Dcéra bielej temnoty - Kapitola 3

Otvorím oči do krásneho rána, posadím sa na posteli a zazívam. Pozriem na klietku. Havran je už hore a znovu na mňa upiera svoje zvláštne modré oči. Odhrniem paplón, posadím sa a trocha si pnaťahujem končatiny. Podídem ku klietke.Pootočím západkou na čo sa ozve tiché šťuknutie. Otvorím dvierka a vystriem ruku k havranovi. Pohladím mu hlávku, na čo ňou spokojne zakýva. Zrazu sa prudko otvoria dvere, havran sa splaší a hlučne vrazí do kliekty ktorá sa prevráti a zhodí na zem lampu. Sklo sa na zemi roztriešti a z lampy zostane len jemná, mosadzná konštrukcia. Rýchlo sa postavím pred klietku a telom zakryjem havrana. Modlím sa, aby si dotyčný nič nevšimol. Z dverí vyjde mama, ktorá keď ma zabadá, nahlas vydýchne.

„S otcom sme ťa včera nepočuli prísť."

„Išla som rovno do izby." Stroho odpoviem, na čo sa zatvári ublížene. Moje správanie ma hneď zamrzí.

„Dobre, len ... Báli sme sa o tebe Klara. Poď dole na raňajky." Povie a otočí sa na odchod, keď zbadá lapmu. "To nechaj tak, odnesiem ju k TImteusovi a bude opäť ako nová.

„Oblečiem sa idem." Poviem a povzbudzujúco sa na ňu usmejem. Zavrie za sebou dvere na čo si konečne vydýchnem. Otočím sa k havranovi s tým, že ho naoko vykarhám, no keď zbadám ten inteligentný uľútostený pohľad, slová sa mi zaseknú v hrdle. Pokývam hlavou a vojdem do kúpeľne kde si opláchnem tvár. Na oblečenie si vyberiem ľahké biele šaty, rozčešem si dlhé vlnité medené vlasy a bosá zbehnem dole schodmi. Ledva sa moja noha dotkne predposledného, z mojej izby sa ozve škrekot. "Dočerta!" Ticho zanadávam. Otočím sa a prebehnem späť. Havran sa usalašil na mojom písacom stole, konkrétne, na truhličke, ktorú som včer dostala spolu s amuletom.

Tebe ide o tie hodinky, však ?" Spýtam sa havrana, na čo stíchne, Pohladím ho po mäkkom čiernom perí. Truhličku otvorím a hodinky si zavesím okolo krku.

„Tak čo , už si spokojný ?" Spýtam sa so smiechom havrana. Ten iba zaškrieka a dá sa do čistenia peria. Otvorím dvere na balkóne a odídem z izby. Zavriem za sebou a rozbehnem sa dolu schodmi. Na predposlednom sa chytím pevného bieleho mramorového stĺpu a zoskočím. Na zem dopadnem vystretá v elegantnej piruete. Prejdem cez slnkom zaliate átrium do zimnej záhrady, ktorú používame ako jedáleň. Za stolom už sedia mama s otcom. Mama je ruka v ruke s knihou a otec, na rozdiel od nej stíha koketovať s novinami a kávou zároveň (neznáša, keď mu vychladne). Na stole je nakrájaná domáca špaldová bábovka poliata jahodovým krémom, čerstvé mlieko a horúci čaj v bodkovanej kanvici, z ktorej sa ešte parí. Parketa pod mojou nohou zavŕzga a tak obaja zdvihnú oči od písmeniek. "Dobré ránko." Ozve sa."Kupuješ mi kávu!" Skríknu hneď po tom, na čo sa rozosmejeme. Je to taký rodinný zvyk. Sadnem si na bielu drevenú stoličku a nohy si zložím pod seba na mäkkú teplú podušku. Byť bosá na studených parketách nie je totiž najlepší nápad. Mama mrkne očkom na hodiny a takmer ju vystrelí. "Nicolas! Nechaj tie noviny tak a bež naštartovať auto, zasa meškáme!" Zvolá a hodí otcovi kľúče. Toho jeho rýchle reflexy zachránia pred možnou plastikou nosa. Pokojne sa postaví zo stoličky a keď zistí, že majú ešte dvadsať minút času, zvolá na mamu:" Catelyn, láska, máš čas. Idem naštartovať auto!" Zdvihne zelený hrnček s kávou zo stola a dopije ju. "Ako si sa vyspala, divožienka naša?" Spýta sa ma a dá mi bozk do vlasov. "Ušlo to tati, a ty?" Spýtam sa ja jeho. Pohľad mu trocha zosmutnie a vzdychne si. "S mamou sme nevedeli zaspať." Tu to uviazne. Obaja vieme prečo. "Objíme ma a zašepká mi do ucha:" Klara, ľúbime ťa nadovšetko na svete."

