Dcéra bielej temnoty - Kapitola 9.

Keď sme konečne dorazili k nášmu domu, vonku bola už dávno tma. Okná v dome boli zažaté len na prízemí. Okolie osvetľoval mesačný svit. S Noahom sme vystúpili na verandu, „Nechceš ísť na chvíľu do vnútra?" Spýtala som sa ho, on však len pokrútil hlavou. „Dnes mám hodinu."

„V noci?" Spýtala som sa ho.

„Áno, myslíš si že to budú len nudné prednášky? Tak to ťa sklamem, také jednoduché to nebude. Timoteus vždy plní svoje prísahy. Naučí ťa bojovať, a používať tvoju vrodenú mágiu. K tvojej mame ťa určite nepošle nepripravenú." Dopovie a pohľad odvráti na zem. „Už budem musieť ísť Klara.... Nesmiem meškať."

„Dobre. Tak zajtra?"

„Jasné. Teším sa." Odomkla som vchodové dvere, a z nôh som si zkopla topánky. Potom som vyšla hore do svojej izby. Otvorila som dvere na balkóne, a ovial ma chladný nočný vzduch. Sveter som si pevnejšie ovinula okolo tela. Údolie obkolesené lesom malo strieborný lesk. Všetko vyzeralo rovnako ako cez deň, no inej farby. Zbadala som ako sa ku mne blíži niečo veľké a čierne. Keď to priletelo bližšie, spoznala som v tom môjho havrana. Jeho zakrákanie sa šírilo nočným pokojom, ako osamelý vlk nocou. Pár krát zatrepotal krídlami, a sadol mi na plece. Jeho váha mi pripadala prirodzená. Otočila som sa chrbtom nočnému pokoju, a vošla som späť do svojej izby. Prezliekla som sa do pyžama a zaľahla som do postele. Zavrela som oči, a nechala sa unášať bezsenným spánkom.

Zobudila som sa na mamin hlas, ako ma volá na raňajky. Rozospatá som sa postavila na nohy, a zamierila do kúpeľne. V sprche som na sebe pustila studenú vodu, a nechala ju stekať po mojich vlasoch. Voda mi vždy pomohla vyčistiť si hlavu a prebudiť sa. Vysušila som si vlasy, a obliekla sa. Havrana už v izbe nebol.

Pri kuchynskom stole sedela len mama, otca som tam nevidela. Čo si pamätám, vždy sme raňajkovali spolu.

„Kde je otec?" Spýtala som sa mami. Jej pohľad zablúdil na otcovu prázdnu stoličku. „Pred chvíľou odišiel do práce, vstala si neskoro." Povedala a usmiala sa na mňa. Sadla som si za stôl, a pustila som sa do jedla. Po raňajkách mi mama oznámila čas kedy mám byť u svojho nového učiteľa. V jej očiach sa jej značili pochybnosti. Nevedela som či pochybuje o nás, potomkoch. Alebo o Timoteusových schopnostiach. Ani jedno sa mi nepozdávalo. Spomenula som si na knihu ktorú mi včera dal, vrátila som sa po ňu hore, a otvorila som ju. Na úvodnej strane nič nebolo. Až keď som zalistovala o pár strán ďalej, našla som tam iba napísané dve slová  : Preukáž sa. Nevedela som, čo to má znamenať. Ako sa mám preukázať? Hádam to odo mňa nechce odtlačky prstov.... Nie, malo by to byť niečo, čo k potomkom patrí. Mohlo by to byť pierko.... Retiazku som si odopla z krku, a pierko som položila pod napísané slová. Chvíľu sa nič nedialo, no keď som sa pozrela bližšie, všimla som si vynárajúce sa písmená. Spočiatku bolo ťažké vôbec si ich všimnúť, a zachytiť. No postupne to bolo ľahšie, až sa slová dali prečítať. No okrem slov boli na strane aj symboly, ktoré som nepoznala. Pár z nich som si odkreslila na papier, že sa na ne neskôr Timoteusa spýtam. Zvyšok dňa som strávila čítaním tejto zvláštnej knihy.

