Jacque

https://www.youtube.com/watch?v=jdSq9UMDTKs

Bola chladná letná noc. Nad hlavou mu svietili hviezdy a svit osamelého mesiaca sa odrážal od jazernej hladiny na moste pod ním. Na lakťoch opretých o zábradlie ho tlačili drobné kúsky kamenia. Poslední oneskorenci sa vracali do svojich domovov v ústrety spánku. V ušiach mu znela hra akéhosi neskorého pouličného umelca. Jeho harmonika posilňovala zvláštny a dusivý pocit v jeho hrudi. Svoj pohľad uprel na utíchajúce mesto. Bola polnoc a on sa odtiaľto  stále nevedel pohnúť. Popod most vedľa ktorého Jacque stál, ticho, za sprievodu pripitých pospevujúcich cestujúcich preplávala loď. Stále čakal, nevzával sa. Vždy bojoval, kým mal o čo a teraz to nebolo inak. Mrazivá päsť v jeho hrudi však čoraz mocnela až mal pocit, že praskne. V tom sa mu z hrude ozval zvuk. Ten tón nikdy predtým nepočul, no vedel, čo znamená. V tej chvíli sa v ňom prelomila akási posledná hrádza. Hnedý prameň vlsov sa mu zošuchol doprostred čela. Všetko zničil. Všetko, čo sa dalo pokazil a zlomil, všetko čo za sebou nechal, bolo zničené. A ona... Ona jediná držala to, čo zlomiť nestihol, vo svojich jemných rukách. Všetko čo mu zostalo vložil do srdca, ktoré jej dal ako na dlani. Kde je? Nevidel ju. Necítil ju. Ako by len mohol? Bola tak ďaleko, no predsa tak blízko. Niekedy mal pocit, akoby okolo neho práve prešla a on ju nezbadal. V noci kráčal parížskymi ulicami a zacítil jej vôňu. V hudbe ozývajúcej sa mestom počul jej smiech. Bola však preč. Nerozlúčila sa. Už nebolo nič, čo nebolo zlomené. Zostali iba kúsky, triesky, z kedysi tak pevného sveta podopretého piliermi. Prečo? Prečo?! Jacque vzal do ruky kameň, rozohnal sa a prudko ho šmaril do rieky pod ním.  Veď mu sľúbila že zostane, že nikdy celkom neodíde... A teraz, teraz keď ju potreboval najviac, sa míňali. Nenávidel to. Radšej by bol, ak by ich delili stovky míľ ako pár stôp, ak by ju mal len o vlások minúť... Ona, tá, ktorej jedinej patrili jeho oči, uši a dotyky... Ona bola svetlom jeho nocí, jeho ohňom v mraze, ona bola všetkým a teraz odišla. Nechala ho tu. Po tvári mu stekali horúce slzy a on ich už nedokázal zastaviť. Klesol na kolená a tvár si vložil do dlaní. „Len si tečte!“ Hlesol. „Pocity, nech už sú akékoľvek sú to, čo nás rozdeľuje na mŕtvych a živých. “ A v tom ju zacítil. Zmrazil ho strach že zošalel. Jacque sa celý triasol. Otočil sa a... 
Stála tam. Vystreté plecia a jemne zvihnutá brada, ten náznak hrdosti a odvahy. Bola rovnaká ako pred rokmi. Našla ho. Ako len mohol pochybovať... Už nikdy nebude. Vedel, že už nebude musieť. Vzal ju do náručia a nikdy viac nepustil. Jeho svet bol opäť celistvý a nič už nebolo zlomené. 

