130+ navštívení

Dnešok prekonal všetky moje očakávania :). Neskutočne ste ma všetci potešili... Budem sa snažiť pridávať kapitoly aspoň raz do dvoch týždňov, max do mesiaca. Občas pridám niaku báseň alebo citát. Keď vidím ako to tu zo dňa na deň rastie, že to niekto číta je obrovská podpora a mám väčšiu chuť tvoriť. Som neskutočne rada že sa vám príbeh páči, a dúfam že to tak bude aj naďalej. Tak ešte raz jedno veľké ĎAKUJEM :))) .

Blúdenie

Výsosti chladné, skamenené.

Nepoznajú lásku, oči tmou zakalené.

Nechcú ma pustiť, podvoliť sa láske.

Dovolia to, až keď svetlo moje hasne.

Držia ma v klietke bez slobody,

necítia voči mne ani kúsok viny.

Myšlienky ostatných sú mojou klietkou,

a ja sedím na dnes, s nádejou malinkou.

No počujem zvuk, pošepky kráča.

A ja opäť chcem byť voľné vtáča.

Nasledujem nádej malú,

a zväčšujem sa pomaly, po kroku.

Z drobnej cely vyrástla som.

Je vo mne oheň, no nezhorím v ňom.

Stala som sa neskrotnou, 

no stále blúdim vlastným snom.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 11.

Otec ma čakal s autom na konci mesta.

„No ako ti to dnes šlo?“ Spýtal sa ma s úsmevom.

„Naučila som sa lietať.“

„Tak to budeš v priebehu tých pár dní celkom pripravená.“

„Myslíš?“

„Samozrejme... Teraz len odídeš za svojou....mamou. A potom sa to všetko začne.“

„Čo sa začne?“

„Vracanie vecí do starých, dobrých koľají.“ Povedal otec, a zaparkoval auto. Vystúpili sme z neho a vošli do domu. Domom sa niesla tichá hudba. Mama si v obývačke čítala knihu. Ten pokoj v našom dome mi bude chýbať, aj keď viem že sa vrátim. Sadla som si vedľa mami na gauč a objala som ju. „No aký si mala deň?“ Spýtala sa ma.

„Skvelé, viem lietať.“

„To je úžasné! Som na teba pyšná Klara.“ Povedala mama a usmiala sa na mňa. „Večeru máte v jedálni.“ S otcom sme sa potom išli najesť a mama si zostala čítať. Jedli sme mlčky stratený vo vlastných myšlienkach. Potom ako vždy sme si spolu posadali do obývačky a rozprávali sa.  Keď bolo takmer jedenásť, vyšla som hore do mojej izby. Unavená som sa osprchovala, otvorila balkónové dvere a ľahla do postele. Takmer okamžite som zaspala.

Zobudila som sa na to že mnou mama trasie. Nechápala som čo sa deje. „Klara vstávaj! Okamžite!“ Pretrela som si oči a posadila sa. Videla som moju mamu ako mi hádže do ruksaka veci a že vedľa mňa sú nejaké nachystané. Pochopila som že sa niečo stalo tak som vyskočila z postele a obliekla som sa. Pomohla som mame dať tam zvyšné veci a doniesla som si ešte pár topánok a šampóny. Do mojej izby vtrhol Noah. „Už ste hotové?“

„Už áno môžete ísť.“ Povedala moja mama. Vzala ruksak a šla dole schodmi.

„Noah, čo sa to deje?“

„Našli nás.“

„Kto?“

„Pomocníci tvojho otca, a sú na ceste.“

„Čo teraz?!“

„Vezmem ťa k bráne, kde počkáme so zvyškom Lénai  ktorý chcú prejsť. Lénai je iný názov pre deti bohov, medzi nich sa členíme aj my. Spolu s ich mentormi budeš v bezpečí.“ Zbehli sme dole schodmi.

„Ako to že ma doteraz nenašli?“

„Asi je to tým že si aktivovala s pomocou tých krídel svoju mágiu, a tak ťa teraz môžu zacítiť. Už viac nemáš vôňu ako smrteľník.“ Dole pri vchodových dverách ma čakali mama s otcom. Rýchlo som sa obula a vzala som si ľahkú bundu. Mama s otcom ma objali. „Bež dievčatko naše, a dávaj si pozor.“ Zašepkala mi mama. Schytila som ruksaka vybehla som z domu. Pred ním stálo Noahovo auto. Nastúpili sme dnu a ja som sa ešte raz obzrela. Možno je to posledný krát, čo náš dom vidím... Našťastie som si stihla zobrať malý album s fotkami. Auto vyštartovalo po ceste. Jazda tmou ma upokojovala a tak som postupne upadala do spánku.

Zobudila som sa na jedno obzvlášť tvrdé narazenie hlavou o sklo. „Dočerta!“ Zaklial Noah.

„Čo sa deje?“ Spýtala som sa.

„Našli nás.“

„Čože?!“

„To auto za nami sú oni.“ Obrátila som sa dozadu a videla som za nami čierny džíp ktorý sa stále približoval....

„Stihneme im ujsť?“

„Je to možné, no nechcem ti klamať Klara.“ Povedal Noah a pozrel sa do spätného zrkadla. „Dobiehajú nás.“  Pred autom niečo prebehlo, a Noah prudko zabrzdil. Pred očami sa mi zatmelo, začula som otváranie dverí na aute a to bolo posledné, čo som počula.

Otvorila som oči, no takmer okamžite som ich opäť zatvorila. Bolesť hlavy bola neznesiteľná. Vzduch okolo mňa páchol zatuchlinou, plesňou a vlhkosťou. Premohla som sa a otvorila oči. Bola som v cele. Z druhej časti cely som počula ako tam niekto dýcha. Postavila som sa, všetko ma bolelo. Kľakla som si k neznámemu. Tá troška svetla ktorá sa od sviec odrážala z kamenných stien, mi stačila na to, aby som spoznala Noaha. Začala som ním triasť. „Noah, Noah! Zobuď sa!“ Začal sa prevracať.

„Klara? Si v poriadku?“ Vzdychol a posadil sa.

„Áno som. Čo sa vlastne stalo? Posledné čo si pamätám je ten náraz...“

„Chytili nás... Prepáč, je...Je mi to strašne ľúto. Mal som ísť rýchlejšie... Viac sa snažiť."

„Robil si čo sa dalo.Spolu sa dotiaľto dostaneme.“

„Myslíš?“

„Verím v to, musíme.“

„Veď kto by namiesto nás zachraňoval svet?“ Povedal Noah a zachechtal sa.

„Musel by sa asi zachrániť sám. Ale to by potom z nás nemohli byť hrdinovia.“ A nato sme sa už smiali spolu. Pri dverách niekto zahrmotal kľúčmi. Okamžite sme boli na nohách, dvere sa otvorili a dnu nám vložili jedlo. Potom dvere prudko zavreli. Podišla som k tácke naloženej jedlom. „Nejedz to Klara.“ Upozornil ma Noah.

„Prečo?“

„Bohovia vedia čo do toho dali...“ Ovoňal to a pokrčil nosom. „A z čoho to spravili.“

„To radšej vedieť nechcem... Kam myslíš že nám dali naše veci?“      

„Myslím že ich vzali spolu so zbraňami.“

„Toto je ako zlý sen... Za tri dni sa otvára brána, a my tu trčíme uväznený!“ Skríkla som a kopla do steny. Už sa to tu nedalo vydržať, potrebovali sme sa odtiaľto dostať inak bude všetko stratené... Noah ku mne zozadu pristúpil a objal ma. „Neboj sa Klara, niečo spolu vymyslíme. Spolu sa odtiaľto dostaneme. Škretovia nás nemôžu uväzniť úplne. Na to máme vďaka rodičom prisilnú mágiu. Choď si pospať, ja zatiaľ niečo vymyslím.“ Keďže som bola strašne unavená a vystrašená, počúvla som Noahovu radu. Ľahla som si ale myslela som si že tu zaspať nedokážem. No nejakým spôsobom sa mi to podarilo. Zobudila som sa na to ako mnou Matt trasie. „Klara vstávaj! Okamžite!“

„Už som hore... Čo sa deje?“

„Viem ako sa odtiaľto dostaneme.“ Oznámil mi.

„Hovor!“

 Plán znel rozumne. Aj tak nemáme čo stratiť. Hlavné bude, že sa odtiaľto dostaneme. Už len počkať.

O pár hodín, možno minút, sme naozaj začuli kroky pri dverách. Ja som sa postavila dva metre pred dvere a Matt tesne za ne. Ozvalo sa otáčanie kľúča v zámku, a otvorili sa dvere. Hneď ako sa tam neznáma osoba zjavila, odhodila som ju o kamennú stenu silným prúdom vzduchu. S Mattom sme vybehli von, hľadať naše zbrane. „Netušíš kde by mohli byť?“ Spýtala som sa Noaha.

