Dcéra bielej Temnoty- Talamh, 2. Kapitola

Nad hlavou nám lietali draky. V tme vyzerali, že sú ich šupiny pokryté čiernym saténom. Mohlo ich byť asi tridsať. Pomaly začali klesať k nám. Kúsok od nás s Matthewom pristál prvý. Otočil sa k nám a pomaly sa približoval. Vystrela som k nemu ruku na znak volania. Keď bol tak blízko až som cítila jeho horúci dych na mojich prstoch, zrazu sa poklonil. Jeho zlaté oči ktoré ma doteraz sledovali sa sklopili. Dal mi tým znamenie, že ma berie za nadradenú. Potom pohľad opäť zdvihol a kývol hlavou na svoj chrbát. Chytila som Matta za ruku a potiahla ho k dračiemu chrbtu. Čakalo tam na nás prekvapenie. Na jeho chrbte boli pripevnené dve dračie sedlá aj s pásmi a strmeňmi. Chytila som sa jedného z mnohých rohov ktorými mal drak obsypaný chrbát. Nohu som vložila do strmeňa a vyšvihla sa nahor. Sedlo bolo mäkké a ohriate dračím teplom. Pás som si prevliekla pomedzi nohy a zapla okolo pása. Hrubé kožené remene držali pevne. Niečo sa za mnou pohlo. Otočila som sa a to už si aj Matt zapínal pásy. "Všetko v poriadku?" Zazubil sa na mňa.
"Všetko tak, ako má byť. Len sa trocha obávam toho vzliet..." Nestihla som dopovedať pretože drak sa prudko rozbehol smerom k rokline. Pevne som sa chytila rohu predo mnou a Matt ma chytil okolo pása. Zadržala dom dych. Drak sa vrhol do rokliny. Padali sme do temných hlbín. Akonáhle sme okolo seba nemali nič okrem nekonečnej temnoty, drak začal mávať mocnými krídlami. Onedlho sme mali celé okolie ako na malíčku. Zaklonila som hlavu a dívala sa na nočnú oblohu ktorá bola celkom iná, ako tá naša. Nebo bolo obsypané nielen žiarivými hviezdami ale aj mesiacmi a planétami. Matt si ma k sebe pritiahol najviac ako mu postroj dovolil a tak sme si spoločne vychutnávali pohľad nad nami. Dal mi bozk do vlasov a jemne si o mňa oprel líce. Nočný vánok mi chladil odhalenú pokožku na krku a tvári. Na krajine pod nami sa začali striedať hory s lesmi. Čoskoro sme pod sebou mali len hustú spleť korún listnatých stromov a špicy ihličnatých. Medzi spleťou zelenej a čiernej sa zrazu zjavila malá osada. "To je osada kentaurov." Povedal Matt. Fakle s čarovným zeleným, fialovým a modrým ohňom z nej osvecovali ďaleké okolie. Leteli sme ďalej a na mňa pomaly padala únava. Zrazu začal drak prudko stúpať hore. Natisla som sa k jeho chrbtu a pevnejšie ho chytila za roh.  Teraz sme leteli zarovno s oblakmi. Neodolala som a pustila sa rohu. Pravú ruku som vystrela do prázdna vedľa nás a dotkla sa oblaku. Prekvapene som ju stiahla späť. Oblak bol hmotný. Pripomínal mi sneh, keďže už môjmu telu neprekážal chlad ktorý som vôbec necítila. Začali sme zrýchľovať. Privrela som oči a užívala si let.

"Klara, vstávaj, už sme za chvíľu tam!" Budil ma Matthew. Prudko som otvorila oči a zívla si. Ja som zaspala? Poobzerala som sa okolo seba. Začínalo sa brieždiť, obloha sa pomaly sfarbovali doružova. Hviezdy však stále jasne svietili. Drak začal pomalinky klesať. Les redol a bolo tak vidno spletitú sieť striebristých riek. Vtáci začali pospevovať. Všade vládla dokonalá harmónia.
A potom som ju zbadala. Sprv vyzerala ako obrovská biela skala. Čím sme boli bližšie, začala som vnímať veže, strechy, nádvoria a okná... Bolo to oveľa väčšie ako som si predstavovala. Všetko bolo zo snehobieleho mramoru. Pevnosť sa rozprestierala na obrovskej skale uprostred jazera. Najvyššie veže sa tiahli až nad oblaky. Blížili sme sa k honosnej bráne ktorú strážili dve sochy anjelov. Na stĺpoch boli striebornou farbou namaľované runy Uruz, Perth, Algiz, Eihwaz a Wunjo. Drak pristál na nádvorie. Chvíľu sme všetci nemo sedeli, a dívali sa na tú nadpozemskú krásu okolo nás. Odopla som si pásy, nohu vyhodila zo strmeňa a opatrne sa postavila na nohy. Kým tak stihli urobiť aj ostatný, otvorila sa brána. Na prahu stálo vysoké dievča s belasými vlasmi a porcelánovou pokožkou. Bola to elfka. "Vitaj, Dcéra bielej temnoty." Povedala.

Sklamanie

Sklamanie sa vtiera do srdca cez kľúčovú dierku. Pomaly pozoruje, skrýva sa a čaká na príležitosť. Nevidieť ho. Sme k nemu slepý a hluchý. No už sa neskrýva, veselo si cupitá, opúšťa zákutia srdca a vyberá sa priamo do jeho stredu. Začína divo vymetať lásku a nádej. Pohlcuje šťastie, živí sa ním. Ich posledné zbytky jednoducho vyhodí von cez tú kľúčovú dierku ktorou prišiel. Na ich miesto teraz zvoláva svojich obvyklých spoločníkov. Beznádej, hnev a strach. Divo sadia svoje semienka a tak namiesto krásnych červených tulipánov, je srdce pokryté čiernymi ostnatými krikmi a lupeňmi zhorených okvetných lístkov ruží. Rozkvitnutá záhrada sa zmenila na mŕtvu. 

Sorcerer

https://www.youtube.com/watch?v=Bd0A0BPtfOUPo poli bežalo dievča. Jej bosé nohy sa na klzkom snehu šmýkali. Vysilene padla na kolená a z úst sa jej vydral zúfalý výkrik, ktorý preťal okolie ako blesk. Náhle sa zodvihol vietor. Lístie začalo jemne poletovať navôkol. Hlavu si zložila do dlaní. Jej dlhé, zvlnené a tmavohnedé vlasy ostro kontrastovali s bielym snehom a zlatým lístím. Triasli ňou vzlyky. Opakom ruky si z tváre utrela slzy a pomaly sa postavila. Dlhé šedé sedliacke šaty boli na kolenách a lakťoch na nitku premočené, no nezdalo sa, že by jej to prekážalo. Rozhliadla sa po okolí. Kam oko dovidelo sa tiahli len polia ktoré ohraničoval les plný holých stromov. Po porcelánovej pokožke jej začali opäť stekať slzy. Ruky si zaborila do vlasov a znova sa srdcervúco a zúfalo rozkričala. