Dcéra bielej temnoty - Kapitola 8.

 Ledva sa moja hlava dotkla vankúša, zaspala som. No namiesto toho aby mi spánok priniesol oddych, čakalo ma niečo úplne iné. Ocitla som sa znovu pri tom čudnom dome, tentoraz bez Noaha. Na lúke okolo domu bol napadaný sneh, a konáre stromov boli pokryté tenkou  vrstvou ľadu. Niečo ma ťahalo k domu, sneh pod mojimi nohami vŕzgal, no nevydalo sa že by si to niekto všimol. V tomto sne som bola pozorovateľ, nemohla som zasahovať do deja a bola som prakticky neviditeľná. Chcela som otvoriť dvere na tom dome, no namiesto toho aby sa moja ruka dotkla kľučky na dverách, preborila sa cez ňu. Hneď nato som cez dvere prešla celá a ocitla som sa v slabo osvetlenej predsieni. Zo stropu viseli pavučiny a zo stien sa odlepovali tapety. Všetko malo tmavý, sivastý nádych. Prešla som cez ďalšie dvere, no takmer som sa okamžite vrátila späť. V miestnosti, ktorá mala byť obývačkou stáli dve postavy. Boli mi obrátené chrbtom a tak som im nevidela do tvárí. No jedna sa zrazu otočila, spoznala som muža zo včerajška. Na tvári mal rovnako nenávistný pohľad ako predtým, striaslo ma. No nezdalo sa že by si ma všimol. Započúvala som sa do ich rozhovoru. "Skôr či neskôr oboch chytíme, práve keď to nebudú čakať a budú si myslieť že sú v bezpečí. Nesmie sa zopakovať to čo sa stalo naposledy, to nedovolím!"

„Pán môj môžem vás ubezpečiť ...." Začala hovoriť tá druhá osoba, no n stihla dokončiť.

„O ničom ma neubezpečuj! Zlyhal si, a to sa už viac nesmie zopakovať!"

„No tento plán už dokonalý bude."

„Ak sa nepodarí, vieš veľmi dobre čo sa stane!" Druhá osoba nahlas preglgla, a nastala chvíľa ticha.

„Áno, viem. No nebude to potrebné."

„Ja rozhodnem o tom čo bude, a čo nebude potrebné! Moc bohyne svetla stúpa, a keď sa k nej dostane jej dcéra, stúpne ešte viac. Nesmú sa stretnúť!"

„S naším plánom sa ani nestretnú." Povedal a otočil sa, mne sa naskytol pohľad na jeho tvár. Rukou som pridusila výkrik, tvár mal celú zjazvenú a jedno oko zošité. To druhé bolo svetlo modré a zastavilo sa na mne. „Niečo cítim, niečo zvláštne...." Povedal a priblížil sa k miestu kde som stála, zrazu skrivil tvár a vykríkol. „Svetlo! Ja tu cítim svetlo!" Tvár sa mu skrivila do grimasy, a práve keď zdvihol ruku aby sa ma dotkol, tak som sa prebudila. Otvorila som oči a sadla som si, lúče svetla osvetľovali izbu, a vonku bol počuť spev vtákov. Ľahla som si späť, a snažila sa znova zaspať. No po chvíli som to vzdala. Sadla som si na posteľ a obliekla som sa. Vyšla som z izby a zišla dole schodmi. Mama už pripravovala raňajky, tak som sa rozhodla že jej pomôžem. Hneď ako ma zbadala spýtala sa : „Zlý sen?" Prikývla som. „Chceš mi o ňom povedať?" Premietla som si ho v hlave, a keďže som si ho stále pamätala, začala som rozprávať. Sen som si pamätala dobre, čo bolo nezvyčajné keďže si ich zvyčajne nepamätám. Mama bola počas môjho rozprávania ticho, no keď som začala opisovať postavy, zastavila ma. „Tu nie, sen si zapamätaj a povieš ho potom ostatným." Nechápavo som sa na ňu pozrela, no keďže na to dôvod mala, tak som súhlasila. „Tak teda dobre...." Za dverami sme začuli kroky, a dnu vošiel otec. Havranie vlasy mal rozstrapatené a na nose mu krivo ležali okuliare. „Catelyn, spravíš mi prosím ťa jednu kávu?" Spýtal sa, a zo stola zdvihol ranné vydanie novín. „Strednú?" Spýtala sa ho mama. „Áno, takú ako vždy." Povedal otec, zdvihol oči od novín a usmial sa na mamu. Potom sa načiahol za chlebom a začal si na neho natierať džem. „Ale no tak, vieš že nemám rada keď sa pri stole číta, John." Povedala mama, a zamračila sa na otca. „Už iba jednu stranu ..." Začal namietať otec, no mama ho zastavila a takto sa začali naťahovať a jeden druhého podpichovať. Ako vždy sa to skončilo tak, že sme sa všetci smiali. Keby som nerátala udalosti predošlých dní, vyzeralo by to tak že je všetko úplne v poriadku, no nebolo. Najedla som sa, a vyšla hore schodmi do svojej izby na balkón. Tam som si sadla a dívala sa dole. Za mojím chrbtom sa ozval šuchot krídel, no vedela som kto prišiel. Sadol mi na plece, a spolu sme pohľadom prezerali na krajinu pod nami. Zrazu som zbadala, že mi v lone leží malé čierne pierko, zdvihla som ho prstami a natočila k slnku. Ničím sa nelíšilo od obyčajného, až na to že páperie bolo strieborné. Postavila som sa a šla späť do izby. Podišla som k mojej starej šperkovnici a vytiahla z nej tenkú striebornú retiazku, k pierku sa bude hodiť perfektne. Špendlíkom som do neho spravila dierku, a prevliekla cez ňu malý krúžok ktorý som zavesila na retiazku. Čierna farba sa k mojim hrdzavým vlasom hodila. Kvôli farbe som v škole často počula výsmešky, no mne sa moje vlasy páčili. Vlnité, dlhé a neskrotné. Nech som s nimi robila čokoľvek, svoj tvar zmeniť nechceli.

