Kvapky dopadajú na strechu auta , hromy sa silno odrážajú od kamenných ulíc mestečka, keď zrazu do auta vrazí niečo veľké a čierne. Vodič prudko dupne na brzdu až ma hodí dopredu. Bezpečnostný pás ma však včas zabrzdí, inak by som sa zastavila asi až niekde na čelnom skle. Spamätám sa a vyskočím z auta. V tej chvíli mi je jedno, že budem celá mokrá od dažďa, prvoradé je zachrániť tvora, ktorý vrazil do auta. Prebehnem ten kúsok a naozaj. Na kapote auta bezvládne leží obrovský čierny vták so sivým zobákom. Vyzlečiem si sveter a opatrne zdvihnem tvora z auta. Jemne ho zabalím do svetra tak, aby som sa mu nedotkla krídla, ktoré má čudne vykrútené vzad. Vietor mi šľahá dážď na teraz už holé plecia. Zrazu sa vták pohne a otvorí svoje oči, ktoré mi vyrazia dych . Sú zrkadlovým odrazom tých mojich, ktoré vyzerajú akoby boli staré niekoľko stoviek rokov. Dívajú sa na mňa chápavým a pokojným pohľadom. Zviera sa ma ani trocha nebojí , a ja som v tej chvíli vedela, že je to ten vták o ktorom hovoril Timoteus. „Slečna, stále potrebujete odviezť?" Zakričí na mňa taxikár z auta, čo ma preberie. „Áno, no teraz ma prosím zavezte na najbližšiu veterinárnu pohotovosť." Havrana si chytím do jednej ruky a otvorím dvere na aute .
Cesta bola rýchla a zviera zo mňa celý čas nespustilo svoje zvláštne oči. Zrazu auto zastane, a ja cez zapršané okno zbadám neónovo-modrý kríž. Poďakujem sa a vytiahnem z peňaženky štyri eurá. Zaplatím, vystúpim z auta a dúfam, že tu nejaký doktor ešte bude. Nadýchnem sa a kráčam ku vchodu. Je to obyčajná kamenná budova mierne porastená machom so škridlovou strechou. Vyzerá ako takmer každý iný dom v Bibury. Nemám na ňu dobré spomienky, naposledy som tu bola pred rokmi, keď sa náš pes otrávil jedom na potkany. Rozleptalo mu to žalúdok a doktor ho už nedokázal zachrániť. Musel ho utratiť aby mu skrátil nepredstaviteľné muky. Rodičia mi miesto toho, aby povedali pravdu, povedali, že musel zostať u doktora . Pravdu som sa dozvedela až o týždeň , keď som si "náhodou" vypočula rozhovor mojej mamy a jej kamarátky. Bolo to prvýkrát čo sa moje detské srdce zlomilo. Stratila som najlepšieho priateľa. Do mojich štrnástich rokov sme sa s rodičmi často sťahovali, až dodnes neviem prečo, asi kvôli práci ktorej je stále nedostatok. Musím však uznať, že sme nikdy netrpeli nedostatkom. Má to však za následok moju samotu. Miestni dedinčania sú zvyknutí na to, že sa tu pozná každý s každým takže i keď tu bývame cez tri roky, stále nás berú ako cudzincov. Nemôžem ale povedať, že by neboli priateľský. Nemám však jediného skutočného priateľa. Všetko sú to len plytké kamarátstva. Nikto, komu by som sa mohla skutočne zdôveriť. Mojím priateľom je lesné ticho, štebot vtákov a hudba. Už ako malú ma rodičia učili hrať na rôzne nástroje. Ovládam umenie hry na harfu, klavír, husle, lutnu, gitaru, ... Je to dlhý zoznam. Som im za to vďačná. Slušne to vypĺňa samotu.
Stlačím kľučku a s vŕzgotom otvorím staré masívne vchodové dvere. V čakárni ani duše, tak sa rozhodnem zaklopať na dvere ordinácie. Spoza dverí sa ozvú kroky a o chvíľu už na mňa spoza nich pozerá postarší pán – doktor. Na nose má nakrivo nasadené okuliare a na lekárskom plášti má gombíky pozapínane ledajako. „Poďte ďalej." zamrmle, tak vojdem za ním. Obávam sa, že som ho vyrušila z plnohodnotného spánku na stole, ktorý inak slúži na prehliadku zvierat.
„Položte ho sem." Povie, a ukáže na stôl prikrytý bielym gumeným obrusom. Na ruky si navlečie gumenné rukavice. Opatrne z havrana odmotá môj sveter a podá mi ho. Jemne chytí havrana za krídlo, načo krkavec zaškrieka.
„Je to zlomenina" skonštatuje po tom, ako mu spraví röntgen , " nie zložitá, ale krídlo má zlomené na dvoch miestach. Budem mu to musieť zafixovať a lietať nebude môcť pár mesiacov. Máte možnosť sa o neho zatiaľ postarať?"
„Ni..." Chcela som povedať nie, ale spomeniem si na situáciu v našej rodine. "Samozrejme." poviem a pozriem na havrana ktorý zo mňa stále nespustil oči. Doktor mu krídlo zafixuje, spraví mu preventívku a vyhlási, že je inak úplne zdravý. Potom odíde spisovať nejaké papiere a keď sa vráti, pustí nás domov.
zavriem oči a nechám sa unášať spánkom, ktorý je pre mňa vykúpením. Oslobodzuje ma od stresujúceho života , ktorý sa mi zdá byť čoraz neistejším .
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára