Dcéra bielej temnoty - Kapitola 9.

Keď sme konečne dorazili k nášmu domu, vonku bola už dávno tma. Okná v dome boli zažaté len na prízemí. Okolie osvetľoval mesačný svit. S Noahom sme vystúpili na verandu, „Nechceš ísť na chvíľu do vnútra?" Spýtala som sa ho, on však len pokrútil hlavou. „Dnes mám hodinu."

„V noci?" Spýtala som sa ho.

„Áno, myslíš si že to budú len nudné prednášky? Tak to ťa sklamem, také jednoduché to nebude. Timoteus vždy plní svoje prísahy. Naučí ťa bojovať, a používať tvoju vrodenú mágiu. K tvojej mame ťa určite nepošle nepripravenú." Dopovie a pohľad odvráti na zem. „Už budem musieť ísť Klara.... Nesmiem meškať."

„Dobre. Tak zajtra?"

„Jasné. Teším sa." Odomkla som vchodové dvere, a z nôh som si zkopla topánky. Potom som vyšla hore do svojej izby. Otvorila som dvere na balkóne, a ovial ma chladný nočný vzduch. Sveter som si pevnejšie ovinula okolo tela. Údolie obkolesené lesom malo strieborný lesk. Všetko vyzeralo rovnako ako cez deň, no inej farby. Zbadala som ako sa ku mne blíži niečo veľké a čierne. Keď to priletelo bližšie, spoznala som v tom môjho havrana. Jeho zakrákanie sa šírilo nočným pokojom, ako osamelý vlk nocou. Pár krát zatrepotal krídlami, a sadol mi na plece. Jeho váha mi pripadala prirodzená. Otočila som sa chrbtom nočnému pokoju, a vošla som späť do svojej izby. Prezliekla som sa do pyžama a zaľahla som do postele. Zavrela som oči, a nechala sa unášať bezsenným spánkom.

Zobudila som sa na mamin hlas, ako ma volá na raňajky. Rozospatá som sa postavila na nohy, a zamierila do kúpeľne. V sprche som na sebe pustila studenú vodu, a nechala ju stekať po mojich vlasoch. Voda mi vždy pomohla vyčistiť si hlavu a prebudiť sa. Vysušila som si vlasy, a obliekla sa. Havrana už v izbe nebol.

Pri kuchynskom stole sedela len mama, otca som tam nevidela. Čo si pamätám, vždy sme raňajkovali spolu.

„Kde je otec?" Spýtala som sa mami. Jej pohľad zablúdil na otcovu prázdnu stoličku. „Pred chvíľou odišiel do práce, vstala si neskoro." Povedala a usmiala sa na mňa. Sadla som si za stôl, a pustila som sa do jedla. Po raňajkách mi mama oznámila čas kedy mám byť u svojho nového učiteľa. V jej očiach sa jej značili pochybnosti. Nevedela som či pochybuje o nás, potomkoch. Alebo o Timoteusových schopnostiach. Ani jedno sa mi nepozdávalo. Spomenula som si na knihu ktorú mi včera dal, vrátila som sa po ňu hore, a otvorila som ju. Na úvodnej strane nič nebolo. Až keď som zalistovala o pár strán ďalej, našla som tam iba napísané dve slová  : Preukáž sa. Nevedela som, čo to má znamenať. Ako sa mám preukázať? Hádam to odo mňa nechce odtlačky prstov.... Nie, malo by to byť niečo, čo k potomkom patrí. Mohlo by to byť pierko.... Retiazku som si odopla z krku, a pierko som položila pod napísané slová. Chvíľu sa nič nedialo, no keď som sa pozrela bližšie, všimla som si vynárajúce sa písmená. Spočiatku bolo ťažké vôbec si ich všimnúť, a zachytiť. No postupne to bolo ľahšie, až sa slová dali prečítať. No okrem slov boli na strane aj symboly, ktoré som nepoznala. Pár z nich som si odkreslila na papier, že sa na ne neskôr Timoteusa spýtam. Zvyšok dňa som strávila čítaním tejto zvláštnej knihy.