Dcéra bielej temnoty - Gwardelian 5. Kapitola

Sadli sme si za stôl.  Okrem nás boli v miestnosti ďalšie tri osoby, ktoré sa potichu zhovárali na druhej strane stola skadiaľ na mňa vrhali zvedavé pohľady. Svoju pozornosť obrátim na jedlo naložené a naskladané v misách. Pre začiatok sa rozhodnem pre lahodne vyzerajúce čerstvé maliny, jahody a čučoriedky. Nakloním sa pre tanier keď za mnou niekto nesmelo zakašle. Otočím sa. Za chrbtom mi stojí elfka približne v mojom veku. Vlasy ako tekuté zlato má zapletené do boku a hnedé oči orechovej farby sa uprene zapozerajú do tých mojich. "Vaša výsosť." Pokloní sa. "Moje meno je Veridana. Pani svetla mi prikázala, aby som vás a vašich spoločníkov previedla po pevnosti. Môžeme začať po vyučovaní?" Usmeje sa. "Budem potešená ak nám pomôžeš zorientovať sa, ďakujem." Odvetím. "Najskôr však budem musieť ísť ešte niekoho zobudiť, ospravedlňte ma prosím." Poviem a odídem z miestnosti.

Otvorím dvere na svojej komnate. Noah je už hore, a práve skladá deku ktorou bol v noci prikrytý. "Nechaj to tak, pani domáca, a poď sa naraňajkovať. Čaká nás dlhý deň." Napomeniem ho. Noah sa zasmeje a deku doskladá. "Ako si sa mi vyspala?" Objíme ma a dá mi bozk do vlasov." Výborne, a ty?" Spýtam sa ho a jemne mu prstami odhrniem prameň čiernych vlasov z tváre. "Najlepšie ako som mohol." Zamrmle mi so zaboreným nosom v pleci.

Keď si všetci posadáme za stôl, je už takmer pol ôsmej. Väčšina nášho spoločenstva – mladí lénai - sa zúčastní vyučovania spolu s nami a keďže nás je okolo osemdesiat , rozdelili nás na skupiny. Každá zo skupín má iný rozvrh. Zrazu sa otvoria dvere a vstúpi elfka, ktorá ma včera zaviedla k mojej mame. Miestnosťou preletí jej pevný hlas. „Pani svetla vás všetkých zvoláva po raňajkách do trónnej siene. Stretnete sa tam so svojimi učiteľmi, ktorí si vás odvedú na miesto vyučovania.“  Povie a odíde z miestnosti. Nalejem si z kryštálovej karafy  do čaše vodu ktorú vypijem a vstanem od stola. Môj príklad nasledujú aj Ilia s Noahom. „Už vám stačilo?“ Spýtam sa ich. „Jasné, tak plný som dlho nebol.“ Zasmeje sa Noah. „Výborne, potom môžeme ísť.“ Poviem a vyjdem z miestnosti.

