Konečne sme dorazili na nádvorie. Noc bola pokojná, no na môj vkus bola až príliš tichá. Otvorila som dvere na dome, a nadýchla som sa vône domova. Voňal po levanduli a knihách. Ešte som ani poriadne nevošla dnu, keď sa už ku mne rozbehla mama. „Klara preboha čo sa stalo? Si v poriadku? Kto je to ? ..." Hneď ma zaplavila otázkami. "Mami toto je Matthew, a áno sme v poriadku."
„Čo sa stalo? Kde ste boli?"
„Prešli sme cez časovú bránu, a je toho viac .."
„Dobre, tak k tomuto si radšej všetci sadnime. Najprv sa však choďte umyť a prezliecť. Matt, dám ti nejaké veci po Klarinom otcovi."
„Ďakujem, a máte pravdu. Sprcha by nám naozaj dobre padla ..." Mama sa na to usmiala, keď jej niekto dá za pravdu, vždy ju to poteší ... Vyzuli sme sa no v polovici schodiska nás zastavila moja mama. „A Matthew, nemusíš mi vykať. Hovor mi jednoducho Catelyn." Moja mama dovolila niekomu aby jej tykal? Tak toto už teda vážne začína byť divné. Matthew som naviedla do spoločnej kúpeľne, a podala som mu veci po otcovi. Ja som šla do mojej. Konečne som zo seba zmyla pach dymu a zrazu mi to všetko prišlo neskutočné. Ako keby to všetko bol iba dajaký divný dlhý sen ... No vedela som, že to sen nebol. Vyšla som zo sprchy a obliekla som sa. Zrazu som si spomenula na havrana. Pozrela som sa na klietku, očakávajúc, že tam bude pokojne stáť. No havran tam nebol. Dvere na klietke boli otvorené, rovnako, ako tie na balkóne. Vyšla som von, a havran sedel na zábradlí. Dlahu ktorú mal ešte nedávno na krídle, bola preč. Podišla som k nemu pomaly, aby som ho nevyplašila. No on tam len ďalej pokojne sedel. Dotkla som sa jeho krídla a opatrne som ho roztiahla. Bolo úplne v poriadku. Zrazu havran vzlietol a sadol mi na plece. Jeho váha mi neprekážala, bolo to až prirodzené. Vošla som späť do izby, a zavrela som dvere na balkóne, no jedno zo strešných okien som nechala otvorené. Nemienila som ho väzniť, veď predsa je to tvor oblohy. Bol zrodený na to, aby cítil nápor vetra v krídlach, na to nadšenie ktoré ním prúdilo keď lietal. Bol zrodený na to,, aby sa z vrchu díval na tú krásu ktorá sa vytvorila sama, bez pomoci človeka, len s pomocou bytostí lesa. Bol stvorený na to aby vládol oblohe. A patril ku mne. Bol mojím strážcom, mojim večným spoločníkom.
Konečne sme boli všetci. Sedeli sme na gauči v našej obývačke, bola som rozhodnutá dostať odpovede na moje otázky. Chcela som konečne zistiť, kto bol ten muž v lese a čo so mnou bude. Asi začnem tou druhou otázkou. „Kto bol ten muž v lese?"
„To je na dlho, a bude sa ti lepšie spávať keď to vedieť nebudeš." Povedal otec.
„Tak teraz sa mi už isto bude dobre spávať." Odsekla som. „Mám právo to vedieť, nie? Alebo aj to chcete predo mnou tajiť?"
„Chceli sme ti to všetko povedať, no nevedeli sme ako." Povedala mama.
„Tak mi to už povedzte prosím, a už žiadne tajomstvá ...." Mama sa najprv pozrela na otca, ktorý opatrne prikývol. „Ešte pred tvojím narodením sme vedeli o tvojej mame a otcovi. Vedeli sme aj o tom, že po tebe tvoj otec pôjde, a bude chcieť aby si mu pomáhala vládnuť temnote. A preto ťa tvoja matka potrebovala ukryť, vedela že po tebe otec pôjde až kým ťa nedostane. A to nemohla dopustiť, znamenalo by to koniec svetla, čiže aj jej ríše. No šlo tam o oveľa viac, nechcela sa ťa vzdať a tak sme sa dohodli že sa na 15. narodeniny všetko dozvieš, a Timoteus ťa bude učiť. Bude ti pomáhať vysporiadať sa zo všetkým, no ovládať tvoje schopnosti ťa môže naučiť jedine tvoja matka. A tak si sa dostala k nám, našou úlohou bolo vychovať ťa a chrániť. A myslím že sa nám to aj celkom podarilo, no ochrana bola nevedomosť... A teraz keď už všetko vieš tak ťa tvoj otec bude môcť ľahšie nájsť."
„Kto je vlastne môj otec?"
„Tvoj otec je protikladom tvojej matky, je pánom smrti tak ako je tvoja mama paňou večnosti. Je len na tebe, aby si sa rozhodla ku ktorému z tvojich rodičov sa pripojíš. Či to bude svetlo alebo tma, či to bude tvoja matka alebo tvoj otec ..."
