panny vládnu moriam a jazerám. Škriatkovia sa starajú o lesy. A je tam moja mama, ktorú strážia draky. O dryádach, dušiach stromov a o mesačných strážkyniach tajomstiev. O nebezpečných ohnivých goblinoch a o prítulných piksíkoch, čo sú malé farebné, chlpaté guľky.

Keď mi dorozprával a o flóre a faune Talamhu, prešli sme na moje schopnosti. Vyšli sme von na balkón, kde som si ľahla na zem. „Klara, predstav si že si tam hore. Nepremýšľaj nad tým že sa to nedá. Jednoducho si predstav že lietaš. Že si súčasťou toho tam hore.“ Havran vzlietol hore. Letel hore, a potom sa spúšťal dole. Asi sa mi niečo snažil naznačiť. „Sústreď sa na tvojho havrana, predstav si že letíš vedľa neho. On ti pomôže. Sústredila som sa na havrana, predstavila som si že ma na zemi nič neťaží, že lietam vedľa neho. Bola som bez záťaže. Havran sa mi zdal byť stále bližšie. Chcela som sa posadiť, aby som lepšie videla, no nedalo sa. Havran nebol bližšie, to ja. Vznášala som sa vo vzduchu. Prekonala som prvotný šok, a užívala si ten pocit slobody. Havran letel vedľa mňa, a tak mi napadlo skúsiť sa pohnúť. No nevedela som ako, pozrela som sa dozadu a videla som krídla. Nevedela som koho sú, asi ma teda vo vzduchu niekto drží... Celú ma zaplavilo sklamanie. No na tie krídla som bola zvedavá. Otočila som hlavu dozadu a dotkla som sa ich. Nevyzerali ako krídla anjelov, skôr ako krídla nejakého obrovského bielo-strieborného motýľa. Nejako sa mi podarilo otočiť sa dozadu, no krídla tam neboli, otočila som hlavu a stále boli za mnou.  Bez rozmýšľania som zletela dole. Nevedela som ako som to spravila... Noah mal pravdu, nesmiem nad tým premýšľať, musím konať podľa intuície. Vznášala som sa tesne nad zemou a pomaličky som položila pravú nohu na zem. Noah s Timoteusom začali tlieskať. Ja som sa len zasmiala a poklonila sa. „Pekné krídla.“ Povedal Noah. „Ja mám zas pod vodou plutvy a žiabre. No toto je oveľa elegantnejšie.“ Zasmial sa.

„Aké krídla? Veď tie nie sú moje.“

„A koho by boli?“

„Ja nemám krídla, to by som si hádam všimla.“

„Tak potom čo ich máš na chrbte nalepené?“  Otočila som sa a pozrela som sa na krídla, jedného z nich som sa dotkla a ja.... Cítila som ho. Cítila som ten dotyk. Bolo to ako keby vás niekto chytil za ruku. Úplne prirodzené... Až teraz som si to uvedomila, ja mám krídla! Chcelo sa mi skákať od radosti, no namiesto toho som len opäť vyletela dohora. Tá sloboda, ľahkosť... Zamilovala som si to. Je to ešte krajšie ako som si to predstavovala. Chcela som letieť ďalej, no nemohla som. Veď dole podo mnou sú ľudia... A tak som zletela radšej dole. Ale nemôžem ísť medzi ľudí s krídlami na chrbte! „Timoteus, ako teraz pôjdem medzi ľudí?“

„Neboj sa Klara, pomysli na krídla aby zmizli a zmiznú.“ Spravila som tak ako povedal a naozaj, krídla zmizli. Na chrbte mi teraz chýbali. „V krajine tvojej mamy si ich užiješ koľko len budeš chcieť.“ Povedal Timoteus keď zbadal môj výraz. „Na dnes to bude všetko Klara, s lukom si počínaš dobre a lietať vieš tiež. Hlavne ani pri jednom nešpekuluj. Tak teším sa na teba zajtra.“ Vzala som si luk a tulec zo zbrojnice a Noah ma išiel odprevadiť. Predtým ako otvoril dvere objal ma.  „Tak sa maj Klara, dávaj si pozor.“

„Aj ty, Noah.“ Povedala som a vyšla som vchodovými dverami.