Trónnu sieň nájdeme rýchlo. Predo dvermi stoja stráže  - dvaja vysoký elfovia odetý v bielom bojovom výstroji. Zastavím. Strážcovia sa poklonia a prekrížené meče vložia do pošiev. Položím dlaň na dvere ktoré sa potichu otvoria. Trónna sieň je zaliata ranným slnkom ktoré preniká cez sklenú kupolu a mramor žiari belotou. V strede miestnosti pred zlatými trónmi stojí vzpriamená moja mama. Usmeje sa a natiahne ku mne ruku. Odpojím sa od ostatných a vystúpim po schodoch k jej boku. Spoločne si sadneme na tróny na čo sa všetci v miestnosti poklonia. Mama sa otočí smerom k východným dverám a mávne rukou na čo sa otvoria. Do miestnosti začnú po jednom s malým odstupom prúdiť postavy v machovo zelených odevoch.  Postavia sa do polkruhu čelom k nám a poklonia sa, potom sa otočia k zvyšku sály a vyzerajú, že na niečo čakajú. Ako posledný do miestnosti vojde nízky staručký starec s dlhými striebornými vlasmi a bradou. Jeho oči však planú zlatistou žiarou a sú plné sily a energie. Moja mama sa postaví a zvíta sa s ním. Starec povie niečo, na čo sa obaja rozosmejú. Moja mama sa potom otočí ku mne na čo sa postavím. „Toto je moja dcéra, Aeneris. Aeneris, toto je Belennus. Patrón učiteľov, boja a liečiteľstva. Otočí sa k zvyšku spoločenstva, „Postavy, ktoré vidíte pred sebou budú tento rok vašimi učiteľmi. Vďaka nim sa naučíte všetko čo potrebujete od liečenia, živelnej mágie, boja, komunikácie a spolužitiu s drakmi a inými bytosťami.“ Podišla k vysokej elfke (vlastne, všetci elfovia sú vysokí, prečo to stále omieľam?!)  s dlhými rovnými gaštanovými vlasmi a ostro rezanými lícnymi kosťami. „Som elfka Arely, a budem vás učiť streľbu z luku rovnako ako aj boj s mečom.“ Vyhlásila, hneď na to sa ozvala osoba vedľa nej, muž s krikľavo zelenými vlasmi a divými očami zvláštnej, neurčitej farby. Miesto nôh mal kopytá , bol to faun„ Som  Malcolm, vyslanec faunov a budem vás učiť dorozumievaniu sa s lesnými bytosťami ako sú pixiovia, spectrumovia,  knurlovia , a iní.“ Ďalšia sa predstavila nízka a takmer úplne priehľadná žena ako vodná nymfa, Dainera. Vedľa nej stál mohutný a na prvý pohľad hrozivý muž o ktorom sme sa dozvedeli že je vodcom lesného ľudu. Volal sa Kron. Spolu s Arely nás budú učiť bojovať.  Za ním stála vysoká a chudá dievčina s platinovými vlasmi a očami farby sviežej trávy. Mala jemne rezané črty tváre a svetlunké pery. „Som Elaina, víla, budem vás učiť ako si vyspievať veci od stromov, rastlín a zvierat predmety ktoré budete potrebovať.“ Ďalší bol mladý muž so svetlými pieskovými vlasmi a hnedšou pokožkou, volal sa Thyrm a špecializoval sa na draky a runy. Bol zároveň Belennusovým pomocníkom. Ako posledná bola žena stará asi ako moja mama. Na chrbte mala krídla podobné mojim. Volala sa Ferya a bola tá, čo mala za úlohu zlepšiť moje lietanie. 

Dcéra bielej temnoty - Gwardelian 4. Kapitola

"Si príliš unavená, alebo by sme šli ešte na menší výskum?" Spýtal sa ma Noah. Únava ma už  síce trocha morila, no predstava skúmania lesa s toľkými hviezdami a mesiacmi nad hlavou bola príliš lákavá. Prikývla som a tak ma potiahol za ruku k pravému rohu môjho balkóna. Tam zastavil a dlaň pritlačil k rune vyrezanej na zábradlí. Ozvalo sa jemné cvaknutie. Časť zábradlia sa začala skladať až vytvorila vchod vhodný presne pre nás dvoch. To však nebolo všetko. Začali sa z neho po jednom vysúvať schody. Keď bola asi polovica vysunutá, Noah stúpil na prvý a potom na pár ďalších, vyzeralo to bezpečne. Ja som však stále stála v nemom úžase ako soľný stlp. "Ako si to vedel?" Spýtala sa ho.

"Keby si dávala väčší pozor na Timoteusových hodinách, vedela by si to aj ty." Zasmial sa a vyplazil na mňa jazyk.

"Mala som plnú hlavu jednej nemenovanej osoby!" Obhajovala som sa.

"Ja nemôžem za to, že som taký neodoľateľný." Žmurkol na mňa.

"Och ty narcis." Podpichla som ho. "Len sa neroztop." Pregúľala som očami, obišla ho a zišla pár chodov pod neho.

"Čo si povedala?" Pozrel sa na mňa s ústami dokorán. 

"Počul si." Odvetila som.