Otec sa vrátil až neskoro večer. Hneď prišiel za mnou do mojej izby a povedal mi že sa mám nachystať, potom odišiel. Zobrala som si tašku a zišla som za ním dole do predsiene. Vyrazili sme, tento krát sme išli autom a tak bola cesta omnoho rýchlejšia. Než som sa nazdala už sme stáli pred Timoteusovím domom. Nevedela som ako ma bude učiť a čo ma bude učiť. Či sa mám toho všetkého báť... Vystúpili sme s auta, a ozvalo sa zakrákanie. Môj havran ma ako vždy našiel. Sadol mi na plece, a na mňa doľahol pokoj. Možno je to jeho spôsob, ako mi naznačuje aby som zostala pokojná. Podišla som k vchodovým dverám a zaklopala som.

Ozvena toho zvuku za ozývala dlhými kamennými stenami domu. Môj otec mi iba rukou naznačil že sa nemám báť, a že to bude v pohode. Potom nasadol do auta a ufujazdil preč. Na ulici som teraz stála sama. Spoza dverí sa ozvali kroky, a následne odomykanie zámky. Dvere mi otvoril Noah, hneď ako ma zbadal vo dverách tak mi venoval jeden z ten jeho krásnych úsmevov. „Poď ďalej." povedal, a nechal ma vojsť. Topánky som si nechala obuté. Zaviedol ma do tej istej knižnice v akej sme sa včera všetci rozprávali. Timoteus sedel vo svojom kresle. „Vitaj Klara, som rád že si zo sebou zobrala aj svojho havrana." Povedal a usmial sa na mňa. „No, vlastne to on sa rozhodol že pôjde so mnou. Priletel ako vždy."

„Dnes by som chcel začať s vaším vzájomným putom." Povedal Timoteus. „Vďaka tvojmu sprievodcovi budeš môcť vidieť ako on, cítiť ako on a počuť ako on. Vaším živlom je vzduch. Ak sa ho naučíš využívať, môže byť veľmi účinná zbraň a ešte účinnejšia ochrana. Naučím ťa využívať vzduch tak, aby si po ňom mohla chodiť, aby si mohla lietať. Budeš vedieť ako otvárať brány do iných častí sveta a ako ich odlišovať. Spriatelím ťa s nadprirodzeným bytosťami.... No bojím sa, že máme príliš málo času." Timoteus sa postavil z kresla, a zaviedol nás do vedľajšej miestnosti.  Steny boli vykladané sivým kameňom.  Podlaha bola z tmavo nalakovaného dubového dreva. Miestnosť bola celkom veľká, na stenách boli tri okná z polovice zakryté bordovými závesmi.  Na zvyšku stien boli od spodku až po vrch police zaplnené rozličnými zbraňami. Musia mať vážny dôvod báť sa, ak tu skladujú takýto arzenál schopný zásobiť menšiu armádu. Proti komu by tá armáda stála radšej nechcem vedieť.  Timoteus  sa postavil do stredu miestnosti, pokynul mi aby som k nemu podišla. „Táto miestnosť je plná zbraní, každá zbraň má vlastné meno, pôvodcu, hrdinu, osud, históriu...  Teraz je rad na tebe, aby si si vybrala zbraň ktorou sa budeš brániť. Môže to byť čokoľvek, od meča až po luk a šípy. V pokoji si ich všetky poobzeraj, a tá ktorá sa ti bude najviac páčiť bude tá pravá.“ Nato sa otočil a vyšiel z miestnosti. Osamela som v izbe plnej zbraní. Začala som od ľavej steny na ktorej boli prevažne dýky, meče a rôzne oštepy. Niektoré boli krásne, vyrezávané, vyleštené, s rôznymi výjavmi, no ani jeden z nich ma neoslovil natoľko aby som si jeden vybrala. Takto to pokračovalo až k poslednej stene na ktorej boli zavesené luky a kuše. Kráčala som popri policiach a každý jeden som si prezerala. Vedela som, cítila som že sa už blížim k tomu pravému. Zrazu som sa prinútila zastať. Predo mnou bol na polici zavesený luk zo svetlého dreva, detailne povyrezávaný so zlatou tetivou. Vedľa luku ležal tulec z jelenej kože, v ňom bolo pár šípov na ktorých pierka boli z bažanta. Opatrne som zbraň zvesila dole a chytila do rúk. Jeho váha mi vyhovovala, len teraz zistiť či som schopná natiahnuť tetivu... Chytila som luk do ľavej ruky, a založila som šíp. Prsty som priložila na tetivu a celou silou natiahla. No zistila som že to bolo úplne zbytočné. Tetiva sa naťahovala celkom ľahko.  Vystrelila som šíp, a v tom moment sa otvorili dvere. „Klara nestrie...“ Nestihol dopovedať Timoteus pretože som šíp vystrelila. Preletel cez bordový záves ktorý začal okamžite horieť. Nechápala som čo sa to stalo. Do miestnosti vbehol Noah, niečo zamrmlal a na záves vytreskol prúd vody. Horieť síce prestalo, no zato bola všade voda.

„Prepáčte.“ Ospravedlnila som sa.

„To je v poriadku.“ Povedal Timoteus. „ Toto je luk lovkýň, posvätného klanu lesných bytostí, ktorý vytvorili elfovia. Tetiva luku je z chvosta jednorožca. Má obrovskú moc.... Narábaj s ním opatrne Klara. Tulec je bezodný, šípov budeš mať navždy dosť takže sa nemusíš trápiť dopĺňaním.“ Ešte raz som si luk poriadne obzrela, okolo neho sa vznášala jemná zlatá žiara ktorú som si predtým nevšimla. Tulec som zdvihla zo zeme a prehodila som si ho cez plece. Potom sme vyšli z miestnosti a sadli si opäť do knižnice.

„Počas druhej fázy tréningu ti vysvetlím kto sú vlastne božský potomkovia. Tak na začiatok, rozdeľujú sa na dva druhy : polokrvný a plnokrvný. Polokrvný sú potomkovia boha alebo bohyne a smrteľníka. Plnokrvný ako ty a Matthew sú potomkovia bohyne a boha, čo môže byť v niektorých prípadoch veľmi mocná kombinácia. Sme radi že si na dobrej strane Klara....“ Povedal Timoteus, a usmial sa na mňa. Spomenula som si na runy v knihe, vytiahla som ju z vrecka nalistovala stránku na ktorej boli nakreslené. „Čo sú to za runy?“ Spýtala som sa Timoteusa.

„Sú to runy Ogham. Tvoria vikingskú a trpasličiu abecedu. Vyrývajú sa na sviečky, alebo vyšívajú na šaty. Majú schopnosť chrániť, zahaliť, dať ti schopnosť byť neviditeľnou. No na to aby si ich mohla používať potrebuješ cvik. Stačí nakresliť jednu čiarku runy na krivo, a môže ťa to rozmetať na kúsky. Alebo keď ju budeš potrebovať tak splní opačný význam. No ak ju nakreslíš správne, dokáže veľmi pomôcť. Dokonca aj zachrániť život. Na tvojom mieste by som s nimi však zatiaľ ešte neexperimentoval...“ Povedal a odložil knihu späť do poličky. „Na dnes to už bude všetko Klara, luk si zober zo sebou.“ Povedal a usmial sa na mňa, v kútikoch očí sa mu prehĺbili vrásky. „Ďakujem za luk aj hodinu, tak zajtra.“ Usmiala som sa neho, a starec pokynul hlavou že môžem ísť. „Dovidenia Timoteus.“ Vyšla som z knižnice a prešla som k vchodovým dverám. Otvorila som ich a nadýchla sa sviežeho nočného vzduchu, ani som si neuvedomila že je už toľko hodín. Havran mi pokojne sedel na pleci, modré oči upieral do nočnej temnoty. Vybrala som sa domov, luk som pevne zvierala v ruke. Odkedy som mala ten sen začala som sa báť. Štrk pod mojimi nohami vŕzgal, ten zvuk príjemne prerušoval strašidelné ticho na lesnej ceste. Mesto som nechala dávno za sebou. Sem svetlo z pouličných lámp nedočiahne. Cez stromy na stále viac sa zužujúcu cestu svetlo mesiaca nepresvitalo, takže som išla v takmer úplnej tme. Štrk nahradila mäkká vlhká hlina. Všade bolo ticho. Zrazu som začula nejaké zvuky. Havran začal škriekať a divoko mávať krídlami. Z tulca som vybrala šíp, založila ho do luku a rozbehla som sa. Havran mi zletel z pleca a letel popri mne. Neviem koľko sme bežali, ale počula som že zvuky sa približujú. Osvetlilo ma prudké svetlo, a začula som smiech. Pripadal mi známy. Narovnala som sa zo skrčeného postoja a otvorila som napoly prižmúrené oči. Videla som môjho otca sedieť za volantom v našom aute ako smeje až sa za brucho chytá. Nahnevane som šíp hodila späť do tulca, no samozrejme padol za mňa. Na to sa môj otec začal smiať ešte viac. Naštvaná som sa zohla po šíp a opatrne som ho vložila späť do tulca. Havran mi opäť sadol na plece, a začal si čistiť perie. Ako keby ho to nezaujímalo! Otvorila som dvere na aute, a otec si neodpustil poznámku že nech ich nevyvalím. V tvári bol stále celý červený od smiechu. Keď zbadal môj výraz začal sa smiať znova. „Čo je ti na tom také vtipné?!“ Spýtala som sa ho. „Na smrť si ma vystrašil!“