„Netuším, musíme hľadať.“ Potichučky sme sa rozbehli k schodom ktoré boli na druhej strane chodby.  Rýchlo sme nimi vybehli. Noah išiel prvý a otvoril dvere ktoré boli na vrchu schodiska. Keď skonštatoval, že vzduch je čistý, vošla som za ním. Matt už kráčal ďalej, no ja som šokovaná zostala stáť v strede miestnosti. Bol to dom z môjho sna. Zrazu som vedela kde je východ, no najprv sme potrebovali naše veci a zbrane... Bez máp by sme aj tak nikam netrafili. "Noah, myslím že viem kde by mohli byť.“

„Kde?“

„Poď za mnou. Ukážem ti.“ Kráčali sme pozdĺž chodby až sme narazili (myslím) na tú správnu. Matt otvoril dvere, no vo vnútri nás čakalo nemilé prekvapenie. Boli tam muži z môjho sna. Všetci traja, do jedného.  Generál, vraj pravá ruka môjho zlého otca sedel za stolom, zatiaľ čo zvyšný dvaja stáli pri dverách. Schmatli mňa a Noaha a hodili na zem pred seba. Generál vstal zo svojho kresla a pomalým honosným krokom sa k nám začal približovať. Zastal kúsok odo mňa a naklonil sa tak aby mi mohol hľadieť do očí. Z takejto blízkosti, som cítila jeho zapáchajúci dych ."Tak čo s vami teraz spravíme, maličká?" Sykol mi do ucha. "Môžem vás znova zavrieť, ale tam by som vás očividne dlho neudržal.... Zabiť vás by bolo ešte príliš skoro, neskôr sa nám ešte môžete hodiť. Asi sa s vami troška pohráme... Čo ty na to?" Zachechtal sa.

"Len to skúste!" Vyzvala som ho, "No poďme, do toho!"

"Klara!" Okríkol ma Noah.

"Čo?!"

"Týmto nič nedosiahneš!"

"To sa ešte uvidí!" Generál si nás ďalej zvedavo obzeral. Keď som videla ako sa ku mne znova blíži, napla som celé telo a opľula ho. Trafila som presne medzi oči. Videla som ako čoraz viac červenie. Jeho poskokovia sa pochechtávali, no keď na nich generál zazrel na chvíľu stíchli. Keď však svoju pozornosť opäť upriamili na jeho "tretie oko" tak ich znova pochytil smiech.  Noahzviazaný o stoličku vedľa mňa, smiech neskrýval a smial sa až mu slzy stekali po tvári. Po chvíli sme sa už smiali všetci, s výnimkou mojej obete. "Za toto veľmi draho zaplatíš!" Zavrčal Generál a dôkladne oddelil každé jedno slovo vo vete. Otočil sa mi chrbtom a odkráčal späť k svojmu masívnemu stolu. Chvíľu sa hrabal v zásuvkách, až nakoniec našiel to čo hľadal. Boli to vreckovky. Utrel si pľuvanec z tváre a otočil sa späť na nás. "Bilog, Lobadh, choďte ich znova zavrieť. A ak ešte raz utečú, všetku vinu za to budete niesť vy!" Zrúkol na nich generál. Chudák. Očividne som mu „mierne“ podráždila nervy...

Škreti nás sácali dlhou temnou chodbou, nezdala sa ako tá, ktorou sme s Noahom ušli. Mala som pocit, akoby sa celé podzemie iba premenilo na obrovské bludisko. Kamenné steny boli slabo osvetlené horiacimi fakľami. Jeden zo škretov zastal a otočil sa k tomu druhému. Ten tomu však pozornosť nevenoval a ďalej postrkával Noaha pred sebou. Lobadh, škret ktorý zastal sa rozbehol a zozadu na neho vyskočil. Bilog sa začal metať a spoza opasku sa snažil vytiahnuť nôž, Čo sa mu už však nepodarilo. Lobadh si to všimol, zhodil ho na zem a vykrútil mu ruky za chrbát. Spoza opaska vytiahol Bilogovi nôž a kým mi stihol Matt povedať nech sa otočím, tak polo po ňom. V šoku sme tam obaja stáli a sledovali ako škret utiera nôž, ktorý bol celý od krvi do trička. „No čo tam vy dvaja stojíte ako na svadbe? Poďme, máme málo času a kým sa Generál vráti, musíte byť ďaleko.“ Lobadh nás zaviedol k nejakému čudnému skladu. Bol plný zbraní, brnení a rôznych čarovných predmetov. Na jednej z políc boli aj naše vaky. Rýchlo sme ich zložili a vybehli von. Naše auto bolo zaparkované a nepoškodené, čo nás všetkých prekvapilo. Nasadla som na miesto spolujazdca a poznamenala : „Aké milé že nám tu nechali kľúče...“ Na čo sa Noah s Lobadhom zasmiali. „Dávajte si pozor a hlavne choďte rýchlo a nikde sa nezastavujte. Bezpečne budete až za hranicou Glastonbury. Lénai a ich mentori vám dajú najesť. Spolu sa tam pripravíte na prechod bránou. Klara, keď prekročíte bránu, skupinu budeš viesť ty. Zbohom.“ Lobadh vyskočil z auta von a zabuchol dvere . Noah naštartoval auto a už sme leteli. Stromy okolo nás v nočnej temnote splývali do nekonečnej temnej, drevenej steny. Cez husté koruny stromov nebolo vidno mesiac a tak jediné čo osvetľovalo okolie, boli predné svetlá. Začala som opäť zaspávať a jazda v aute ma vždy upokojovala. Prišlo mi však nespravodlivé  že ja tu budem pokojne spať, zatiaľ čo Noah bude šoférovať. A tak som sa natiahla dozadu na zadné sedadlá a z vakov som vytiahla plechovku silnej kávy a mapu. „Dáš aj mne jednu kávu prosím ťa?“ Spýtal sa ma Noah. „Jasné, počkaj chvíľočku...“ Podala som mu moju a ja som zatiaľ zozadu vytiahla ďalšiu. Autom sa ozvalo otvorenie plechovky.  „Ako si predstavuješ Talamh?“ Spýtala som sa Noaha. „Myslím že to bude niečo tak úžasné, že si to moja myseľ ani nedokáže predstaviť.  Miesto čistoty.“

„A aká si myslíš že bude moja mama?“

„Tak to si mi dala teda ťažkú otázku... No keďže je bohyňou lásky, svetla a všetkého pekného tak by mala byť milá. Nemyslíš?“

„Dúfam... Som zvedavá aká bude jej reakcia keď sa stretneme a či si ma bude pamätať...“

„To je jasné, títo najvyšší bohovia majú dieťa výnimočne. Za dve hodiny sme tam, tak ak chceš pospi si. Túto chvíľu už zvládnem bez problémov.“

„Vážne?“

„Jasné, aj tak ťa pravdepodobne hneď ako dorazíme všetci zahrnú kopou práce.“

„Tak dobre, ale keď budeš s niečím potrebovať pomôcť, hneď ma zobuď. Jasné?“ Noah prikývol hlavou a tak som si sedačku prestavila naležato. Zavrela som oči no káva ma ešte chvíľu držala pri vedomí. Zrazu som len padala, okolo mňa bola len čierňava. Ten beztiažový stav sa podobal na lietanie až na to že ma niečo ťahalo k zemi. Žiadnu som však nevidela. Okolo mňa bola len prázdna tma. Niečo sa však podo mnou začalo črtať, čoraz viac sa to približovalo. Bola to nejaká obrovská čierna plocha ktorá sa čoraz viac približovala. Spomenula som si na krídla, no havran ktorého by som mohla nasledovať tu nebol. Začala som sa pripravovať na náraz ktorý mal prísť už o okamih. Tesne nad zemou som sa strhla a posadila sa na sedačke. Noah sa na mňa udivene pozrel. „Stalo sa niečo Klari?“

„Nie, to bol len zlý sen...“

„Čo sa ti snívalo?“ Zamračil sa, to jeho strachovanie sa o mňa mi prišlo strašne roztomilé.

„Padala som. Bola som len v čistej čierňave a na konci sa ku mne začala približovať zem. Tesne pred pádom na ňu som sa zobudila.“

„Oh, to muselo byť dosť nepríjemné...“

„Aj bolo... Ale je to len sen.“

„Presne tak. Práve som sa ťa chystal zobudiť, za chvíľu sme pri Glastonbury.“

„Kedy sa otvára brána?“
„Za necelých dvadsaťpäť hodín. A pozri, práve svitá.“ Pozrela som sa von oknom a skutočne, z lesa sme už dávno vyšli. Teraz sme s autom išli po ceste z ktorej bol výhľad na útesy a tyrkysové more. Slnko všetko zafarbovalo do nádhernej ružovo-oranžovej. Dívala som sa na túto krásu so zatajeným dychom. Zrazu som pocítila akoby som prešla nejakou energickou stenou. Pozrela som sa na Noaha. „Cítil si to?“

„Áno, znamená to že sme už takmer na mieste. Pozri sa tam. To budú určite ich stany.“ Ukázal rukou na miesto kde stálo asi päť veľkých stanov. Z niektorých začali vybiehať ľudia. Noah zastavil pri jednom z nich. Vystúpili sme z auta a vybrali svoje vaky. Stan ktorý stál vedľa nášho auta bol zeleno-zlatý. Z jeho vnútra sa ozýval smiech a štrngot príboru. Pravdepodobne teraz raňajkovali. Noah ma chytil za ruku, stisol mi ju a odhrnul záves. V momente ako nás zbadali zavládlo hrobové ticho. „Je tu Sebastian?“ Spýtal sa Noah.