Otec sa vrátil až neskoro večer. Hneď prišiel za mnou do mojej izby a povedal mi že sa mám nachystať, potom odišiel. Zobrala som si tašku a zišla som za ním dole do predsiene. Vyrazili sme, tento krát sme išli autom a tak bola cesta omnoho rýchlejšia. Než som sa nazdala už sme stáli pred Timoteusovím domom. Nevedela som ako ma bude učiť a čo ma bude učiť. Či sa mám toho všetkého báť... Vystúpili sme s auta, a ozvalo sa zakrákanie. Môj havran ma ako vždy našiel. Sadol mi na plece, a na mňa doľahol pokoj. Možno je to jeho spôsob, ako mi naznačuje aby som zostala pokojná. Podišla som k vchodovým dverám a zaklopala som.

Ozvena toho zvuku za ozývala dlhými kamennými stenami domu. Môj otec mi iba rukou naznačil že sa nemám báť, a že to bude v pohode. Potom nasadol do auta a ufujazdil preč. Na ulici som teraz stála sama. Spoza dverí sa ozvali kroky, a následne odomykanie zámky. Dvere mi otvoril Noah, hneď ako ma zbadal vo dverách tak mi venoval jeden z ten jeho krásnych úsmevov. „Poď ďalej." povedal, a nechal ma vojsť. Topánky som si nechala obuté. Zaviedol ma do tej istej knižnice v akej sme sa včera všetci rozprávali. Timoteus sedel vo svojom kresle. „Vitaj Klara, som rád že si zo sebou zobrala aj svojho havrana." Povedal a usmial sa na mňa. „No, vlastne to on sa rozhodol že pôjde so mnou. Priletel ako vždy."

„Dnes by som chcel začať s vaším vzájomným putom." Povedal Timoteus. „Vďaka tvojmu sprievodcovi budeš môcť vidieť ako on, cítiť ako on a počuť ako on. Vaším živlom je vzduch. Ak sa ho naučíš využívať, môže byť veľmi účinná zbraň a ešte účinnejšia ochrana. Naučím ťa využívať vzduch tak, aby si po ňom mohla chodiť, aby si mohla lietať. Budeš vedieť ako otvárať brány do iných častí sveta a ako ich odlišovať. Spriatelím ťa s nadprirodzeným bytosťami.... No bojím sa, že máme príliš málo času." Timoteus sa postavil z kresla, a zaviedol nás do vedľajšej miestnosti.  Steny boli vykladané sivým kameňom.  Podlaha bola z tmavo nalakovaného dubového dreva. Miestnosť bola celkom veľká, na stenách boli tri okná z polovice zakryté bordovými závesmi.  Na zvyšku stien boli od spodku až po vrch police zaplnené rozličnými zbraňami. Musia mať vážny dôvod báť sa, ak tu skladujú takýto arzenál schopný zásobiť menšiu armádu. Proti komu by tá armáda stála radšej nechcem vedieť.  Timoteus  sa postavil do stredu miestnosti, pokynul mi aby som k nemu podišla. „Táto miestnosť je plná zbraní, každá zbraň má vlastné meno, pôvodcu, hrdinu, osud, históriu...  Teraz je rad na tebe, aby si si vybrala zbraň ktorou sa budeš brániť. Môže to byť čokoľvek, od meča až po luk a šípy. V pokoji si ich všetky poobzeraj, a tá ktorá sa ti bude najviac páčiť bude tá pravá.“ Nato sa otočil a vyšiel z miestnosti. Osamela som v izbe plnej zbraní. Začala som od ľavej steny na ktorej boli prevažne dýky, meče a rôzne oštepy. Niektoré boli krásne, vyrezávané, vyleštené, s rôznymi výjavmi, no ani jeden z nich ma neoslovil natoľko aby som si jeden vybrala. Takto to pokračovalo až k poslednej stene na ktorej boli zavesené luky a kuše. Kráčala som popri policiach a každý jeden som si prezerala. Vedela som, cítila som že sa už blížim k tomu pravému. Zrazu som sa prinútila zastať. Predo mnou bol na polici zavesený luk zo svetlého dreva, detailne povyrezávaný so zlatou tetivou. Vedľa luku ležal tulec z jelenej kože, v ňom bolo pár šípov na ktorých pierka boli z bažanta. Opatrne som zbraň zvesila dole a chytila do rúk. Jeho váha mi vyhovovala, len teraz zistiť či som schopná natiahnuť tetivu... Chytila som luk do ľavej ruky, a založila som šíp. Prsty som priložila na tetivu a celou silou natiahla. No zistila som že to bolo úplne zbytočné. Tetiva sa naťahovala celkom ľahko.  Vystrelila som šíp, a v tom moment sa otvorili dvere. „Klara nestrie...“ Nestihol dopovedať Timoteus pretože som šíp vystrelila. Preletel cez bordový záves ktorý začal okamžite horieť. Nechápala som čo sa to stalo. Do miestnosti vbehol Noah, niečo zamrmlal a na záves vytreskol prúd vody. Horieť síce prestalo, no zato bola všade voda.