Krátko po obede sme odišli k Timoteusovi a Noahovi, z vedomia, že ho znova uvidím sa mi roztriasli kolená, no snažila som sa to ignorovať. Celú cestu som bola ticho, a rozmýšľala som nad významom sna. Odlepila som pohľad od zeme a stála som pred ich domom, havran bol stále na mojom pleci čo mi dodalo odvahu a stlačila som kľučku. Rodičia vošli dnu za mnou, a v dome bolo znova hlboké ticho. Vyšla som hore po schodoch, všetko vyzeralo rovnako, až na to že na stole v obývačke bola iná kniha a všetko malo vďaka slnku svetlejší nádych. Zrazu sa za mnou ozvali kroky, otočila som sa a stál tam Noah. „Poď za mnou, Timoteus ťa už čaká .“Povedal, a usmial sa na mňa, úsmev som mu opätovala. Išiel prvý a otvoril mi dvere do veľkej miestnosti. Bola to knižnica. Tiahla cez dve poschodia, a police z tmavohnedého dreva plné kníh, boli plné až po strop. Steny boli namaľované na slabo žltú, podlaha bola z tmavohnedého dreva. V strede stropu bolo okrúhle okno, cez ktoré presvitalo svetlo. Namiesto lustrov boli na stenách obrovské svietniky na ktorých boli biele sviečky z odparovacieho vosku. V strede miestnosti boli kreslá a gauče potiahnuté tým istým červeným zamatom, z akého boli závesy na oknách. Miestnosti trónil obrovský otvorený kozub z mramoru. Oheň, a tiché obracanie stránok boli jediné zvuky v miestnosti. Až teraz som si uvedomila že som v celom dome nevidela jediné elektrické zariadenie. Všetko vyzeralo tak staro a nadčasovo .... V jednom z kresiel sedel Timoteus „Poďte, sadnite si." Vyzval nás. Ja som podišla ku gauču, ktorý bol veľký akurát pre dvoch, Noah si na moje sklamanie sadol vedľa Timoteusa, a namiesto neho si sadla moja mama. Vyzvala ma, aby som im prerozprávala svoj sen, až dopodrobna.  A tak som začala rozprávať.

Keď som dopovedala poslednú vetu, nasledovalo ticho. Po chvíli Timoteus povedal : „Nebol to tak úplne sen, nechtiac si využila svoje schopnosti, a premiestnila si sa dušou na iné miesto. To, že ťa zacítil, znamená iba že si skutočne tá, na ktorú čakáme. Plná svetla, a nie je v tebe ani stopa po temnote. Bytosti, ktoré si videla v dome, boli služobníci tvojho otca. Pre nás všetkých sú veľmi nebezpečný. Pre teba a Noaha však predstavujú smrteľné nebezpečenstvo."

„Ale prečo?"

