Dcéra bielej temnoty - Kapitola 1

Vstúpim do starého obchodu. Ako prvé ma ovanie neznáma, no ľahká kvetinová vôňa. Moje dnešné sedemnáste narodeniny prišli až príliš rýchlo. Rodičia sú už pri mne očividne naozaj zmätený, pretože mi sami ani nevedia vybrať darček takže ma zobrali do mestského starožitníctva. Zo začiatku som nad tým nápadom iba pregúľala očami, teraz som však zmenila názor. 

Obchod mal tajomnú atmosféru. Bol prepchatý rozličným nábytkom a doplnkami, ale ako zázrakom do seba všetko zapadalo. Toľko nádherných vecí pokope som ešte nevidela.Kráčam ďalej a nemôžem sa vynadívať. Zo stropu visí obrovský kryštálový luster na ktorom sú zavesené malé krištále v tvare kyvadiel a drobných vtáčikov. Steny obchodu majú bledomodrú farbu, ktorá je na niektorých miestach jemne popraskaná a tmavohnedé drsné parkety sú pokryté rôznymi hrubými kobercami, ktoré tlmia moje kroky. Pozdĺž miestnosti sa ťahajú rôzne knižnice, truhlice, toaletné stolíky, skrine a zrkadlá. Začnem stúpať hore schodmi. Jeden pod mojimi nohami hlasno zavŕzga ,na čo zadržím dych. Bojím sa narušiť pokoj, ktorý tu vládne. Prstom prejdem po kovanom zábradlí v očakávaní, že zanechá tmavú stopu v prachu, no nenechal - zábradlie je úplne čisté, čo mi prišlo zvláštne. Vystúpim na prvé poschodie a ako prvé mi do očí padnú vysoké čierne balkónové dvere. Otvorím ich a vojdem. Dlážka je vykladaná veľkými okrúhlymi ploskými kameňmi, ktoré majú v zapadajúcom slnku levanduľový nádych. Pozriem sa hore a dívalm sa na presklenú klenbu stropu cez ktorý je vidieť vychádzajúce hviezdy a mesiac. Spustila sa búrka. Blesk osvetlil tmavý stôl z orechového dreva pokrytým tmavomodrým obrusom . Vedľa stola stojí obrovský strieborný stojan na ktorom sú pripevnené biele sviečky. Tekutý vosk z nich kvapká na podlahu. Na stole je položená strieborná truhlička vykladaná kryštálmi a opalitmi .Vezmem truhličku do rúk a opatrne nadvihnem veko. Na tmavomodrom hodvábe ležali staré strieborné hodinky na ktorých sú vyrezané ornamenty pripomínajúce kvety a keltské symboly. Zdvihnem  ich a vtom, akoby sa vo mne niečo zobudilo . Zrazu podvedome viem, že to nie je obyčajný stroj. Za mnou sa niečo pohne. Otočím sa a na prahu zbadám usmievajúceho sa starca. Je nadmerne vysoký, no plecia má zhrbené pretože sa pravou rukou opiera o drevenú palicu. Tmavozelené oči má orámované hlbokými vráskami, no žiari z nich múdrosť a vitalita. Dlhá strieborná brada mu siaha po hruď. Na hlave má začínajúcu plešinu. Oblečené má horčicové menčestráky a kockovanú machovú košeľu. Otvorí ústa a milo povie :"Konečne, čakali sme na teba tak dlho." Pokloní sa na znak úcty.

"Kto ste?" Ozve sa buchnutie dverí a klepot podpätkov. To bude určite mama s otcom. A naozaj, o chvíľu už vidím mamine divoké gaštanové vlasy a okuliare, ktoré nikdy nedržia na svojom mieste. Keď ma zbadá, rukou si zakryje ústa a hlesne : "Takže je to pravda..." Zmieta mnou zmätenosť O čom to hovoria? "Kto ste, prečo ste na mňa čakali a mama, prestaň sa na mňa pozerať pohľadom, akoby si ma už nikdy nemala vidieť." Poviem vyrovnaným hlasom.

