Dcéra bielej Temnoty - Gwardelian, 4. Kapitola

Niečo za mnou zašuchotalo.  Otočila som sa a stál tam chlapec. Mal tmavo-hnedé vlasy po zátylok a oceánovo-modré oči. Rýchlo som sa pozviechala zo zeme a gitaru nechala na skale . Jediná suchá úniková cesta bola tam kde stál on. Prudko som sa poobzerala okolo seba, no utiecť som nemohla .Vykročil ku mne a ja som spravila krok vzad. Teraz som už stála na okraji skaly. Vyzula som si topánky a skočila som do vody. Na okamih ma ľadová voda ochromila, no hneď som sa spamätala a vyplávala na hladinu. Obzrela som sa ku skale a videla som, že chalan skočil za mnou. Ponorila som sa naspať do vody a plávala k brehu. Po chvíli som sa vynorila lapajúc po vzduchu, a zistila som že je tesne za mnou. Z posledných síl som doplávala k brehu. Vyšla som z vody a striaslo ma od zimy. Za chrbtom som začula čľapot tak som sa rozbehla. Áno, bosá cez les. Človek si povie, že to musí sakramentsky bolieť, keď sa vám všetky tie halúzky a ihličie zabodávajú do chodidiel. Ale keď viete ako stúpať, tak je to v pohode. Bežala som po prúde rieky, aby som sa nestratila. Les poznám dobre, ale aj tak nie je dobré riskovať. Veď predsa len neviem, koľko času som strávila na skale a koľko už bežím pred tým čudným chalanom. Zrazu som zakopla o vyčnievajúci koreň. Čakala som tvrdý náraz, ale zachytili ma cudzie ruky a postavili ma na nohy. Snažila som sa vykrútiť z rúk, no on ma chytil pevnejšie a tak som vykríkla.

„Buď ticho, nechcem ti ublížiť. Poslal ma po teba Timoteus .Som jeho učeň..." povedal.

„Ako ti mám veriť?"

 „Pozri sa mi na ruku." Na zápästí mal rovnako ako ja znak, lenže nebol ako môj . Ten jeho bolo kladivo prepletané námorníckymi uzlami.

„Kto si?!" spýtala som sa ho.

„Všetko ti vysvetlím neskôr, poď so mnou. Tu to nie je bezpečné...“

„Prečo?"

„Nevieš kto nás tu môže počuť."

„Ako to myslíš ??"

„Myslím to tak, že tu nemusíme byť sami ." Povedal a vyzeral byť rozhodnutý nepovedať viac.

„Fajn, ako chceš, ale nikam s tebou nepôjdem. Veď ani neviem tvoje meno !"

„Volám sa Noah. To ti musí nateraz stačiť." začal ma ťahať späť.

„Hej, brzdi ... Odkiaľ ma poznáš?"

„Ach ...." vzdychol si "Asi od Timoteusa , nie ?"

„Tak ako prepáč že sa pýtam." Urazila som sa a vytrhla som si ruku z jeho zovretia.

„Počkaj... ja som to takto nemyslel." v jeho očiach sa na moment zaleskla ľútosť, ale keďže to bolo naozaj len na okamih, tak som si tým nebola istá...

„Viem ako si to myslel."

„Nie, nevieš ."

„Myslíš ?!"

„Áno."

„Idem domov."

„To je dobrý nápad."

„Ale, nebodaj so mnou súhlasíš ?"

„Áno, vadí ti to ?"

„Nie." Zastavila som a prudko som sa otočila. Pozrela som sa mu do očí , a možno "trošku" prudšie ako som chcela, som na neho vyletela.

„Prečo ma sakra nenecháš na pokoji ?!"

„Pretože  ma po teba poslal Timoteus ."

„A čo ja s tým ?!" Noah stíšil hlas a potom povedal :

„Asi prišiel na to ako používať hodinky."

„Čože ? Oni majú aj iné využitie ?"

„A nie len jedno. Viac sa nedozvieš pokiaľ so mnou nepôjdeš ."

„Hm, ešte si to rozmyslím ...." Povedala som  a vybrala som sa hore prúdom rieky domov .

Keď sme konečne prišli k skale, obula som si topánky a zdvihla zo zeme gitaru. Potom sme sa vybrali spolu k lesnej cestičke ktorá viedla domov. Ani som si nevšimla, že sa už začalo stmievať. Slnko sfarbovalo všetko do červenej farby, a les vytváral tmavé tiene. Vo vzduchu bolo cítiť napätie, čo bolo predzvesťou búrky. Určite ho poznáte, ten moment keď všetko stíchne, keď sa ani vtáčik neodváži zaspievať, keď sa ani lístok na strome nepohne .... A zrazu to začne, najprv sa celým lesom preženie vietor, a následne sa ozve prvý hrom. A ani blesk na seba nenechá dlho čakať .... 