„Tu som!“ Ozvalo sa z opačnej strany stanu. „Tak predsa ste dorazili. Už sme sa začínali báť či sa vám niečo nestalo. Boli nejaké ťažkosti?“ Spýtal sa muž, bol nižší ako väčšina ľudí v stane a aj omnoho straší. Vek by som mu odhadovala tak na šesťdesiat rokov. „Generál nás s Klarou zdržal dva dni. No vďaka utajenému členovi nášho spolku svetla sme sa odtiaľ dostali bez väčších ťažkostí.“

„To som rád... Moment, je toto Klara Walterová? Tá Klara Walterová?“ Spýtal sa muž a začal si ma ohromene prezerať. Po tom ako vyslovil moje meno sa stanom ozvala čulá vrava. Podal mi ruku a ja som mu ňou potriasla. „Áno to som ja. Povedala som a na všetkých sa usmiala  „Vitaj Klara, je mi obrovskou poctou sa s tebou zoznámiť. Som rád, že nás, Lénai, bude viesť taká silná bytosť ako si ty.“

„Na to aby som vás však mohla viesť budem potrebovať vás všetkých. Ešte pred prechodom bránou s vami chcem preveriť posledné veci.“

„Samozrejme. No najprv by ste sa mali umyť, najesť sa a trocha si pospať. Ilia vás po jedle zavedie do stanu kde zvyšok Lénai spí.“ Povedal a ukázal na dievča ktoré sedelo o pár miest od neho. Malo krátke čierne vlasy a divoké zelené oči ktorými si nás premeriavalo. Sebastian nás posadil za stôl medzi ostatných. Pred nami boli krčahy plné ovocných štiav, veľké misy plné exotického ovocia, prútené košíky s rôznym pečivom... Bolo tam toho strašne veľa, no ako do stanu vchádzalo čoraz viac teenagerov tak som zistila, že je to primerané množstvo. Zobrala som si jeden z drevených tanierov na kraji stola a naložila som si z každého niečo.

Po jedle sme sa s Noahom zdvihli a vyšli von zo stanu kde nás už čakala Ilia. Vonku práve zapadalo slnko. Ilia nás viedla ďalej pomedzi stany, keď sme začuli hluk. Čím sme boli bližšie, tým bol hluk hlasitejší. Spomedzi medzeru medzi dvoma stanmi som v diaľke medzi zrúcaninami bývalého opátstva zbadala vysoký oheň. Plápolal vysoko ponad okolie a osvetľoval tmavú, mesačnú oblohu. Zastala som, a chvíľu sa dívala. Ilia si všimla že zaostávam a tak sa ku mne vrátila. „Chceš sa ísť pozrieť?“ Spýtala sa ma.

„Jasné!“ Prikývla som.

„Tak poď.“ Zvolala a potiahla ma smerom k ohňu. Spomenula som si na Matta a tak som sa otočila a zakričala na neho : „Noah, ideš s nami?“

„Rád.“ Prisvedčil, a pohol sa smerom k nám. Čím sme sa k ohňu blížili, tým bol hluk hlasitejší. Pomaly som začínala rozoznávať tóny piesne. Pod nohami nám škrípali kamene. Pred kamenným oblúkom ktorý bol možno kedysi dverami sa rozprávali dve dievčatá, mohli byť približne v mojom veku. Keď si nás všimli prichádzať, uklonili sa. Ilia tu má očividne vysokú autoritu... Prešli sme okolo nich a vstúpili do zrúcaniny.  Hneď ako sa nám dvere vzdialili z dohľadu, Ilia sa začala smiať. „Ešte tu nie si ani jeden deň, a už sa ti klaňajú!“ V šoku som zastala. „Čože? Prečo by sa mali klaňať mne?“ Spýtala som sa.

„Vnímajú ťa ako novú vodkyňu. Dcéra bohyne svetla a boha temnoty... To sa tak často nestáva.“ Povedala Ilia.

Myslela som si, že sa klaňajú tebe.“ Poznamenala som.

„Och,“ Zasmiala sa. „Zas takú veľkú autoritu tu nemám. Som len jedna z tých, čo tu na mladých Lénai dohliadajú. Zvyšok ti porozprávam neskôr. Teraz sa poďme zabávať, čo ty na to?“ Žmurkla na mňa a pokynula hlavou smerom k ohňu. Okolo neho tancovali ľudia. Keď sme k nim podišli bližšie, zistila som, že sú oblečený úplne inak ako my s Noahom a Iliou. Zrazu ma schmatla za ruku a začala tancovať. Začala mnou triasť nervozita. Ja predsa tancovať neviem. Ilia asi zbadala strach v mojich očiach pretože zastavila a do ucha mi zakričala, snažiac sa prerušiť hudbu, že sa nemám čoho báť. Stačí sa nechať viesť srdcom. Mala pravdu. Rezká hudba pripomínajúca stredovek ma človeku dostane do srdca skutočne rýchlo. Tempo vás celkom pohltí a ruky a nohy odrazu zázračne vedia čo majú robiť. Moje srdce pohltilo šťastie. Pieseň sa začala pomaly končiť. Cez krátku pauzu ma niekto zozadu chytil okolo pása. Jeho vôňa ma celú obalila a to ho prezradilo. „Môžem si ťa teraz ukradnúť ja?“ Spýtal sa ma Noah so šibalstvom v hlase. „Môžeš.“ Povedala som mu. Ďalšia pieseň sa pomaly začínala. Postavil sa oproti mne, jednou rukou ma chytil okolo pása a druhú mi položil na rameno. Ja som spravila to isté. Pomaly sme sa začali hýbať do rytmu hudby ktorá pomaly zrýchľovala. O chvíľu sme sa už nechali viesť srdcami. Zabudli sme na všetko. Dôležitá bola len hudba, tanec a my. Buchot bubnov spojený s husľami, harfou a ostatnými nástrojmi bol dokonalý.  Okolo nás sa pomaly začal tvoriť kruh okolostojacich . Z vlasov sa mi uvoľnila gumička a tak ma na moment zahalila záplava hustých, červených vĺn.  Tanec bol čoraz rýchlejší až sme sa dostávali do takmer šialeného tempa. Ľudia okolo nás začali povzbudzovať. Keď som si prestávala cítiť nohy, pieseň začala končiť. S Noahom sme sa za sprievodu potlesku poklonili. Pot mi stekal po zátylku a aj na Noahovoi bola vidno únava. Doľahlo na mňa vyčerpanie. Postavila som sa na špičky a vyzerala Iliu. V neďalekom hlúčiku ľudí sa s niekým rozprávala.  Podišla som k nej. „My už s Noahom pôjdeme.“ Oznámila som.

„Dobre, už aj ja pôjdem. Zavediem vás k obytným šiatrom kde sa môžete umyť a vyspať. Ráno vás posol zobudí a dovedie na veliteľskú poradu. Tam sa dozviete o pozajtrajšom odchode viac. Ešte nás čaká veľa práce.“ Keď to dopovedala, Noah vzdychol. Vyšli sme z opátstva. Oheň, ktorý oslavoval moju matku, nám bol čoraz vzdialenejší. Farby šiatrov sa v tme nedali rozoznať a tak som začala Iliu obdivovať, že sa tu vie v takom množstve tak dobre vyznať. Pri jednom, ktorý sa mi zdal byť väčší ako ostatný Ilia zastala. Odhrnula ťažký záves ktorý slúžil ako vchod a pokynula nám hlavou, že máme ísť dovnútra. Vnútri boli na zemi porozťahované spacie vaky a na bokoch boli na seba naukladané batožiny. Na vrchu boli aj naše. Opatrne sme s Matthewom začali prekračovať spiacich.  Pomaly som si prezerala spiace tváre. Dúfala som, že tam zbadám niekoho známeho, kohokoľvek. No všetko boli len cudzí Lénai. Prvý krát čo sme s Noahom ušli som sa cítila sama. Prekročila som posledného spiaceho a načiahla som sa za kufrom a lukom. Kúsok od nás boli rozložené dve voľné karimatky. Položila som si na ne kufor a začala ho otvárať.  Snažila som sa to spraviť pomaly, no aj tak to narobilo hluk za ktorý by sa nemuselo hanbiť ani stádo slonov.