"Veď počkaj!" Zvolal Noah a rozbehol sa za mnou dolu schodmi. Ako prvé mi napadlo, že by som si mohla jednoducho vyvolať krídla a ufrnknúť mu pod nosom, ale jednu trofej mať v rukáve musím a tak som tento nápad zavrhla. Bežala som dolu schodmi smerom k zátoke. Nohy sa mi po členky zabárali do slonovinovo bieleho piesku. Chvíľu som sa vydýchala, a keď som za sebou začula Noahove kroky, bežala som ďalej. 

O chvíľu som už stála pri tmavošedých skalách, hladkých ako dračie vajce. Vyliezť na ne som teda nemala šancu, keďže veľká časť z nich bola ešte mokrá z nedávneho prílivu. Sústredila som sa na moje lopatky, a privolala si moje krídla. Zasvrbel ma chrbát a vzniesla som sa nad zem. Moje krídla neboli také, ako ľudia opisovali anjelské alebo vílie. Neboli z peria, no ani také krehké ako motýlie. Boli ľahunké, no veľmi pevné. Na dotyk pripomínali vážkine, no výzorom takmer vílie. Žiarili jemným bielym svetlom. Zrazu ma niečo stiahlo na zem. Kým som sa stihla postaviť. Už nad mnou stál vyškerený Noah. Chytil mi ruky do jeho jednej - pravej, a začal ma štekliť. O chvíľu som sa už v pieksu zvíjala od smiechu. Toto si len tak nenechám! Z posledných síl som sa vymanila z Noahovho zovretia a útok mu opätovala. 

                                                                                                        ***

Unavení sme ležali na skalách a sledovali  oblohu.  V ušiach nám jemne hrala morská uspávanka.  Teplá voda mi obmývala prsty na nohách. Počula som, ako bije Noahovo srdce blízko toho môjho.
Hovorí sa,  že srdcia zaľúbencov bijú rovnako. Tie naše sa dotkli.

                                                                                                       ***

Do očí mi zasvietilo slnko.  Vzdychla som a odkopla zo seba perinu.  Bolo mi pod ňou príšerne horko.
Moment.
Perina?
Otvorila som oči a posadila sa. Ležala som na posteli v mojej izbe, obklopená bielym baldachýnom.  Na sebe som mala to isté čo včera večer - smaragdovo zelené šaty so zlatou čipkou. Slnko práve vychádzalo, čo  značilo, že je ešte veľmi skoré ráno.  Nespokojne som vzdychla a vyteperila sa z postele bez nádeje že znova zaspím.  Na gauči pri posteli ma čakalo prekvapenie. Spal tam rozvalený Noah zakrytý modrou dekou.  Čierne vlasy mal porozhadzované po tvári na ktorej sa mu usadil veľmi spokojný výraz. Srde mi nad tým pohľadom zaplesalo a telom sa mi šíril pocit nekonečného šťastia a spokojnosti.  Z postele som vzala vankúš,  jemne mu nadvihla hlavu ktorú som mu ním potom podložila. Znova som ho poriadne prikryla.  Odhrnula som mu vlasy z čela na ktoré som ho potom pobozkala. Bol nádherný.

                                                                                                   ***

Po sprche sa za mnou tiahla ľahká ružová vôňa. Vošla som do šatníka z ktorého si vybrala žlté šaty odzrkadľujúce moju náladu.  Vlasy si rozčesala a tvár opláchla studenou vodou. Vrátila sa do izby a obula balerínky. Opatrne vyšla z izby aby som Noaha nezobudila a jemne zabuchla dvere.  Všetko naokolo bolo kvôli oranžovému svetlu slnka sfarbené do teoplejších odtieňov. Odkráčala som na koniec chodby kde do mňa takmer vrazila Ilia.
"Aeneris!  Dobré ránko. Čo ty tu tak skoro?" Spýtala sa ma a zývla.
"Bré ránko,  nevedela som spať. Práve hľadám jedalenský salón. Pridáš sa? "
"S radosťou!" Prikývla a venovala mi široký úsmev.