„Mali by sme si pohnúť." povedal Noah.

„Čo, bojíš sa búrky ?"

„Nie," povedal a zamračil sa na mňa. „Len vo vzduchu cítim niečo zvláštne..." znova som sa zhlboka nadýchla a uvedomila som si že skutočne tu je cítiť niečo zvláštne.

„Čo cítiš?" spýtala som sa ho.

„Pravdu ?" spýtal sa ma, a ja som prikývla "Neviem, ale dobré to nie je."

„Tiež mám nejaké divné tušenie ...."

„Preto som aj vravel, že by sme sa mali poponáhľať." Kráčali sme mlčky, no zrazu ma stiahol dozadu za ruku a skríkol. „Pozor Klara!" Potkla som sa a spadla som dozadu, pár metrov predo mnou udrel do stromu blesk. Oheň sa začal rýchlo šíriť, no ja som tam len ležala na zemi neschopná pohybu. Noah ma však ťahal na nohy, a ja som začala vstávať. Rozbehli sme sa lesom a bolo nám jedno ktorým smerom ideme, hlavné bolo že unikneme ohňu. Lesom sa ozýval praskot ohňa a buchot padajúcich stromov.

„Stoj!" skríkla som na Noaha. „Musíme s tým niečo spraviť, lebo celý les zhorí!" Matthew môj krik odignoroval a bežal ďalej, no ja som jeho ruku pustila a zostal som stáť na mieste.

„Klara čo to sakra robíš?!" Skríkol na mňa a začal ma ťahať za ruku ďalej.

„Musíme s tým niečo spraviť!"

„A čo také pani múdra?"

„Nevieš privolať búrku?"

„Viem ...."

„Tak načo čakáš?!"

„Nie je to také jednoduché ..."

„Prosím."

„No dobre, ale neručím za to že sa to podarí ..."

„Dobre. Hlavne to skús!" odstúpil odo mňa pár krokov a vystrel ruky k oblohe, nato začal niečo hovoriť s pohľadom stále upretým na oblohu. Jeho oči zmenili farbu z ľadových na tmavofialové a ruky sa mu začali triasť. Na tvári som pocítila prvé kvapky dažďa, po chvíli dal ruky dole a na to sa rozpršalo ešte viac, z obrovského ohňa sa postupne stával menší a všade okolo nás bol dym, bežali sme ďalej lesom. Po chvíli som zastavila a porozhliadla som sa okolo seba, zistila som že vlastne neviem kde sme ...

„Noah?"

„Áno ?"

„Ja neviem kde sme ..." Povedala som a pozrela som sa na neho, na tvári sa mu značila únava.

„Čo spravíme ?"

„Neviem." Slnko už skoro zapadlo, les bol tmavý a zo všetkého som mala zlý pocit ... Boli sme do nitky mokrý, a pochybovala som že sa búrka len tak zrazu zastaví. Kráčali sme vedľa seba potichu, každý zabratý do svojich myšlienok. Na zem pod nohami nám už svietil iba mesiac, bol deň po splne čiže sme mali z časti šťastie ... Po dlhšej dobe chodenia som si sadla na zem pod strom, nevládala som sa už pomaly ani pohnúť a uvedomila som si to až teraz. Mama s otcom teraz už pravdepodobne po nás poslali hľadať, a celý vystresovaný sedia v obývačke, a rozmýšľajú kde asi tak môžem byť. Za tento deň sa toho jednoducho udialo priveľa, a ja som už nevládala, myslela som si že Matthew pôjde ďalej no on si sadol vedľa mňa, a začal sa so mnou rozprávať. Zo začiatku to bola len obyčajná suchá formálna konverzácia, no po chvíli sme do toho trocha vložili srdce a občas sme sa aj zasmiali, a to úprimne. „Noah?"

„Áno?"

„Čo keby sme zakopali vojnovú sekeru?" spýtala som sa ho.

„Tak ja proti tomu nič nemám, skôr by som bol rád ...."Ja som sa na neho iba usmiala.

„Čo bude ďalej ? spýtala som sa ho.

„Oddýchnime si a potom sa môžeme pokúsiť nájsť rieku, bude to aspoň jeden bod ktorého sa budeme môcť chytiť..."

„Dobre." Oprela som sa o kmeň stromu a začínala mi byť čoraz väčšia zima, oblečenie som mala mokré a bola pomerne zima. A ani ten vietor tomu nepomáhal. Únava mi sadala na viečka, a ponárala som sa do temnoty.