„Čo to robíš? “Sykol na mňa Noah.

„Len si vyberiem čisté veci. Nemôžem predsa zostať v tomto.“ Odsekla som mu.

„Nebuď smiešna... Vážne chceš chodiť... V tomto?“ Uštipačne vzdychol a zdvihol veci ktoré som si stihla vybrať.

„Videla si oblečenie čo mali dnes na slávnosti ostatný?“

„Áno, videla. Až tak slepá zasa nie som.“

„Vyzeralo to pohodlnejšie ako toto, nie?“ Spýtal sa ma prezerajúc moje šedé tričko s nápisom Portugal a staré modré rifle. Uznávam. Voľné, vzdušné šaty čo som videla na ostatných ženách vyzerali určite pohodlnejšie... Ale toto mi pripomínalo domov.

„Poďme pohľadať sprchu a nejaké oblečenie budú mať určite nazvyš.“ Povedal Noah a postavil sa. Podal mi ruku ktorú som prijala. Nemala som chuť sa s ním hádať. Bola som na to príliš unavená a aj tak, bol jediný koho som tu poznala a mala rada.  Bez slova sme vyšli z šiatra. Na oblohe jasne svietil mesiac. Slnko dávno zapadlo. Pred šiatrom stáli dvaja muži, asi to boli strážcovia. Noah sa ich spýtal kde nájdeme sprchy.  Muž mu naznačil cestu a tak sme sa začali potkýnať tmou, smerom ktorým nás poslal.  V tenkom svetríku mi začínala byť zima. Rukami som si objala ramená.  Ďalej sme potichu kráčali až Noah zastavil pred posledným tmavo-modrým šiatrom. „Chceš ísť prvá?“ Spýtal sa ma s úsmevom na perách. Jediné po čom som najviac túžila bola sprcha, potrebovala som to zo seba konečne všetko zmyť.  Prikývla som a odhrnula ťažký záves. V strede bola napustená biela železná vaňa vedľa ktorej bol malý vyrezávaný drevený stolík cez ktorý boli prevesené čisté šaty a uterák. Miestnosť osvetľoval vysoký stojan so zapálenými sviečkami.  Podišla som k vani a ponorila do nej ruku. Voda mi zmáčala zápästie a teplota bola príjemná. Vyzliekla som sa. Opatrne som vložila do vody najprv jednu nohu a potom druhú. Už sa iba ponoriť a nechať telo oddýchnuť. Nakoniec som  sa pod vodu ponorila celá. Obkolesilo ma nekonečné ticho vody. Otvorila som oči. Nevidela som nič okrem šedej farby ktorá ma obkolesovala. Vynorila som sa z vane a všimla si, že sviece na stojane začínajú dohárať. Asi by som si mohla švihnúť... Neviem koľko som bola pod vodou. Umyla som sa a rýchlo vyliezla z vane. Zabalila som sa do uteráka. Chvíľu som sa triasla od zimy no potom som sa začala obliekať do nachytaného oblečenia. Šaty mi sadli ako uliate. Boli slabunko modré a vrchný lem bol biely posiaty striebornými vyšívanými keltskými symbolmi. Rukávy boli trojštvrťové. Šaty mi splývali tesne nad členky.  Zdvihla som zo zeme moje staré veci a vyšla z šiatra. Noah sedel oproti vchodu na zemi. Keď si všimol že som vyšla, vyskočil na nohy a premeral si ma od hlavy až po päty. „Môže byť?“ Spýtala som sa ho a zatočila sa. „Perfektné. “Zašepkal Noah.  Zdalo sa mi, že počas toho ako to hovoril sa mu trocha zatriasol hlas. „Počkáš na mňa alebo ideš spať?“ Spýtal sa ma a sklopil zrak.

„Počkám ťa.“ Povedala som.

„Dobre.“  Odvetil Noah a vybral sa ku vchodu. „Ale švihaj!“ Zakričala som za ním tesne pred tým ako vošiel dnu. Neviem čo si mám o Noahovii myslieť. Raz srší pozitívom a šťastím, no v okamihu sa jeho nálada zmení. Ani neviem, čím ho rozzúrim, a na čom sa naopak, zasmeje. Pomaly ma to prestáva baviť. Ľahla  si na trávu a počúvala zvuky noci. Z diaľky ku mne doliehali zvuky cvrčkov a cikád. Pozerala som sa na nočnú oblohu a snažila sa spočítať hviezdy ako keď som bola malá. Vždy som si tak krátila dlhú chvíľu. Oči sa mi začali pomaly zatvárať. Bol to ťažký deň. Začala som upadávať do spánku. Omotával okolo mňa dlhé snové chápadlá ktoré ma ťahali do útrob mojej mysle. Už som im viac nevládala odolávať.

Zobudila som sa na to, že ma niekto opatrne pokladá na karimatku a snaží sa ma dosť nešikovne zakryť.

„Dobrú noc, Klara.“ Zašepkal Noah, jeho hlas by som rozoznala aj keby som bola mŕtva. Noah sa nado mnou sklonil a pobozkal ma na čelo. V tej chvíli v mojom srdci zaštebotal vtáčik, ktorý bol dlhé roky uväznený v starej, zaprášenej klietke. Bez možnosti úniku a bez nádeje ,vidieť svetlo. Bola to láska. Láska, ktorej som sa po sklamaniach snažila zo všetkého najviac vyhnúť. No teraz som už vedela, že som prehrala.  Prudko som sa posadila a oči otvorila dokorán. Otočila som sa k Noah a v svetle sviečok som videla, ako sa na mňa znepokojene díva. Keď očami spočinul na mojej tvári, tak sa ustarostene posadil. „Si v poriadku, Klari?“ Spýtal sa ma.

„Neviem...“ Odvetila som mu.  Pomaly sa presunul vedľa mňa a objal ma okolo pliec. Hlavu som si položila do medzierky medzi jeho krkom a hlavou. Vdychovala som jeho vôňu, ktorá bola zmesou morského vzduchu a vône vlhkého lesa. Tak chladná vôňa, no pre mňa tak príjemná. Opatrne som sa od neho odtiahla. Zdvihol hlavu a uprene sa mi pozrel do očí. Moje srdce poskočilo, jeho tlkot sa šialene zrýchľoval, až som sa začala báť, že mi vyletí z hrude. V tej chvíli som vedela, že je to tá iskra, o ktorej všetci hovorili. V tej chvíli jednoducho viete, že ten človek ktorý sedí vedľa vás,  cíti to isté. Ani neviem, kde som v tej chvíli tú odvahu nabrala a pobozkala ho. Videla som na ňom, že ho to prekvapilo rovnako ako mňa.  No chytil ma okolo pása a pritlačil si ma ešte bližšie. V tej chvíli zastavil čas. Boli sme len my dvaja.  Moje srdce zaplavila láska. Ľúbila som ho. Bolo to skryté v hĺbke môjho srdca. Dlho zamknuté pod zámkou. A on, bol ten, čo kľúč od tej zámky našiel.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 10.

Na druhý deň ráno som sa doteperila do kuchyne, kde ma už za stolom vítali mama s otcom. Raňajkovali sme ovsené vločky s jogurtom. Zrazu otcovi zazvonil mobil, zdvihol ho a to čo v ňom počul sa mu očividne nepáčilo pretože sa začal mračiť.  Keď dotelefonoval, otočil sa ku mne a povedal: „Klara, práve mi volal Timoteus, zistili že brána sa otvára za päť dní. Má málo času naučiť ťa to čo budeš potrebovať po prechode brány. Poď zaveziem ťa k nemu.“

„Dobre, hneď idem len si zoberiem tašku.“ Vstali sme od stola a ja som si hore vybehla po tašku. Otec s mamou na mňa už potom čakali pri dverách. Vyšli sme von a havran mi sadol na plece. Nevedela som kde v noci bol, ale hlavné je že vždy ma dokáže nájsť. Nasadli sme do auta a otec ma vysadil pred Timoteusovím domom. Vystúpila som z auta a rozlúčili sme sa. Zaklopala som na dvere. Otvoril mi Noah. „Ahoj.“ Pozdravil ma. „Ako sa máš?“

„Ale, celkom to ujde. Len mám strach z tej brány.“ Usmiala som sa na neho. „A ty?“

„Tiež. Ako ti to išlo včera?“ Vošli sme dnu a kráčali ku knižnici.

„Vybrala som si luk Bánrion, a viem, že okrem nás sú ešte aj ďalší Lénai. A ozaj, za mojou mamou ideme len my dvaja alebo aj ostatný?“

„To neviem, určite nepôjdu všetci. Myslím že Timoteus vyberie ešte pár plnokrvný a polokrvných aby išli s nami.“

„To som rada. Bol si tam už vôbec niekedy?“

„Nie, nebol. A nemám ani tušenia ako to tam vyzerá. Musíme sa spýtať tvojich rodičov a Timoteusa, tí tam boli. Dokonca majú mapu.“

„Mapu? Oni tam boli? Prečo mi nikto nikdy nič nepovie...“ Vzdychla som si.