Kým sme ho konečne našli, Ilia mi porozprávala o tom, ako bude prebiehať dnešný deň. O ôsmej hodine sú raňajky (my ich stíhame o hodinu skôr vzhľadom na naše skoré vstávanie), potom následuje prvá hodina - starostlivosť, chov a komunikácia s drakmi, druhá hodina - jazdenie na drakoch,  tretia hodina - mágia živlov (prax) a štvrtá hodina - runy a ich využitie. 

Po dlhej dobe tu máte ďalšiu kapitolu. Ospravedlňujem sa že ich pridávam  tak málo. Keďže sa mi blížia príjmačky a monitor,  nestíham okrem učenia takmer nič.  Dúfam,  že sa vám kapitola páčila, a chcem vás upozorniť že  som zmenila meno Matthewa na Noaha a Talamh na Gwardelian. Časom to všetko zmením :)

P. S.  Čo  myslíte, ako budú hodiny prebiehať?  :)

Day 5.

Čoraz viac si všímam zlomenosť a zúfalstvo tohto sveta.

Day 4.

Rieka a kamienky

Opäť je mi z dnešného sveta smutno. Ľudia sú malicherní, pokriteckí, povrchní a o falošnosti radšej pomlčím. To by sme tu totiž boli do večera. Naše životy sa dajú prirovnať k rieke a drobným kamienkom. Určite si to pamätáte, hádzanie kamienkov do riek alebo jazier. Skúste si to teraz na chvíľočku predstaviť. Stojíte na brehu mohutnej rieky. Jej prúd so sebou všetko strháva. V dlani držíte drobný okruhliak. Napriahnete sa dozadu a prudko rukou vymrštíte do vzduchu. Kamienok preletí vzduchom a v okamihu sa stráca pod hladinou. Čo sa teraz s ním deje? Zasekol sa niekde alebo pláva s prúdom? Je to jedno. Ani keby sme do tej rieky hodili ďalších tisíc kameňov, nič sa nezmení. Rieka ich proste strhne so sebou a nestará sa, či bol ten kameň zlatý,strieborný, alebo či to bol diamant. A teraz, rieku si predstavme ako tento svet alebo život všeobecne, tie kamienky predstavujú nás alebo naše problémy. Teraz si možno uvedomujete, aké sú nepodstatné. Myslíme si, že bez nás sa zrúti svet. Život je však príliš krátky na to aby sme sa trápili nad zbytočnosťami. Viem, že to nie je vždy ľahké, no treba sa aspoň pokúsiť brať to všetko s aspoň malým nadhľadom.

Day 3.

Zabudnutia sa bojíme všetci. Niekto toho, že na nich zabudne svet a niektorí, že na nich zabudnú ľudia na ktorých mu záleží. No zostáva nám len viera v to, že niečo také nedopustia.  

Day 2.

Občas sa v našom živote udejú určité udalosti. Dúfam, že ich nepoznáte. Niektorým sa podlomia kolená, iný zasa počas telefonátu pustia mobil na zem, ďalší prehltnú slzy... Najhoršie je však, keď si uvedomíte, čo všetko ste nestihli. Či už nejakej osobe povedať posledné ďakujem alebo ľúbim ťa, rozlúčiť sa, pobozkať... Uvedomíte si, že je neskoro. Čas sa vrátiť späť nedá. Preto je dôležité uvedomiť si, všetko vzácne čo teraz máme. Nemyslím tým drahé auto, dom či mobil. Myslím tým tých, vďaka ktorým sa usmievame, kráčame ďalej a zvládame prekážky. Musíme si vážiť každú sekundu, objatie a nádych milovaných osôb. Bez nich by sme dnes boli ničím. Oni sú ten najväčší poklad na svete. Je smutné, že často si to uvedomíme až keď je neskoro. Preto sa teraz zdvihnite, choďte za mamou a otcom a povedzte im jednoduché Ďakujem. A verte mi, oni pochopia.