„Ale no Klara, no ták. Keby si videla ako si sa tvárila aj tebe by bolo do smiechu.“

„No veď počkaj!“

„Počkám si počkám.“ Povedal otec a zachechtal sa. Vyplazila som na neho jazyk a on sa ako vždy tváril že nič nevidel. „No ako bolo u Timoteusa?“

„Vybrala som si zbraň, a zistila som rozdelenie polokrvný a plnokrvných.“

„Zbraň? Akú zbraň?“ Povedal otec, a až teraz si všimol že niečo držím v ruke. Auto prudko zabrzdilo, a ja som skoro vyletela zo sedačky. „Otec! Dávaj pozor.“ Povedala som mu. No on si to nevšímal a len sa díval na luk. „Vieš komu patril?“

„Áno, viem. Luk lovkýň.“

„Ale vieš aj ktorej konkrétnej lovkyne?“

„Nie, to neviem.“

„Patril Bánrion.“

„A to bola?....“

„Tá z najsilnejších. Príbehy a balady o nej sa doteraz rozprávajú a spievajú v krajine tvojej mamy. A to, že máš jej luk, znamená že je skutočne mŕtva...“ Povedal otec a jeho pohľad zosmutnel.“

„To je mi ľúto....“ Povedala som, neviem čo si mám myslieť o tom že mám luk po Bánrion. Po takej silnej bytosti. I keď, ani ja vlastne nie som človek. Otec zaparkoval pred náš dom a vystúpili sme z auta. Otvorila som vchodové dvere a za zakričala :“Mami sme domá!“ Vyzula som si topánky a vošla do kuchyne. Mama stála za kuchynskou linkou a natierala čokoládový koláč hrubou vrstvou jahodového lekváru. Už len voňal božsky. S otcom sme si sadli za stôl a ja som luk zavesila za mňa na stoličku. Otec potom geste mierne nadvihol obočie, ja som sa na neho len zaškerila. Rozdala som taniere nachystané na kôpke na kraji stola. Mama zatiaľ koláč dala na tanier a začala ho krájať. Potom sme si konečne všetci spolu sadli za stôl. S otcom sme sa vrhli na koláč, a chválili ho do nebies. Nechápem, ako to moja mama robí, nech uvarí čokoľvek vždy to chutí úžasne. Po jedle sme sa naskladali do obývačky a rozprávali sa. Potom sme si zobrali knihy a domom sa nieslo len šuchotavé otáčanie stránok. Tento pokoj mám zo všetkého najradšej.  Keď už bolo moc neskoro, odišla som do mojej izby. Osprchovala som sa a prezliekla do pyžama. Ešte som otvorila balkónové dvere a pozerala sa dole na les zaliaty mesačným svitom.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 8.

 Ledva sa moja hlava dotkla vankúša, zaspala som. No namiesto toho aby mi spánok priniesol oddych, čakalo ma niečo úplne iné. Ocitla som sa znovu pri tom čudnom dome, tentoraz bez Noaha. Na lúke okolo domu bol napadaný sneh, a konáre stromov boli pokryté tenkou  vrstvou ľadu. Niečo ma ťahalo k domu, sneh pod mojimi nohami vŕzgal, no nevydalo sa že by si to niekto všimol. V tomto sne som bola pozorovateľ, nemohla som zasahovať do deja a bola som prakticky neviditeľná. Chcela som otvoriť dvere na tom dome, no namiesto toho aby sa moja ruka dotkla kľučky na dverách, preborila sa cez ňu. Hneď nato som cez dvere prešla celá a ocitla som sa v slabo osvetlenej predsieni. Zo stropu viseli pavučiny a zo stien sa odlepovali tapety. Všetko malo tmavý, sivastý nádych. Prešla som cez ďalšie dvere, no takmer som sa okamžite vrátila späť. V miestnosti, ktorá mala byť obývačkou stáli dve postavy. Boli mi obrátené chrbtom a tak som im nevidela do tvárí. No jedna sa zrazu otočila, spoznala som muža zo včerajška. Na tvári mal rovnako nenávistný pohľad ako predtým, striaslo ma. No nezdalo sa že by si ma všimol. Započúvala som sa do ich rozhovoru. "Skôr či neskôr oboch chytíme, práve keď to nebudú čakať a budú si myslieť že sú v bezpečí. Nesmie sa zopakovať to čo sa stalo naposledy, to nedovolím!"