„Lebo sa nepýtaš.“ Zasmial sa Noah. Otvoril dvere na knižnici kde nás už čakal Timoteus.

„Vitaj Klara.“ Privítal ma. „Dnes by sme myslím mohli začať s bojovým tréningom. Matt ťa naučí ako správne strieľať s luku. Potom ti poviem o Talamhu. O mieste kde vládne tvoja mama. A nakoniec, ovládať tvoje schopnosti. Tak bežte začať, za päť dní musíme stihnúť nemožné.“ Odišli sme s Noahom späť do miestnosti zo zbraňami. Namiesto obhoreného závesu dnes okno zakrývala zelená záchytná sieť na šípy.  Pred sieťou visel terč. Noah mi ukázal pokiaľ tetivu natiahnuť, a ako mieriť. Kým sme skončili, šlo mi to celkom slušne. Keď takto budeme pokračovať tie zvyšné štyri dni, budem sa vedieť v pohode trafiť. Po skončení bojovej časti som išla späť za Timoteusom do knižnice. Rozprával mi o bytostiach ktoré obývajú Talamh. Žijú tam takmer všetky “rozprávkové“ bytosti, o ktorých si ľudia myslia že neexistujú. Elfovia a víly sú tam úplne normálny a vážený obyvatelia. Morské panny vládnu moriam a jazerám. Škriatkovia sa starajú o lesy. A je tam moja mama, ktorú strážia draky. O dryádach, dušiach stromov a o mesačných strážkyniach tajomstiev. O nebezpečných ohnivých goblinoch a o prítulných piksíkoch, čo sú malé farebné, chlpaté guľky.

Keď mi dorozprával a o flóre a faune Talamhu, prešli sme na moje schopnosti. Vyšli sme von na balkón, kde som si ľahla na zem. „Klara, predstav si že si tam hore. Nepremýšľaj nad tým že sa to nedá. Jednoducho si predstav že lietaš. Že si súčasťou toho tam hore.“ Havran vzlietol hore. Letel hore, a potom sa spúšťal dole. Asi sa mi niečo snažil naznačiť. „Sústreď sa na tvojho havrana, predstav si že letíš vedľa neho. On ti pomôže. Sústredila som sa na havrana, predstavila som si že ma na zemi nič neťaží, že lietam vedľa neho. Bola som bez záťaže. Havran sa mi zdal byť stále bližšie. Chcela som sa posadiť, aby som lepšie videla, no nedalo sa. Havran nebol bližšie, to ja. Vznášala som sa vo vzduchu. Prekonala som prvotný šok, a užívala si ten pocit slobody. Havran letel vedľa mňa, a tak mi napadlo skúsiť sa pohnúť. No nevedela som ako, pozrela som sa dozadu a videla som krídla. Nevedela som koho sú, asi ma teda vo vzduchu niekto drží... Celú ma zaplavilo sklamanie. No na tie krídla som bola zvedavá. Otočila som hlavu dozadu a dotkla som sa ich. Nevyzerali ako krídla anjelov, skôr ako krídla nejakého obrovského bielo-strieborného motýľa. Nejako sa mi podarilo otočiť sa dozadu, no krídla tam neboli, otočila som hlavu a stále boli za mnou.  Bez rozmýšľania som zletela dole. Nevedela som ako som to spravila... Noah mal pravdu, nesmiem nad tým premýšľať, musím konať podľa intuície. Vznášala som sa tesne nad zemou a pomaličky som položila pravú nohu na zem. Noah s Timoteusom začali tlieskať. Ja som sa len zasmiala a poklonila sa. „Pekné krídla.“ Povedal Noah. „Ja mám zas pod vodou plutvy a žiabre. No toto je oveľa elegantnejšie.“ Zasmial sa.

„Aké krídla? Veď tie nie sú moje.“

„A koho by boli?“

„Ja nemám krídla, to by som si hádam všimla.“

„Tak potom čo ich máš na chrbte nalepené?“  Otočila som sa a pozrela som sa na krídla, jedného z nich som sa dotkla a ja.... Cítila som ho. Cítila som ten dotyk. Bolo to ako keby vás niekto chytil za ruku. Úplne prirodzené... Až teraz som si to uvedomila, ja mám krídla! Chcelo sa mi skákať od radosti, no namiesto toho som len opäť vyletela dohora. Tá sloboda, ľahkosť... Zamilovala som si to. Je to ešte krajšie ako som si to predstavovala. Chcela som letieť ďalej, no nemohla som. Veď dole podo mnou sú ľudia... A tak som zletela radšej dole. Ale nemôžem ísť medzi ľudí s krídlami na chrbte! „Timoteus, ako teraz pôjdem medzi ľudí?“

„Neboj sa Klara, pomysli na krídla aby zmizli a zmiznú.“ Spravila som tak ako povedal a naozaj, krídla zmizli. Na chrbte mi teraz chýbali. „V krajine tvojej mamy si ich užiješ koľko len budeš chcieť.“ Povedal Timoteus keď zbadal môj výraz. „Na dnes to bude všetko Klara, s lukom si počínaš dobre a lietať vieš tiež. Hlavne ani pri jednom nešpekuluj. Tak teším sa na teba zajtra.“ Vzala som si luk a tulec zo zbrojnice a Noah ma išiel odprevadiť. Predtým ako otvoril dvere objal ma.  „Tak sa maj Klara, dávaj si pozor.“

„Aj ty, Noah.“ Povedala som a vyšla som vchodovými dverami. 

Imagine

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 9.

Keď sme konečne dorazili k nášmu domu, vonku bola už dávno tma. Okná v dome boli zažaté len na prízemí. Okolie osvetľoval mesačný svit. S Noahom sme vystúpili na verandu, „Nechceš ísť na chvíľu do vnútra?" Spýtala som sa ho, on však len pokrútil hlavou. „Dnes mám hodinu."

„V noci?" Spýtala som sa ho.

„Áno, myslíš si že to budú len nudné prednášky? Tak to ťa sklamem, také jednoduché to nebude. Timoteus vždy plní svoje prísahy. Naučí ťa bojovať, a používať tvoju vrodenú mágiu. K tvojej mame ťa určite nepošle nepripravenú." Dopovie a pohľad odvráti na zem. „Už budem musieť ísť Klara.... Nesmiem meškať."

„Dobre. Tak zajtra?"

„Jasné. Teším sa." Odomkla som vchodové dvere, a z nôh som si zkopla topánky. Potom som vyšla hore do svojej izby. Otvorila som dvere na balkóne, a ovial ma chladný nočný vzduch. Sveter som si pevnejšie ovinula okolo tela. Údolie obkolesené lesom malo strieborný lesk. Všetko vyzeralo rovnako ako cez deň, no inej farby. Zbadala som ako sa ku mne blíži niečo veľké a čierne. Keď to priletelo bližšie, spoznala som v tom môjho havrana. Jeho zakrákanie sa šírilo nočným pokojom, ako osamelý vlk nocou. Pár krát zatrepotal krídlami, a sadol mi na plece. Jeho váha mi pripadala prirodzená. Otočila som sa chrbtom nočnému pokoju, a vošla som späť do svojej izby. Prezliekla som sa do pyžama a zaľahla som do postele. Zavrela som oči, a nechala sa unášať bezsenným spánkom.

Zobudila som sa na mamin hlas, ako ma volá na raňajky. Rozospatá som sa postavila na nohy, a zamierila do kúpeľne. V sprche som na sebe pustila studenú vodu, a nechala ju stekať po mojich vlasoch. Voda mi vždy pomohla vyčistiť si hlavu a prebudiť sa. Vysušila som si vlasy, a obliekla sa. Havrana už v izbe nebol.

Pri kuchynskom stole sedela len mama, otca som tam nevidela. Čo si pamätám, vždy sme raňajkovali spolu.