"Dieťa, všetko sa dozvieš včas." Odvetil starec. "Čo sa mám dozvedieť?" Starec však iba poký hlavou a pozrie sa mame do očí. Už ma to nebaví, chcela som ísť domov.

"Mami, už som si vybrala čo chcem. Koľko stoja tieto hodinky? Nie je tu cenovka."

"Tie hodinky sú tvoje, za ne sa neplatí." Opraví ma starec s úsmevom na perách. "Ako to?" Spýtam sa.

"Je to darček od večnosti pre teba ."

"Čože ?" Nechápem, ale starec si len prikyvuje hlavou . "Presne tak, presne tak..."

"Timoteus! Už si našu dcéru vydesil dosť!" Rezko povie otec, v tom zmätku som si ho ani nevšimla. "Vašu dcéru? Vážne ju chceš naďalej klamať ?" Tú časť "vašu dcéru" povedal posmešným tónom, ktorý sa mi vážne nepáči. "Klara, poď, vezmi tie hodinky aj s tou škatuľou a ideme!" Zavelí otec .

"Klara? Och, aké je to úbohé meno, jej pravé je omnoho krajšie."

"Aké pravé meno, o čom to melie?!" Skríknem, už sa mi to všetko prestáva páčiť.

„Timoteus ! Už si našu dcéru vystrašil dosť !" Umlčal otec starca.

„Vašu dcéru ? Vážne ju chceš ďalej klamať ?" Tú časť "vašu dcéru" povedal posmešným tónom. Všetci stíchli, ničomu som nechápala a už som mala všetkého dosť . Zrazu sa mama rozhovorila : „My nie sme..." nedopovedala, zvyšok vety zanikol vo vzlyku. „Čo nie sme? Mami, čo sa deje?" Motá sa mi hlava. „Klara, tvoja matka chcela povedať..." otec položil ruku na mamino plece, no ona sa rozbehla obchodom, a povedala : „Nie, nechcem ju stratiť. Nemôžem!" Rozplakala sa a vybehla z obchodu, otec si smutne vzdychne a poberie sa za ňou. Pred schodmi zastane a otočí sa. „Klara, ľúbime ťa. Nech sa deje čokoľvek." Povie a usmeje sa. Objímem si plecia a vchádzam do miestnosti pripomínajúcej obývačku. Zostala som sama zo starcom, ktorý to v hlave buď nemá všetko v poriadku alebo sa svet zbláznil. Sadnem si na operadlo staro vyzerajúceho bordovo-zlatého gauča a zložím hlavu do dlaní. Starec si sadne oproti mne. Z vrecka na košeli vytiahne drevenú fajku. Z druhého zasa zápalky. Zapáli si fajku, párkrát si potiahne a miestnosť zaplní ostrá vôňa tabaku. Oprie sa do kresla a spýta sa: „Chceš vedieť pravdu?" Vydýchneobláčik dymu.

„Áno."

„Si si tým istá ? Možno ju neunesieš ." Pozdvihne pravé obočie a usmeje sa.

„Budem musieť." Poviem a vystriem sa. Starec ešte chvíľu váha, no potom začne rozprávať.

„Všetko sa to začalo dávno. To, čo ti teraz poviem, je staršie, ako čokoľvek žijúce na tejto zemi. Začalo sa to skôr ako boli postavené egyptské pyramídy, skôr, ako začali indiáni krotiť prvé kone a skôr, ako Kelti ukuli prvú zbroj. Je to príbeh starý tisíce rokov, možno viac, a najpodstatnejšiu časť hrá v tomto príbehu tvoja mama, a tvoj otec."

„Moji rodičia? Moja mama?" Spýtam sa neveriacky. To milé, usmievavé a sarkastické stvorenie ktoré sa o mňa stará od začiatku môjho sveta?