„Prepáčte.“ Ospravedlnila som sa.

„To je v poriadku.“ Povedal Timoteus. „ Toto je luk lovkýň, posvätného klanu lesných bytostí, ktorý vytvorili elfovia. Tetiva luku je z chvosta jednorožca. Má obrovskú moc.... Narábaj s ním opatrne Klara. Tulec je bezodný, šípov budeš mať navždy dosť takže sa nemusíš trápiť dopĺňaním.“ Ešte raz som si luk poriadne obzrela, okolo neho sa vznášala jemná zlatá žiara ktorú som si predtým nevšimla. Tulec som zdvihla zo zeme a prehodila som si ho cez plece. Potom sme vyšli z miestnosti a sadli si opäť do knižnice.

„Počas druhej fázy tréningu ti vysvetlím kto sú vlastne božský potomkovia. Tak na začiatok, rozdeľujú sa na dva druhy : polokrvný a plnokrvný. Polokrvný sú potomkovia boha alebo bohyne a smrteľníka. Plnokrvný ako ty a Matthew sú potomkovia bohyne a boha, čo môže byť v niektorých prípadoch veľmi mocná kombinácia. Sme radi že si na dobrej strane Klara....“ Povedal Timoteus, a usmial sa na mňa. Spomenula som si na runy v knihe, vytiahla som ju z vrecka nalistovala stránku na ktorej boli nakreslené. „Čo sú to za runy?“ Spýtala som sa Timoteusa.

„Sú to runy Ogham. Tvoria vikingskú a trpasličiu abecedu. Vyrývajú sa na sviečky, alebo vyšívajú na šaty. Majú schopnosť chrániť, zahaliť, dať ti schopnosť byť neviditeľnou. No na to aby si ich mohla používať potrebuješ cvik. Stačí nakresliť jednu čiarku runy na krivo, a môže ťa to rozmetať na kúsky. Alebo keď ju budeš potrebovať tak splní opačný význam. No ak ju nakreslíš správne, dokáže veľmi pomôcť. Dokonca aj zachrániť život. Na tvojom mieste by som s nimi však zatiaľ ešte neexperimentoval...“ Povedal a odložil knihu späť do poličky. „Na dnes to už bude všetko Klara, luk si zober zo sebou.“ Povedal a usmial sa na mňa, v kútikoch očí sa mu prehĺbili vrásky. „Ďakujem za luk aj hodinu, tak zajtra.“ Usmiala som sa neho, a starec pokynul hlavou že môžem ísť. „Dovidenia Timoteus.“ Vyšla som z knižnice a prešla som k vchodovým dverám. Otvorila som ich a nadýchla sa sviežeho nočného vzduchu, ani som si neuvedomila že je už toľko hodín. Havran mi pokojne sedel na pleci, modré oči upieral do nočnej temnoty. Vybrala som sa domov, luk som pevne zvierala v ruke. Odkedy som mala ten sen začala som sa báť. Štrk pod mojimi nohami vŕzgal, ten zvuk príjemne prerušoval strašidelné ticho na lesnej ceste. Mesto som nechala dávno za sebou. Sem svetlo z pouličných lámp nedočiahne. Cez stromy na stále viac sa zužujúcu cestu svetlo mesiaca nepresvitalo, takže som išla v takmer úplnej tme. Štrk nahradila mäkká vlhká hlina. Všade bolo ticho. Zrazu som začula nejaké zvuky. Havran začal škriekať a divoko mávať krídlami. Z tulca som vybrala šíp, založila ho do luku a rozbehla som sa. Havran mi zletel z pleca a letel popri mne. Neviem koľko sme bežali, ale počula som že zvuky sa približujú. Osvetlilo ma prudké svetlo, a začula som smiech. Pripadal mi známy. Narovnala som sa zo skrčeného postoja a otvorila som napoly prižmúrené oči. Videla som môjho otca sedieť za volantom v našom aute ako smeje až sa za brucho chytá. Nahnevane som šíp hodila späť do tulca, no samozrejme padol za mňa. Na to sa môj otec začal smiať ešte viac. Naštvaná som sa zohla po šíp a opatrne som ho vložila späť do tulca. Havran mi opäť sadol na plece, a začal si čistiť perie. Ako keby ho to nezaujímalo! Otvorila som dvere na aute, a otec si neodpustil poznámku že nech ich nevyvalím. V tvári bol stále celý červený od smiechu. Keď zbadal môj výraz začal sa smiať znova. „Čo je ti na tom také vtipné?!“ Spýtala som sa ho. „Na smrť si ma vystrašil!“