„Kde je otec?" Spýtala som sa mami. Jej pohľad zablúdil na otcovu prázdnu stoličku. „Pred chvíľou odišiel do práce, vstala si neskoro." Povedala a usmiala sa na mňa. Sadla som si za stôl, a pustila som sa do jedla. Po raňajkách mi mama oznámila čas kedy mám byť u svojho nového učiteľa. V jej očiach sa jej značili pochybnosti. Nevedela som či pochybuje o nás, potomkoch. Alebo o Timoteusových schopnostiach. Ani jedno sa mi nepozdávalo. Spomenula som si na knihu ktorú mi včera dal, vrátila som sa po ňu hore, a otvorila som ju. Na úvodnej strane nič nebolo. Až keď som zalistovala o pár strán ďalej, našla som tam iba napísané dve slová  : Preukáž sa. Nevedela som, čo to má znamenať. Ako sa mám preukázať? Hádam to odo mňa nechce odtlačky prstov.... Nie, malo by to byť niečo, čo k potomkom patrí. Mohlo by to byť pierko.... Retiazku som si odopla z krku, a pierko som položila pod napísané slová. Chvíľu sa nič nedialo, no keď som sa pozrela bližšie, všimla som si vynárajúce sa písmená. Spočiatku bolo ťažké vôbec si ich všimnúť, a zachytiť. No postupne to bolo ľahšie, až sa slová dali prečítať. No okrem slov boli na strane aj symboly, ktoré som nepoznala. Pár z nich som si odkreslila na papier, že sa na ne neskôr Timoteusa spýtam. Zvyšok dňa som strávila čítaním tejto zvláštnej knihy.

Otec sa vrátil až neskoro večer. Hneď prišiel za mnou do mojej izby a povedal mi že sa mám nachystať, potom odišiel. Zobrala som si tašku a zišla som za ním dole do predsiene. Vyrazili sme, tento krát sme išli autom a tak bola cesta omnoho rýchlejšia. Než som sa nazdala už sme stáli pred Timoteusovím domom. Nevedela som ako ma bude učiť a čo ma bude učiť. Či sa mám toho všetkého báť... Vystúpili sme s auta, a ozvalo sa zakrákanie. Môj havran ma ako vždy našiel. Sadol mi na plece, a na mňa doľahol pokoj. Možno je to jeho spôsob, ako mi naznačuje aby som zostala pokojná. Podišla som k vchodovým dverám a zaklopala som.

Ozvena toho zvuku za ozývala dlhými kamennými stenami domu. Môj otec mi iba rukou naznačil že sa nemám báť, a že to bude v pohode. Potom nasadol do auta a ufujazdil preč. Na ulici som teraz stála sama. Spoza dverí sa ozvali kroky, a následne odomykanie zámky. Dvere mi otvoril Noah, hneď ako ma zbadal vo dverách tak mi venoval jeden z ten jeho krásnych úsmevov. „Poď ďalej." povedal, a nechal ma vojsť. Topánky som si nechala obuté. Zaviedol ma do tej istej knižnice v akej sme sa včera všetci rozprávali. Timoteus sedel vo svojom kresle. „Vitaj Klara, som rád že si zo sebou zobrala aj svojho havrana." Povedal a usmial sa na mňa. „No, vlastne to on sa rozhodol že pôjde so mnou. Priletel ako vždy."

„Dnes by som chcel začať s vaším vzájomným putom." Povedal Timoteus. „Vďaka tvojmu sprievodcovi budeš môcť vidieť ako on, cítiť ako on a počuť ako on. Vaším živlom je vzduch. Ak sa ho naučíš využívať, môže byť veľmi účinná zbraň a ešte účinnejšia ochrana. Naučím ťa využívať vzduch tak, aby si po ňom mohla chodiť, aby si mohla lietať. Budeš vedieť ako otvárať brány do iných častí sveta a ako ich odlišovať. Spriatelím ťa s nadprirodzeným bytosťami.... No bojím sa, že máme príliš málo času." Timoteus sa postavil z kresla, a zaviedol nás do vedľajšej miestnosti.  Steny boli vykladané sivým kameňom.  Podlaha bola z tmavo nalakovaného dubového dreva. Miestnosť bola celkom veľká, na stenách boli tri okná z polovice zakryté bordovými závesmi.  Na zvyšku stien boli od spodku až po vrch police zaplnené rozličnými zbraňami. Musia mať vážny dôvod báť sa, ak tu skladujú takýto arzenál schopný zásobiť menšiu armádu. Proti komu by tá armáda stála radšej nechcem vedieť.  Timoteus  sa postavil do stredu miestnosti, pokynul mi aby som k nemu podišla. „Táto miestnosť je plná zbraní, každá zbraň má vlastné meno, pôvodcu, hrdinu, osud, históriu...  Teraz je rad na tebe, aby si si vybrala zbraň ktorou sa budeš brániť. Môže to byť čokoľvek, od meča až po luk a šípy. V pokoji si ich všetky poobzeraj, a tá ktorá sa ti bude najviac páčiť bude tá pravá.“ Nato sa otočil a vyšiel z miestnosti. Osamela som v izbe plnej zbraní. Začala som od ľavej steny na ktorej boli prevažne dýky, meče a rôzne oštepy. Niektoré boli krásne, vyrezávané, vyleštené, s rôznymi výjavmi, no ani jeden z nich ma neoslovil natoľko aby som si jeden vybrala. Takto to pokračovalo až k poslednej stene na ktorej boli zavesené luky a kuše. Kráčala som popri policiach a každý jeden som si prezerala. Vedela som, cítila som že sa už blížim k tomu pravému. Zrazu som sa prinútila zastať. Predo mnou bol na polici zavesený luk zo svetlého dreva, detailne povyrezávaný so zlatou tetivou. Vedľa luku ležal tulec z jelenej kože, v ňom bolo pár šípov na ktorých pierka boli z bažanta. Opatrne som zbraň zvesila dole a chytila do rúk. Jeho váha mi vyhovovala, len teraz zistiť či som schopná natiahnuť tetivu... Chytila som luk do ľavej ruky, a založila som šíp. Prsty som priložila na tetivu a celou silou natiahla. No zistila som že to bolo úplne zbytočné. Tetiva sa naťahovala celkom ľahko.  Vystrelila som šíp, a v tom moment sa otvorili dvere. „Klara nestrie...“ Nestihol dopovedať Timoteus pretože som šíp vystrelila. Preletel cez bordový záves ktorý začal okamžite horieť. Nechápala som čo sa to stalo. Do miestnosti vbehol Noah, niečo zamrmlal a na záves vytreskol prúd vody. Horieť síce prestalo, no zato bola všade voda.

„Prepáčte.“ Ospravedlnila som sa.

„To je v poriadku.“ Povedal Timoteus. „ Toto je luk lovkýň, posvätného klanu lesných bytostí, ktorý vytvorili elfovia. Tetiva luku je z chvosta jednorožca. Má obrovskú moc.... Narábaj s ním opatrne Klara. Tulec je bezodný, šípov budeš mať navždy dosť takže sa nemusíš trápiť dopĺňaním.“ Ešte raz som si luk poriadne obzrela, okolo neho sa vznášala jemná zlatá žiara ktorú som si predtým nevšimla. Tulec som zdvihla zo zeme a prehodila som si ho cez plece. Potom sme vyšli z miestnosti a sadli si opäť do knižnice.

„Počas druhej fázy tréningu ti vysvetlím kto sú vlastne božský potomkovia. Tak na začiatok, rozdeľujú sa na dva druhy : polokrvný a plnokrvný. Polokrvný sú potomkovia boha alebo bohyne a smrteľníka. Plnokrvný ako ty a Matthew sú potomkovia bohyne a boha, čo môže byť v niektorých prípadoch veľmi mocná kombinácia. Sme radi že si na dobrej strane Klara....“ Povedal Timoteus, a usmial sa na mňa. Spomenula som si na runy v knihe, vytiahla som ju z vrecka nalistovala stránku na ktorej boli nakreslené. „Čo sú to za runy?“ Spýtala som sa Timoteusa.

„Sú to runy Ogham. Tvoria vikingskú a trpasličiu abecedu. Vyrývajú sa na sviečky, alebo vyšívajú na šaty. Majú schopnosť chrániť, zahaliť, dať ti schopnosť byť neviditeľnou. No na to aby si ich mohla používať potrebuješ cvik. Stačí nakresliť jednu čiarku runy na krivo, a môže ťa to rozmetať na kúsky. Alebo keď ju budeš potrebovať tak splní opačný význam. No ak ju nakreslíš správne, dokáže veľmi pomôcť. Dokonca aj zachrániť život. Na tvojom mieste by som s nimi však zatiaľ ešte neexperimentoval...“ Povedal a odložil knihu späť do poličky. „Na dnes to už bude všetko Klara, luk si zober zo sebou.“ Povedal a usmial sa na mňa, v kútikoch očí sa mu prehĺbili vrásky. „Ďakujem za luk aj hodinu, tak zajtra.“ Usmiala som sa neho, a starec pokynul hlavou že môžem ísť. „Dovidenia Timoteus.“ Vyšla som z knižnice a prešla som k vchodovým dverám. Otvorila som ich a nadýchla sa sviežeho nočného vzduchu, ani som si neuvedomila že je už toľko hodín. Havran mi pokojne sedel na pleci, modré oči upieral do nočnej temnoty. Vybrala som sa domov, luk som pevne zvierala v ruke. Odkedy som mala ten sen začala som sa báť. Štrk pod mojimi nohami vŕzgal, ten zvuk príjemne prerušoval strašidelné ticho na lesnej ceste. Mesto som nechala dávno za sebou. Sem svetlo z pouličných lámp nedočiahne. Cez stromy na stále viac sa zužujúcu cestu svetlo mesiaca nepresvitalo, takže som išla v takmer úplnej tme. Štrk nahradila mäkká vlhká hlina. Všade bolo ticho. Zrazu som začula nejaké zvuky. Havran začal škriekať a divoko mávať krídlami. Z tulca som vybrala šíp, založila ho do luku a rozbehla som sa. Havran mi zletel z pleca a letel popri mne. Neviem koľko sme bežali, ale počula som že zvuky sa približujú. Osvetlilo ma prudké svetlo, a začula som smiech. Pripadal mi známy. Narovnala som sa zo skrčeného postoja a otvorila som napoly prižmúrené oči. Videla som môjho otca sedieť za volantom v našom aute ako smeje až sa za brucho chytá. Nahnevane som šíp hodila späť do tulca, no samozrejme padol za mňa. Na to sa môj otec začal smiať ešte viac. Naštvaná som sa zohla po šíp a opatrne som ho vložila späť do tulca. Havran mi opäť sadol na plece, a začal si čistiť perie. Ako keby ho to nezaujímalo! Otvorila som dvere na aute, a otec si neodpustil poznámku že nech ich nevyvalím. V tvári bol stále celý červený od smiechu. Keď zbadal môj výraz začal sa smiať znova. „Čo je ti na tom také vtipné?!“ Spýtala som sa ho. „Na smrť si ma vystrašil!“