„Pán môj môžem vás ubezpečiť ...." Začala hovoriť tá druhá osoba, no n stihla dokončiť.

„O ničom ma neubezpečuj! Zlyhal si, a to sa už viac nesmie zopakovať!"

„No tento plán už dokonalý bude."

„Ak sa nepodarí, vieš veľmi dobre čo sa stane!" Druhá osoba nahlas preglgla, a nastala chvíľa ticha.

„Áno, viem. No nebude to potrebné."

„Ja rozhodnem o tom čo bude, a čo nebude potrebné! Moc bohyne svetla stúpa, a keď sa k nej dostane jej dcéra, stúpne ešte viac. Nesmú sa stretnúť!"

„S naším plánom sa ani nestretnú." Povedal a otočil sa, mne sa naskytol pohľad na jeho tvár. Rukou som pridusila výkrik, tvár mal celú zjazvenú a jedno oko zošité. To druhé bolo svetlo modré a zastavilo sa na mne. „Niečo cítim, niečo zvláštne...." Povedal a priblížil sa k miestu kde som stála, zrazu skrivil tvár a vykríkol. „Svetlo! Ja tu cítim svetlo!" Tvár sa mu skrivila do grimasy, a práve keď zdvihol ruku aby sa ma dotkol, tak som sa prebudila. Otvorila som oči a sadla som si, lúče svetla osvetľovali izbu, a vonku bol počuť spev vtákov. Ľahla som si späť, a snažila sa znova zaspať. No po chvíli som to vzdala. Sadla som si na posteľ a obliekla som sa. Vyšla som z izby a zišla dole schodmi. Mama už pripravovala raňajky, tak som sa rozhodla že jej pomôžem. Hneď ako ma zbadala spýtala sa : „Zlý sen?" Prikývla som. „Chceš mi o ňom povedať?" Premietla som si ho v hlave, a keďže som si ho stále pamätala, začala som rozprávať. Sen som si pamätala dobre, čo bolo nezvyčajné keďže si ich zvyčajne nepamätám. Mama bola počas môjho rozprávania ticho, no keď som začala opisovať postavy, zastavila ma. „Tu nie, sen si zapamätaj a povieš ho potom ostatným." Nechápavo som sa na ňu pozrela, no keďže na to dôvod mala, tak som súhlasila. „Tak teda dobre...." Za dverami sme začuli kroky, a dnu vošiel otec. Havranie vlasy mal rozstrapatené a na nose mu krivo ležali okuliare. „Catelyn, spravíš mi prosím ťa jednu kávu?" Spýtal sa, a zo stola zdvihol ranné vydanie novín. „Strednú?" Spýtala sa ho mama. „Áno, takú ako vždy." Povedal otec, zdvihol oči od novín a usmial sa na mamu. Potom sa načiahol za chlebom a začal si na neho natierať džem. „Ale no tak, vieš že nemám rada keď sa pri stole číta, John." Povedala mama, a zamračila sa na otca. „Už iba jednu stranu ..." Začal namietať otec, no mama ho zastavila a takto sa začali naťahovať a jeden druhého podpichovať. Ako vždy sa to skončilo tak, že sme sa všetci smiali. Keby som nerátala udalosti predošlých dní, vyzeralo by to tak že je všetko úplne v poriadku, no nebolo. Najedla som sa, a vyšla hore schodmi do svojej izby na balkón. Tam som si sadla a dívala sa dole. Za mojím chrbtom sa ozval šuchot krídel, no vedela som kto prišiel. Sadol mi na plece, a spolu sme pohľadom prezerali na krajinu pod nami. Zrazu som zbadala, že mi v lone leží malé čierne pierko, zdvihla som ho prstami a natočila k slnku. Ničím sa nelíšilo od obyčajného, až na to že páperie bolo strieborné. Postavila som sa a šla späť do izby. Podišla som k mojej starej šperkovnici a vytiahla z nej tenkú striebornú retiazku, k pierku sa bude hodiť perfektne. Špendlíkom som do neho spravila dierku, a prevliekla cez ňu malý krúžok ktorý som zavesila na retiazku. Čierna farba sa k mojim hrdzavým vlasom hodila. Kvôli farbe som v škole často počula výsmešky, no mne sa moje vlasy páčili. Vlnité, dlhé a neskrotné. Nech som s nimi robila čokoľvek, svoj tvar zmeniť nechceli.

