Unknown

utorok 24. februára 2015

Day 2.

Občas sa v našom živote udejú určité udalosti. Dúfam, že ich nepoznáte. Niektorým sa podlomia kolená, iný zasa počas telefonátu pustia mobil na zem, ďalší prehltnú slzy... Najhoršie je však, keď si uvedomíte, čo všetko ste nestihli. Či už nejakej osobe povedať posledné ďakujem alebo ľúbim ťa, rozlúčiť sa, pobozkať... Uvedomíte si, že je neskoro. Čas sa vrátiť späť nedá. Preto je dôležité uvedomiť si, všetko vzácne čo teraz máme. Nemyslím tým drahé auto, dom či mobil. Myslím tým tých, vďaka ktorým sa usmievame, kráčame ďalej a zvládame prekážky. Musíme si vážiť každú sekundu, objatie a nádych milovaných osôb. Bez nich by sme dnes boli ničím. Oni sú ten najväčší poklad na svete. Je smutné, že často si to uvedomíme až keď je neskoro. Preto sa teraz zdvihnite, choďte za mamou a otcom a povedzte im jednoduché Ďakujem. A verte mi, oni pochopia.

pondelok 23. februára 2015

Day 1.

Boli chvíle v mojom živote keď som sa chcela zbaliť a utiecť. Všetko tu nechať a už sa nevrátiť. A viem, že keby sa mi taká príležitosť naskytla, vtedy by som šla.
No teraz?
Zrazu mám toho veľa čo by som musela opúšťať. Mám toho veľa čo stratiť. A zrazu by som ranená bola aj ja... Jediné, čo mi zostáva, je veriť, že ma moji milovaný raniť nechcú. Dávam im do rúk moje srdce a to je najviac čo dať môžem.

Týmto začínam novú etapu tohto blogu. Už tu nenájdete len príbehy a básne, ale budú tu aj moje zamyslenia, myšlienky, citáty... Dúfam, že sa vám budú páčiť. Čo hovoríte na nový dizajn blogu? :)

Vaša Emmuš

piatok 30. januára 2015

Dcéra bielej Temnoty - Talamh, 3. Kapitola

Pokynula mi, aby som ju nasledovala. Otočila som sa k ostatným a Sebastian mi ukázal vztýčené palce. Otočila som sa a vstúpila do pevnosti. Obklopila ma teplá žiara sviec. Elfka kráčala pomaly a tak som mala čas si to tu všetko poriadne prezrieť. Steny boli obsypané rôznymi symbolmi a ornamentami. Naše kroky tlmil svetlomodrý koberec so striebornými výšivkami. Na konci chodby boli pri dverách dve vázy plné svetloružových ruží. Ich omamná vôňa sa šírila všade navôkol. Elfka zastala a zaklopala na veľké dvojkrídlové dvere ktoré sa okamžite otvorili. Vošli sme do obrovskej sály. Strop bol jedna obrovská pre sklenná kupola. V strede bola fontána. Okrem cvrčiacej vody bolo v miestnosti úplné ticho. Otočila som sa k dverám, ktoré Elfka zatvárala. Zneistela som, v tom sa dvere zabuchli a ja som osamela. Poobzerala som sa okolo seba. Zo stropu viseli krištáľové lustre. Po obvode miestnosti boli stĺpy a schodiská. Nachádzala som sa v srdci pevnosti. Zrazu sa za mnou ozval hlas. Bol tak známy a upokojujúci. "Konečne sa po rokoch stretávame, Cailín" Pomaly som sa otočila. Stála na schodoch v celej svojej kráse, moja mama. Dlhé, biele, vlnité vlasy jej splývali po pás rovnako ako mne. Strieborné šaty s dlhou vlečkou jej zvýrazňovali ženskú postavu. Jej modré oči mi hľadeli rovno do srdca, čakajúce, na moju reakciu. Spravila som k nej prvý krok. Ona na viac nečakala a rýchlo ku mne podišla. V očiach sa jej leskli slzy. V tom som si uvedomila, že hoci pätnásť rokov bol pre mňa dlhý čas, až donedávna som o ničom netušila. Zatiaľ čo pre ňu to muselo byť utrpenie. Možno sa každý deň pozerala ako rastiem. Neviem si predstaviť, ako ju muselo bolieť sledovať ma, a uvedomovať si, že to nemôže byť ona kto ma vychová. No radosť a láska v jej očiach bola neprehliadnuteľná. Už bola odo mňa len pár krokov. Rozpažila ruky a ja som prelomila vzdialenosť medzi nami.

O pár hodín už celá naša spoločnosť s mojou mamou a pár elfmi sedela za dlhým stolom v jedálenskej sieni. Stoly sa prehýbali od množstva jedla a pitia. Vládla tu veselá a uvoľnená atmosféra. Sebastian hovoril vtipy a Ilia vedľa mňa, sa už od smiechu nevládala smiať. Matthew po mojej pravici mi zdvihol ruku ktorú potom jemne pobozkal. Honosný mramorový stôl bol pokrytý slabo modrým obrusom. Taniere boli z jemnučkého porcelánu. Strieborno-sklené karafy boli plnené slabulinko ružovými a modrými nápojmi. Nedolala som, a z tej modrej som si naliala do vzorovanej krištáľovej čaše. Privoňala som si. Nápoj mi vôňou pripomínal zmes fialkovej, levanduľovej a mätovej limonády. Bola lahodná, a svojou sviežosťou ma ohromila. Na stole ležala sklenená misa plnená ružovými pusinkami, Ich chuť sa mi rozplývala na jazyku po zvyšok večera.

Po večeri nás tá istá elfka ktorá ma predtým priviedla k mojej mame zaviedla do našich izieb. Postupne sme sa všetci porozchádzali s myšlienkami upretými na vaňu, oddych a spánok. Odkráčala som na koniec chodby kde elfka zastala, poklonila sa a otvorila mi dvere. Vošla som dnu a hneď som aj v nemom úžase zastala. Miesto stropu bola len obrovská presklená kupola. Izba, ktorá bola dvojnásobne väčšia ako tá ktorú som mala doma (a už len tú som považovala za kráľovstvo) bola celá biela. Na stenách boli rozmiestnené oválne okná bez skla. Zakryté boli len bielim závesom, ktorý bol jemný ako pavučinka. Na severe boli balkónové dvere s výhľadom na nádvorie a zátoku. Na opačnej strane miestnosti bola obrovská strieborná posteľ s baldachýnom. O kúsok ďalej bola veľká (tiež strieborná) skriňa. Vedľa nej stálo kované zrkadlo. V strede izby sa vznášala jemno ružová éterická guľa z ktorej sálalo príjemné teplo do celej miestnosti. Vyšla som na balkón a kochala sa výhľadom na oblohu posiatu nespočetným množstvom hviezd, mesiacov a planét. Jemný šum vetra ma upokojoval a vánok mi jemne chladil pokožku. Oprela som sa o zábradlie a počúvala.
Zrazu som cítila ako sa okolo mňa ovinuli niečie ruky. "Takto utiecť bez rozlúčky... To sa robí?" Zasmial sa mi Matthew do ucha. "Takto ma vydesiť. To sa robí?" Vrátila som mu na čo sme sa spolu zasmiali. "Čo na to tu vravíš? Izbu máš hodnú bohyne, ako som si stihol všimnúť. Ale ty si, bohyňa." Povedal, usmial sa a zastrčil mi vlasy za ucho.