„Ale no Klara, no ták. Keby si videla ako si sa tvárila aj tebe by bolo do smiechu.“

„No veď počkaj!“

„Počkám si počkám.“ Povedal otec a zachechtal sa. Vyplazila som na neho jazyk a on sa ako vždy tváril že nič nevidel. „No ako bolo u Timoteusa?“

„Vybrala som si zbraň, a zistila som rozdelenie polokrvný a plnokrvných.“

„Zbraň? Akú zbraň?“ Povedal otec, a až teraz si všimol že niečo držím v ruke. Auto prudko zabrzdilo, a ja som skoro vyletela zo sedačky. „Otec! Dávaj pozor.“ Povedala som mu. No on si to nevšímal a len sa díval na luk. „Vieš komu patril?“

„Áno, viem. Luk lovkýň.“

„Ale vieš aj ktorej konkrétnej lovkyne?“

„Nie, to neviem.“

„Patril Bánrion.“

„A to bola?....“

„Tá z najsilnejších. Príbehy a balady o nej sa doteraz rozprávajú a spievajú v krajine tvojej mamy. A to, že máš jej luk, znamená že je skutočne mŕtva...“ Povedal otec a jeho pohľad zosmutnel.“

„To je mi ľúto....“ Povedala som, neviem čo si mám myslieť o tom že mám luk po Bánrion. Po takej silnej bytosti. I keď, ani ja vlastne nie som človek. Otec zaparkoval pred náš dom a vystúpili sme z auta. Otvorila som vchodové dvere a za zakričala :“Mami sme domá!“ Vyzula som si topánky a vošla do kuchyne. Mama stála za kuchynskou linkou a natierala čokoládový koláč hrubou vrstvou jahodového lekváru. Už len voňal božsky. S otcom sme si sadli za stôl a ja som luk zavesila za mňa na stoličku. Otec potom geste mierne nadvihol obočie, ja som sa na neho len zaškerila. Rozdala som taniere nachystané na kôpke na kraji stola. Mama zatiaľ koláč dala na tanier a začala ho krájať. Potom sme si konečne všetci spolu sadli za stôl. S otcom sme sa vrhli na koláč, a chválili ho do nebies. Nechápem, ako to moja mama robí, nech uvarí čokoľvek vždy to chutí úžasne. Po jedle sme sa naskladali do obývačky a rozprávali sa. Potom sme si zobrali knihy a domom sa nieslo len šuchotavé otáčanie stránok. Tento pokoj mám zo všetkého najradšej.  Keď už bolo moc neskoro, odišla som do mojej izby. Osprchovala som sa a prezliekla do pyžama. Ešte som otvorila balkónové dvere a pozerala sa dole na les zaliaty mesačným svitom.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 8.

 Ledva sa moja hlava dotkla vankúša, zaspala som. No namiesto toho aby mi spánok priniesol oddych, čakalo ma niečo úplne iné. Ocitla som sa znovu pri tom čudnom dome, tentoraz bez Noaha. Na lúke okolo domu bol napadaný sneh, a konáre stromov boli pokryté tenkou  vrstvou ľadu. Niečo ma ťahalo k domu, sneh pod mojimi nohami vŕzgal, no nevydalo sa že by si to niekto všimol. V tomto sne som bola pozorovateľ, nemohla som zasahovať do deja a bola som prakticky neviditeľná. Chcela som otvoriť dvere na tom dome, no namiesto toho aby sa moja ruka dotkla kľučky na dverách, preborila sa cez ňu. Hneď nato som cez dvere prešla celá a ocitla som sa v slabo osvetlenej predsieni. Zo stropu viseli pavučiny a zo stien sa odlepovali tapety. Všetko malo tmavý, sivastý nádych. Prešla som cez ďalšie dvere, no takmer som sa okamžite vrátila späť. V miestnosti, ktorá mala byť obývačkou stáli dve postavy. Boli mi obrátené chrbtom a tak som im nevidela do tvárí. No jedna sa zrazu otočila, spoznala som muža zo včerajška. Na tvári mal rovnako nenávistný pohľad ako predtým, striaslo ma. No nezdalo sa že by si ma všimol. Započúvala som sa do ich rozhovoru. "Skôr či neskôr oboch chytíme, práve keď to nebudú čakať a budú si myslieť že sú v bezpečí. Nesmie sa zopakovať to čo sa stalo naposledy, to nedovolím!"

„Pán môj môžem vás ubezpečiť ...." Začala hovoriť tá druhá osoba, no n stihla dokončiť.

„O ničom ma neubezpečuj! Zlyhal si, a to sa už viac nesmie zopakovať!"

„No tento plán už dokonalý bude."

„Ak sa nepodarí, vieš veľmi dobre čo sa stane!" Druhá osoba nahlas preglgla, a nastala chvíľa ticha.

„Áno, viem. No nebude to potrebné."

„Ja rozhodnem o tom čo bude, a čo nebude potrebné! Moc bohyne svetla stúpa, a keď sa k nej dostane jej dcéra, stúpne ešte viac. Nesmú sa stretnúť!"

„S naším plánom sa ani nestretnú." Povedal a otočil sa, mne sa naskytol pohľad na jeho tvár. Rukou som pridusila výkrik, tvár mal celú zjazvenú a jedno oko zošité. To druhé bolo svetlo modré a zastavilo sa na mne. „Niečo cítim, niečo zvláštne...." Povedal a priblížil sa k miestu kde som stála, zrazu skrivil tvár a vykríkol. „Svetlo! Ja tu cítim svetlo!" Tvár sa mu skrivila do grimasy, a práve keď zdvihol ruku aby sa ma dotkol, tak som sa prebudila. Otvorila som oči a sadla som si, lúče svetla osvetľovali izbu, a vonku bol počuť spev vtákov. Ľahla som si späť, a snažila sa znova zaspať. No po chvíli som to vzdala. Sadla som si na posteľ a obliekla som sa. Vyšla som z izby a zišla dole schodmi. Mama už pripravovala raňajky, tak som sa rozhodla že jej pomôžem. Hneď ako ma zbadala spýtala sa : „Zlý sen?" Prikývla som. „Chceš mi o ňom povedať?" Premietla som si ho v hlave, a keďže som si ho stále pamätala, začala som rozprávať. Sen som si pamätala dobre, čo bolo nezvyčajné keďže si ich zvyčajne nepamätám. Mama bola počas môjho rozprávania ticho, no keď som začala opisovať postavy, zastavila ma. „Tu nie, sen si zapamätaj a povieš ho potom ostatným." Nechápavo som sa na ňu pozrela, no keďže na to dôvod mala, tak som súhlasila. „Tak teda dobre...." Za dverami sme začuli kroky, a dnu vošiel otec. Havranie vlasy mal rozstrapatené a na nose mu krivo ležali okuliare. „Catelyn, spravíš mi prosím ťa jednu kávu?" Spýtal sa, a zo stola zdvihol ranné vydanie novín. „Strednú?" Spýtala sa ho mama. „Áno, takú ako vždy." Povedal otec, zdvihol oči od novín a usmial sa na mamu. Potom sa načiahol za chlebom a začal si na neho natierať džem. „Ale no tak, vieš že nemám rada keď sa pri stole číta, John." Povedala mama, a zamračila sa na otca. „Už iba jednu stranu ..." Začal namietať otec, no mama ho zastavila a takto sa začali naťahovať a jeden druhého podpichovať. Ako vždy sa to skončilo tak, že sme sa všetci smiali. Keby som nerátala udalosti predošlých dní, vyzeralo by to tak že je všetko úplne v poriadku, no nebolo. Najedla som sa, a vyšla hore schodmi do svojej izby na balkón. Tam som si sadla a dívala sa dole. Za mojím chrbtom sa ozval šuchot krídel, no vedela som kto prišiel. Sadol mi na plece, a spolu sme pohľadom prezerali na krajinu pod nami. Zrazu som zbadala, že mi v lone leží malé čierne pierko, zdvihla som ho prstami a natočila k slnku. Ničím sa nelíšilo od obyčajného, až na to že páperie bolo strieborné. Postavila som sa a šla späť do izby. Podišla som k mojej starej šperkovnici a vytiahla z nej tenkú striebornú retiazku, k pierku sa bude hodiť perfektne. Špendlíkom som do neho spravila dierku, a prevliekla cez ňu malý krúžok ktorý som zavesila na retiazku. Čierna farba sa k mojim hrdzavým vlasom hodila. Kvôli farbe som v škole často počula výsmešky, no mne sa moje vlasy páčili. Vlnité, dlhé a neskrotné. Nech som s nimi robila čokoľvek, svoj tvar zmeniť nechceli.