„Lebo sú schopný všetkého len preto aby svetlo opäť nezačalo vládnuť. Boli to zlaté časy... No boli už veľmi, veľmi dávno. Odvtedy sa už ľudstvo iba zmieta medzi svetlom a temnotou. Tie časy boli pred takými tritisíc rokmi. Časy, keď žil Pendragon, bardi, a nadprirodzené bytosti neboli nadprirodzené. Časy, keď ľudia nepotrebovali peniaze. Keď pre nich nebol podstatný majetok. No tie sú, ako vidíš, zatiaľ nenávratne preč. No ty si tu, a si naša nádej. Možno aj posledná ...." Povedal Timoteus, a uprel na mňa svoj uprený, oceľovo-modrý pohľad. „No ja neviem, ako vám mám pomôcť...."

„Najprv sa budeš musieť stretnúť s tvojou mamou. Tá ti už povie, ako máš pokračovať."

„S mojou... Mamou?"

„Áno, s tvojou pravou matkou."

„Ale kedy? Ako? ...."

„Už si možno počula o dračích líniách zeme. Na miestach kde sa pretínajú, vznikajú na istý čas brány. Brány, ktoré majú možnosť preniesť nás do iných dimenzií, miest, svetov ,planét... Ba dokonca aj galaxií. A v jednom z tých svetov sa nachádza tvoja matka. Rovnako ako majú dajme tomu Grécky bohovia Olymp, má aj tvoja mama vlastnú ríšu, vlastný svet, vlastnú realitu. A ty ju budeš musieť nájsť."

„Ale ako ju nájdem?"

„Nájdeš ju spolu so svojimi hodinkami a havranom. Oni ti už pomôžu. A chcel som ti ešte povedať, havrana za žiadnych okolností nepodceňuj. Je to tvoj duchovný sprievodca, tvoj strážca a jeho vedomosti sa zbierali tisíce rokov, počas toho ako na teba čakal."

„On má tisíc rokov?"

„To je ten najmenší odhad." Načo havran ako na súhlas zakrákal. „No vidíš, čo som ti hovoril." Podpichol ma Timoteus. „Najbližšia brána sa má aktivovať za pár dní. Keď to bude, dám ťa zavolať a ty pôjdeš za svojou mamou. No budeš tam musieť ísť iba ty a Matthew. Smrteľníci tam vstúpiť nesmú. Dovtedy za mnou budeš chodiť každý deň a budeš sa učiť brániť sa, a aspoň čiastočne využívať svoje schopnosti." Povedal a vstal z kresla, podišiel ku knižnici a vytiahol odtiaľ malú modrú knihu. „Tu máš," povedal a podal mi ju. „Je to kniha o vás dvoch, potomkoch. Samozrejme, nie ste len dvaja no je vás veľmi málo. Živých je na zemi len sedem." Potom nám hlavou kývol smerom k dverám, čo znamenalo, že môžeme ísť. Všetci sme sa postavili zo stoličiek, a vydali sa smerom k východu. Moji rodičia išli napred, a tak som s Noahom zostala chvíľu sama. Po chvíli ticha sa ma spýtal :“Myslíš, že to zvládneme?"

„Čo teraz myslíš?"

„To všetko... Svet."

„Nebudeme v tom sami." Upozornila som ho. „To je pravda, no aj tak sa mi to zdá všetko príliš narýchlo..." Povedal Noah.

„Aj mne sa to ešte všetko zdá zvláštne..." Povedala som. „Možno sa všetci spojíme... My potomkovia. Určite by sme mali väčšiu šancu..."

„Potom by sme možno nádej mali."

„Vedia vôbec tí ostatní, kým sú?" Spýtala som sa ho.

„Tak určite si na sebe všimli niečo zvláštne. Rýchlo splnené želania, premiestňovanie, ovládanie živlov... Väčšine sa schopnosti začnú prejavovať po trinástom roku. Vtedy už vedia pochopiť, že to nie je normálne a tak to skrývajú.

„O ovládaní živlov som ešte nepočula..."

„Každý z nás má v moci ovládať nejaký živel. Ja mám vodu... Podľa tvojho sprievodcu predpokladám, že to bude vzduch." Nad týmto som sa zamyslela... Ako malá som vždy snívala o lietaní, bol to môj nesplnený sen. Často som sa stavala na stoličku, a snívala, aké by to bolo vzlietnuť. „ Mohla by som lietať?" Spýtala som sa Noaha.

„Pravdepodobne áno... Časom. Mňa napríklad voda poslúcha, ako vtedy v lese... Len škoda, že mi to vtedy nenapadlo skôr. A vlastne, ako si na to prišla?"

Tvoje oči... Mali farbu oceánu..." Povedala som.

„Tvoje sú zas oceľovo modré... Chladné ako obloha pred búrkou. No je v nich niečo, čo ich robí živými a svetlými... Timoteus povedal, že oči tvojho otca sú ako bezodná temná priepasť. Iba nekonečná temnota."