„Ale no Klara, no ták. Keby si videla ako si sa tvárila aj tebe by bolo do smiechu.“

„No veď počkaj!“

„Počkám si počkám.“ Povedal otec a zachechtal sa. Vyplazila som na neho jazyk a on sa ako vždy tváril že nič nevidel. „No ako bolo u Timoteusa?“

„Vybrala som si zbraň, a zistila som rozdelenie polokrvný a plnokrvných.“

„Zbraň? Akú zbraň?“ Povedal otec, a až teraz si všimol že niečo držím v ruke. Auto prudko zabrzdilo, a ja som skoro vyletela zo sedačky. „Otec! Dávaj pozor.“ Povedala som mu. No on si to nevšímal a len sa díval na luk. „Vieš komu patril?“

„Áno, viem. Luk lovkýň.“

„Ale vieš aj ktorej konkrétnej lovkyne?“

„Nie, to neviem.“

„Patril Bánrion.“

„A to bola?....“

„Tá z najsilnejších. Príbehy a balady o nej sa doteraz rozprávajú a spievajú v krajine tvojej mamy. A to, že máš jej luk, znamená že je skutočne mŕtva...“ Povedal otec a jeho pohľad zosmutnel.“

„To je mi ľúto....“ Povedala som, neviem čo si mám myslieť o tom že mám luk po Bánrion. Po takej silnej bytosti. I keď, ani ja vlastne nie som človek. Otec zaparkoval pred náš dom a vystúpili sme z auta. Otvorila som vchodové dvere a za zakričala :“Mami sme domá!“ Vyzula som si topánky a vošla do kuchyne. Mama stála za kuchynskou linkou a natierala čokoládový koláč hrubou vrstvou jahodového lekváru. Už len voňal božsky. S otcom sme si sadli za stôl a ja som luk zavesila za mňa na stoličku. Otec potom geste mierne nadvihol obočie, ja som sa na neho len zaškerila. Rozdala som taniere nachystané na kôpke na kraji stola. Mama zatiaľ koláč dala na tanier a začala ho krájať. Potom sme si konečne všetci spolu sadli za stôl. S otcom sme sa vrhli na koláč, a chválili ho do nebies. Nechápem, ako to moja mama robí, nech uvarí čokoľvek vždy to chutí úžasne. Po jedle sme sa naskladali do obývačky a rozprávali sa. Potom sme si zobrali knihy a domom sa nieslo len šuchotavé otáčanie stránok. Tento pokoj mám zo všetkého najradšej.  Keď už bolo moc neskoro, odišla som do mojej izby. Osprchovala som sa a prezliekla do pyžama. Ešte som otvorila balkónové dvere a pozerala sa dole na les zaliaty mesačným svitom.