Krátko po obede sme odišli k Timoteusovi a Noahovi, z vedomia, že ho znova uvidím sa mi roztriasli kolená, no snažila som sa to ignorovať. Celú cestu som bola ticho, a rozmýšľala som nad významom sna. Odlepila som pohľad od zeme a stála som pred ich domom, havran bol stále na mojom pleci čo mi dodalo odvahu a stlačila som kľučku. Rodičia vošli dnu za mnou, a v dome bolo znova hlboké ticho. Vyšla som hore po schodoch, všetko vyzeralo rovnako, až na to že na stole v obývačke bola iná kniha a všetko malo vďaka slnku svetlejší nádych. Zrazu sa za mnou ozvali kroky, otočila som sa a stál tam Noah. „Poď za mnou, Timoteus ťa už čaká .“Povedal, a usmial sa na mňa, úsmev som mu opätovala. Išiel prvý a otvoril mi dvere do veľkej miestnosti. Bola to knižnica. Tiahla cez dve poschodia, a police z tmavohnedého dreva plné kníh, boli plné až po strop. Steny boli namaľované na slabo žltú, podlaha bola z tmavohnedého dreva. V strede stropu bolo okrúhle okno, cez ktoré presvitalo svetlo. Namiesto lustrov boli na stenách obrovské svietniky na ktorých boli biele sviečky z odparovacieho vosku. V strede miestnosti boli kreslá a gauče potiahnuté tým istým červeným zamatom, z akého boli závesy na oknách. Miestnosti trónil obrovský otvorený kozub z mramoru. Oheň, a tiché obracanie stránok boli jediné zvuky v miestnosti. Až teraz som si uvedomila že som v celom dome nevidela jediné elektrické zariadenie. Všetko vyzeralo tak staro a nadčasovo .... V jednom z kresiel sedel Timoteus „Poďte, sadnite si." Vyzval nás. Ja som podišla ku gauču, ktorý bol veľký akurát pre dvoch, Noah si na moje sklamanie sadol vedľa Timoteusa, a namiesto neho si sadla moja mama. Vyzvala ma, aby som im prerozprávala svoj sen, až dopodrobna.  A tak som začala rozprávať.

Keď som dopovedala poslednú vetu, nasledovalo ticho. Po chvíli Timoteus povedal : „Nebol to tak úplne sen, nechtiac si využila svoje schopnosti, a premiestnila si sa dušou na iné miesto. To, že ťa zacítil, znamená iba že si skutočne tá, na ktorú čakáme. Plná svetla, a nie je v tebe ani stopa po temnote. Bytosti, ktoré si videla v dome, boli služobníci tvojho otca. Pre nás všetkých sú veľmi nebezpečný. Pre teba a Noaha však predstavujú smrteľné nebezpečenstvo."

„Ale prečo?"

„Lebo sú schopný všetkého len preto aby svetlo opäť nezačalo vládnuť. Boli to zlaté časy... No boli už veľmi, veľmi dávno. Odvtedy sa už ľudstvo iba zmieta medzi svetlom a temnotou. Tie časy boli pred takými tritisíc rokmi. Časy, keď žil Pendragon, bardi, a nadprirodzené bytosti neboli nadprirodzené. Časy, keď ľudia nepotrebovali peniaze. Keď pre nich nebol podstatný majetok. No tie sú, ako vidíš, zatiaľ nenávratne preč. No ty si tu, a si naša nádej. Možno aj posledná ...." Povedal Timoteus, a uprel na mňa svoj uprený, oceľovo-modrý pohľad. „No ja neviem, ako vám mám pomôcť...."

„Najprv sa budeš musieť stretnúť s tvojou mamou. Tá ti už povie, ako máš pokračovať."

„S mojou... Mamou?"

„Áno, s tvojou pravou matkou."

„Ale kedy? Ako? ...."

„Už si možno počula o dračích líniách zeme. Na miestach kde sa pretínajú, vznikajú na istý čas brány. Brány, ktoré majú možnosť preniesť nás do iných dimenzií, miest, svetov ,planét... Ba dokonca aj galaxií. A v jednom z tých svetov sa nachádza tvoja matka. Rovnako ako majú dajme tomu Grécky bohovia Olymp, má aj tvoja mama vlastnú ríšu, vlastný svet, vlastnú realitu. A ty ju budeš musieť nájsť."

„Ale ako ju nájdem?"

„Nájdeš ju spolu so svojimi hodinkami a havranom. Oni ti už pomôžu. A chcel som ti ešte povedať, havrana za žiadnych okolností nepodceňuj. Je to tvoj duchovný sprievodca, tvoj strážca a jeho vedomosti sa zbierali tisíce rokov, počas toho ako na teba čakal."

„On má tisíc rokov?"

„To je ten najmenší odhad." Načo havran ako na súhlas zakrákal. „No vidíš, čo som ti hovoril." Podpichol ma Timoteus. „Najbližšia brána sa má aktivovať za pár dní. Keď to bude, dám ťa zavolať a ty pôjdeš za svojou mamou. No budeš tam musieť ísť iba ty a Matthew. Smrteľníci tam vstúpiť nesmú. Dovtedy za mnou budeš chodiť každý deň a budeš sa učiť brániť sa, a aspoň čiastočne využívať svoje schopnosti." Povedal a vstal z kresla, podišiel ku knižnici a vytiahol odtiaľ malú modrú knihu. „Tu máš," povedal a podal mi ju. „Je to kniha o vás dvoch, potomkoch. Samozrejme, nie ste len dvaja no je vás veľmi málo. Živých je na zemi len sedem." Potom nám hlavou kývol smerom k dverám, čo znamenalo, že môžeme ísť. Všetci sme sa postavili zo stoličiek, a vydali sa smerom k východu. Moji rodičia išli napred, a tak som s Noahom zostala chvíľu sama. Po chvíli ticha sa ma spýtal :“Myslíš, že to zvládneme?"

„Čo teraz myslíš?"

„To všetko... Svet."

„Nebudeme v tom sami." Upozornila som ho. „To je pravda, no aj tak sa mi to zdá všetko príliš narýchlo..." Povedal Noah.

„Aj mne sa to ešte všetko zdá zvláštne..." Povedala som. „Možno sa všetci spojíme... My potomkovia. Určite by sme mali väčšiu šancu..."

„Potom by sme možno nádej mali."

„Vedia vôbec tí ostatní, kým sú?" Spýtala som sa ho.

„Tak určite si na sebe všimli niečo zvláštne. Rýchlo splnené želania, premiestňovanie, ovládanie živlov... Väčšine sa schopnosti začnú prejavovať po trinástom roku. Vtedy už vedia pochopiť, že to nie je normálne a tak to skrývajú.

„O ovládaní živlov som ešte nepočula..."

„Každý z nás má v moci ovládať nejaký živel. Ja mám vodu... Podľa tvojho sprievodcu predpokladám, že to bude vzduch." Nad týmto som sa zamyslela... Ako malá som vždy snívala o lietaní, bol to môj nesplnený sen. Často som sa stavala na stoličku, a snívala, aké by to bolo vzlietnuť. „ Mohla by som lietať?" Spýtala som sa Noaha.

„Pravdepodobne áno... Časom. Mňa napríklad voda poslúcha, ako vtedy v lese... Len škoda, že mi to vtedy nenapadlo skôr. A vlastne, ako si na to prišla?"

Tvoje oči... Mali farbu oceánu..." Povedala som.

„Tvoje sú zas oceľovo modré... Chladné ako obloha pred búrkou. No je v nich niečo, čo ich robí živými a svetlými... Timoteus povedal, že oči tvojho otca sú ako bezodná temná priepasť. Iba nekonečná temnota."