Krátko po obede sme odišli k Timoteusovi a Noahovi, z vedomia, že ho znova uvidím sa mi roztriasli kolená, no snažila som sa to ignorovať. Celú cestu som bola ticho, a rozmýšľala som nad významom sna. Odlepila som pohľad od zeme a stála som pred ich domom, havran bol stále na mojom pleci čo mi dodalo odvahu a stlačila som kľučku. Rodičia vošli dnu za mnou, a v dome bolo znova hlboké ticho. Vyšla som hore po schodoch, všetko vyzeralo rovnako, až na to že na stole v obývačke bola iná kniha a všetko malo vďaka slnku svetlejší nádych. Zrazu sa za mnou ozvali kroky, otočila som sa a stál tam Noah. „Poď za mnou, Timoteus ťa už čaká .“Povedal, a usmial sa na mňa, úsmev som mu opätovala. Išiel prvý a otvoril mi dvere do veľkej miestnosti. Bola to knižnica. Tiahla cez dve poschodia, a police z tmavohnedého dreva plné kníh, boli plné až po strop. Steny boli namaľované na slabo žltú, podlaha bola z tmavohnedého dreva. V strede stropu bolo okrúhle okno, cez ktoré presvitalo svetlo. Namiesto lustrov boli na stenách obrovské svietniky na ktorých boli biele sviečky z odparovacieho vosku. V strede miestnosti boli kreslá a gauče potiahnuté tým istým červeným zamatom, z akého boli závesy na oknách. Miestnosti trónil obrovský otvorený kozub z mramoru. Oheň, a tiché obracanie stránok boli jediné zvuky v miestnosti. Až teraz som si uvedomila že som v celom dome nevidela jediné elektrické zariadenie. Všetko vyzeralo tak staro a nadčasovo .... V jednom z kresiel sedel Timoteus „Poďte, sadnite si." Vyzval nás. Ja som podišla ku gauču, ktorý bol veľký akurát pre dvoch, Noah si na moje sklamanie sadol vedľa Timoteusa, a namiesto neho si sadla moja mama. Vyzvala ma, aby som im prerozprávala svoj sen, až dopodrobna.  A tak som začala rozprávať.

Keď som dopovedala poslednú vetu, nasledovalo ticho. Po chvíli Timoteus povedal : „Nebol to tak úplne sen, nechtiac si využila svoje schopnosti, a premiestnila si sa dušou na iné miesto. To, že ťa zacítil, znamená iba že si skutočne tá, na ktorú čakáme. Plná svetla, a nie je v tebe ani stopa po temnote. Bytosti, ktoré si videla v dome, boli služobníci tvojho otca. Pre nás všetkých sú veľmi nebezpečný. Pre teba a Noaha však predstavujú smrteľné nebezpečenstvo."

„Ale prečo?"

„Lebo sú schopný všetkého len preto aby svetlo opäť nezačalo vládnuť. Boli to zlaté časy... No boli už veľmi, veľmi dávno. Odvtedy sa už ľudstvo iba zmieta medzi svetlom a temnotou. Tie časy boli pred takými tritisíc rokmi. Časy, keď žil Pendragon, bardi, a nadprirodzené bytosti neboli nadprirodzené. Časy, keď ľudia nepotrebovali peniaze. Keď pre nich nebol podstatný majetok. No tie sú, ako vidíš, zatiaľ nenávratne preč. No ty si tu, a si naša nádej. Možno aj posledná ...." Povedal Timoteus, a uprel na mňa svoj uprený, oceľovo-modrý pohľad. „No ja neviem, ako vám mám pomôcť...."

„Najprv sa budeš musieť stretnúť s tvojou mamou. Tá ti už povie, ako máš pokračovať."

„S mojou... Mamou?"

„Áno, s tvojou pravou matkou."

„Ale kedy? Ako? ...."