„Tá žena, ktorá pred chvíľou odišla nie je tvoja mama , a teraz, ma už prosím neprerušuj. Tvoja mama vlastne ani nie je človek, je to jedna z najsilnejších bytostí vôbec. Tvoja matka je večnosť, tvoja matka je to, čo ľudia nazývajú čas. Dá sa nazvať rôzne. A jej symbolom je presne to, čo máš na ruke ."

„Ale ja na ruke nič nemám ."

„Vážne? Nebuď taká zaťatá a pozri sa na svoju ruku poriadne, uvoľní myseľ a sústreď sa ."

„Na to, že tvoje telo nesmie byť prekážkou pre tvoju myseľ ." Zhlboka som sa nadýchla , uvoľnila som si hlavu a sústredila sa na starcove slová. Po chvíli som zbadala ako sa na mojom vnútornom zápästí začína objavovať tenká atramentová čiara, skrúcala sa a začínala tvoriť zvláštny, no krásny obrazec . Keď som sa pozrela lepšie, všimla som si, že tvorí okrídlené hodinky s číslami, ktoré namiesto dvanástky na vrchu mali ležatú osmičku symbolizujúcu nekonečno na ktoré obe ukazovali.

„Čo to má znamenať?!" skríknem a snažím sa obrazec zotrieť.

„Tie hodinky nezídu, sú tvojou súčasťou. Mám pokračovať, alebo ti stačilo to, čo som ti povedal doteraz ?

„Dobre, pokračujte ." Vzdám sa. Zosadnem do kresla a opriem sa.

„Skončil som pri tvojej matke, keďže ona je večnosť a keď si ty, jej dcéra, tak si čo?"

„Nesmrteľná ?"

„Nie, ideš na to zle ale v podstate si sa trafila. Si nesmrteľná, no skús sa nad tým trocha zamyslieť. Keď je tvoja mama večnosť, tak o trocha slabší odvar večnosti je ?"

„Dlhovekosť, mladosť ?"

„Bingo ! Ty si moja milá, dlhovekosť - óige –bohyňa mladosti. Máš poslanie. Aké, na to budeš musieť prísť sama s týmito hodinkami a tvojím strážcom. Budú ťa chrániť a pomáhať ti."

„Už radšej pôjdem..." Vstanem zo stoličky. Musím si to všetko utriediť v hlave, je toho príliš. Neverím tomu. Určite im preskočilo.

„Počkaj , zabudol som ešte na niečo, ten strážca bude zviera. Havran."

„Ale havrany sú v zime a je jedenásteho augusta ."

„Nepochybuj o ňom, on príde ." Vezmem zo stola hodinky a dám si ich okolo krku, zrazu ma zahalí pocit bezpečia - akoby ma niečo chránilo,

„Pôjdem."

„Dobre, poď, odprevadím ťa kúsok. A nezabudni, že si u mňa kedykoľvek vítaná."

„Ďakujem." Nesmelo sa usmejem. „Mimochodom , volám sa Timoteus ." Starec sa postavil odchod, ja zo stola zdvíham truhličku a pchám ju do tašky. Vyjdem von z balkónu a vstúpim do domu . Prejdem chodbou až ku schodom a nasledujem starca dolu .„Dovidenia ."

„Do skorého videnia, dieťa."

Otvorím dvere a vchádzam von do dažďa, búrka je už v plnom prúde. Z kabelky vytiahnem mobil. Je pol dvanástej večer a mám desať zmeškaných hovorov od mamy. Päťka z matiky je prúser. Ak prejdeš susedom mačku, je to veľký prúser. Ak vybuchne atomovka, je to obrovský, no ak ti mama volá desaťkrát, to je katastrofa gigantických rozmerov. Zabočím za roh, keď zbadám taxi. Rozbehnem sa a prudko mávam rukou kým si ma nevšimne. S úľavou si sadnem do vyhriateho auta a vodičovi nadiktujem adresu. Cestu domov mám v suchu, i keď neviem, či sa tam chcem vrátiť. Je to ešte stále môj domov?