"Aj ja vás oci." Poviem a stisnem ho. Zrazu sa do objatia pridá ďalší pár rúk a tak je z nás na chvíľu rodinný spletenec. Pustíme sa a odídu do práce. Osamiem. Sadnem si za stôl a odrežem z bábovky celkom slušný kusisko ktorý pozapíjam čerstvým malinovým čajom. Hneď ako je môj žalúdok spokojný schmatnem husle zo stola odídem z domu zadnými dvermi vedúcimi z miestnosti. Bosá. Studená dlažba sa zmenila na slnkom vyhriate okruhliaky a mach. Záhrada bola jedna veľká lúka, ktorú od lesa oddeľovala rieka. Tá sa potom stáča hlboko do zeleného kráľovstva. Záhradný chodníček sa kľukatil pomedzi hrubokánske kmene stromov a ružové kríky, ktoré vytvárajú voňavé oblúky. Pomedzi kríky a stromy prejdem dolu svahom až k rieke cez ktorú je postavený drevený most. Prekročím rieku a privíta ma stará známa smaragdová tvár lesa. Takmer každý zo stromov je najmenej tak starý ako kaštieľ, čo znamená pár stoviek rokov. Nočný dážď sa tu zmenil na hustú hmlu, ktorá menila les na tajomný svet. Bosými nohami som kráčala po hebkom machovom koberci. Ihličnaté vetvičky nad hlavou vytvárali akúsi trblietavú sieť, zachýtajúcu denné svetlo. To sa sem takmer trúsilo cez občasné škáry. V trsoch tu rástli neskoré fialky, černice a lesné jahody. Sem-tam sa zjavila nejaká prvosienka. Štebot vtáčikov a jemné zavýjanie vetra hladko klzajúceho sa pomedzi stromy dodával pocit bezpečia. Ihličnatá kupola sa rozostúpila a odhalila sa široká prudká rieka v ktorej strede hrdo stála široká skala. Dostať sa k nej dalo iba dvoma možnosťami. Preplávať alebo popreskakovať cez menšie skalky vôkol. Ja som sa ako vždy rozhodla pre druhú možnosť. Husle a slák somsi prehodila do jednej ruky a skočila na prvú skalu od ktorej som sa hneď odrazila na ďalšiu. Preskoky pripomínali tanec. Bolo sa treba v správnej chvíli nakloniť, vystrieť ruky, odraziť sa, pokrčiť kolená... A zrazu som stála na balvane. Vystrela som sa a nechala na seba dopadať jemné kvapky vody z vĺn narážajúcich do skaly. Bolo to miesto, kde som trávila viac času ako v izbe. Preložím si slák z pravej ruky do ľavej a husle vložím pod bradu. Začnem hrať. Tancujúci slák vytvára z hudby príbeh, ktorému rozumejú azda iba vtáci a víly vôkol. Opisuje mňa. Moje pocity, spomienky, myšlienky, všetko. Všetko vyjadrujem notami a zvukom. Vypúšťam smútok zo včerajška a nechávam aby v mojom srdci opäť víťazil pokoj a láska. Zo smutnej melódie prejdem do sviežej piesne, ktorú ma ako malú naučila hrať mama. Zatiahnem posledný ton a vydýchnem si. Zrazu ma ovládne pocit, že za mnou niekto stojí. Otočím sa a za mnou stojí chlapec.