„Už si možno počula o dračích líniách zeme. Na miestach kde sa pretínajú, vznikajú na istý čas brány. Brány, ktoré majú možnosť preniesť nás do iných dimenzií, miest, svetov ,planét... Ba dokonca aj galaxií. A v jednom z tých svetov sa nachádza tvoja matka. Rovnako ako majú dajme tomu Grécky bohovia Olymp, má aj tvoja mama vlastnú ríšu, vlastný svet, vlastnú realitu. A ty ju budeš musieť nájsť."

„Ale ako ju nájdem?"

„Nájdeš ju spolu so svojimi hodinkami a havranom. Oni ti už pomôžu. A chcel som ti ešte povedať, havrana za žiadnych okolností nepodceňuj. Je to tvoj duchovný sprievodca, tvoj strážca a jeho vedomosti sa zbierali tisíce rokov, počas toho ako na teba čakal."

„On má tisíc rokov?"

„To je ten najmenší odhad." Načo havran ako na súhlas zakrákal. „No vidíš, čo som ti hovoril." Podpichol ma Timoteus. „Najbližšia brána sa má aktivovať za pár dní. Keď to bude, dám ťa zavolať a ty pôjdeš za svojou mamou. No budeš tam musieť ísť iba ty a Matthew. Smrteľníci tam vstúpiť nesmú. Dovtedy za mnou budeš chodiť každý deň a budeš sa učiť brániť sa, a aspoň čiastočne využívať svoje schopnosti." Povedal a vstal z kresla, podišiel ku knižnici a vytiahol odtiaľ malú modrú knihu. „Tu máš," povedal a podal mi ju. „Je to kniha o vás dvoch, potomkoch. Samozrejme, nie ste len dvaja no je vás veľmi málo. Živých je na zemi len sedem." Potom nám hlavou kývol smerom k dverám, čo znamenalo, že môžeme ísť. Všetci sme sa postavili zo stoličiek, a vydali sa smerom k východu. Moji rodičia išli napred, a tak som s Noahom zostala chvíľu sama. Po chvíli ticha sa ma spýtal :“Myslíš, že to zvládneme?"

„Čo teraz myslíš?"

„To všetko... Svet."

„Nebudeme v tom sami." Upozornila som ho. „To je pravda, no aj tak sa mi to zdá všetko príliš narýchlo..." Povedal Noah.

„Aj mne sa to ešte všetko zdá zvláštne..." Povedala som. „Možno sa všetci spojíme... My potomkovia. Určite by sme mali väčšiu šancu..."

„Potom by sme možno nádej mali."

„Vedia vôbec tí ostatní, kým sú?" Spýtala som sa ho.

„Tak určite si na sebe všimli niečo zvláštne. Rýchlo splnené želania, premiestňovanie, ovládanie živlov... Väčšine sa schopnosti začnú prejavovať po trinástom roku. Vtedy už vedia pochopiť, že to nie je normálne a tak to skrývajú.

„O ovládaní živlov som ešte nepočula..."

„Každý z nás má v moci ovládať nejaký živel. Ja mám vodu... Podľa tvojho sprievodcu predpokladám, že to bude vzduch." Nad týmto som sa zamyslela... Ako malá som vždy snívala o lietaní, bol to môj nesplnený sen. Často som sa stavala na stoličku, a snívala, aké by to bolo vzlietnuť. „ Mohla by som lietať?" Spýtala som sa Noaha.

„Pravdepodobne áno... Časom. Mňa napríklad voda poslúcha, ako vtedy v lese... Len škoda, že mi to vtedy nenapadlo skôr. A vlastne, ako si na to prišla?"

Tvoje oči... Mali farbu oceánu..." Povedala som.

„Tvoje sú zas oceľovo modré... Chladné ako obloha pred búrkou. No je v nich niečo, čo ich robí živými a svetlými... Timoteus povedal, že oči tvojho otca sú ako bezodná temná priepasť. Iba nekonečná temnota."

Rain ....

Kvapky dažďa v nás vytvárajú akúsi istotu. Istotu, že keď na nás dopadnú zmokneme. Že cez nás neprepadnú, a tak máme istotu, že nie sme mŕtvy . . .

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 7.

Na mojom rozhodnutí môže stáť osud celého sveta . Buď sa všetko zmení k lepšiemu, alebo sa všetko ponorí do temnoty, akú ľudstvo ešte nezažilo. No aj tak bolo jednoduché si vybrať. Vybrala som si svetlo, lásku, a všetko čo k nej patrí. No je pravda, že zlo vyhráva často. Nie je to ako v rozprávkach, kde dobro vždy víťazí nad zlom. V skutočnosti to tak nie je, pretože zlo nehrá fér. Láska je v ľuďoch zakorenená hlboko, a silnejšie ako nenávisť. Je pravda, že nenávisť často vzniká z lásky... No je len na nás, či dovolíme nenávisti kvitnúť, a láske hynúť. Alebo práve naopak. „Vybrala som si svetlo." Oznámila som rodičom a Noahovii. Na tvárach im rozkvitol úsmev, a v očiach sa im zablyslo šťastie. „Sme na teba veľmi hrdý." Povedala mama, a otec prikývol. V tom mi napadla jedna vec. „Stretnem sa niekedy so svojou pravou mamou?"

„Stretneš, no až vtedy keď to ona bude pokladať za vhodné."

„A to bude kedy?"

„To nevieme ani my." Povedala mama a pokrčila plecami. „No bola by som rada keby to bolo čoskoro, zlo stále stúpa a silní. A zatiaľ sme voči nemu bezbranný, ty si naša nádej." Zrazu sa Noah postavil. „Mali by sme ísť všetci k Timoteusovi, a tam sa o tom všetko porozprávať. Tu nás môže niekto počuť." Povedal a svoj pohľad uprel na mňa, v očiach sa mu zračila únava.

„Nechajme to na zajtra." Navrhla som. „Predsa len je už neskoro." Na hodinách bolo už niečo dobre po jedenástej.

„Dobre, Noah, povedz Timoteusovi že prídeme zajtra o šiestej. Všetci si musíme objasniť veľa vecí."

„Odovzdám, a ďakujem za oblečenie a jedlo." Mama sa na neho usmiala a povedala „Nemáš začo, aj nabudúce." Postavila som sa a šla ho odprevadiť, pri dverách sa zastavil. „Klara máš dobrú mamu, aj keď nie je tvoja vlastná mama to je. Váž si ju, nie každý z nás ma totiž také šťastie že sa dostane do opatery rodiny." To čo mi povedal Noah ma zarazilo.

„Ty nemáš rodinu?"

„Nie, mám som iba Timoteusa. A aj keď ho mám rád, mamu nahradiť nemohol..."

„To je mi ľúto... A máš pravdu, aj keď moja mama nie je moja vlastná neprekáža mi to. Pretože ma vychovala a dávala mi lásku, bez ktorej by som nebola taká aká som." Povedala som, a usmiala som sa na neho. No on  tam iba stál, a až teraz som si uvedomila že som si ho za tie dva dni celkom obľúbila...

„Noah ?"

„Áno?"

„Stretol si niekedy svojho otca?"

„Nie, a neviem čo ho vôbec stretnúť chcem."

„Prečo?"

„Lebo sa o mňa nestaral doteraz, tak prečo by sa mal zrazu začať ?"

„Možno mu na tebe záleží, len ...."

„Len nemá čas? To nie, on má čas stále keďže je nesmrteľný ..."

„Možno to tak vidíš len ty."

„A čo ak o mňa vôbec nestojí?!"

„To nemôžeš vedieť.."

„Ty môjho otca nepoznáš."

„A ty áno?" Pozrela som sa mu do očí, a čakala som na odpoveď.

„Nie."

„Tak ho nesúď, súdenie je iba iný druh trestania."

„Dobre, súdiť ho nebudem, no ak ho stretnem aspoň budem môcť oprávnene hovoriť že je kretén."

„Brzdi, nechceš ho predsa naštvať nie? Čo ak ťa počuje?" Povedala som a zasmiala som sa.

„Tak potom mám taký menší prúser...." Povedal a zaškeril sa na mňa. "Na problémy som už zvyknutý ..."

„Tak si začni odvykať."

„A to už prečo?"

„Budeš ich mať menej."Podpichla som ho.

„O to pochybujem, no ako myslíš. Ja už pôjdem." Povedal a usmial sa na mňa. "Tak zajtra?"

„Zajtra." Usmiala som sa na neho.

„Ahoj, a dobrú noc." Postúpil ku mne o pár krokov a objal ma. Mierne ma to zaskočilo, no bolo to úprimné a cítila som sa pri ňomdobre takže mi to nevadilo. Potom ma pustil a zišiel po terase do noci. Pozerala som sa ako kráča preč. Mesiac osvetľoval park pred domom a zalieval ho striebristým mesačným svetlom. Pomaly som sa otočila, no predtým ako som zavrela vchodové dvere, sa parkom ozvalo zaškriekanie môjho havrana.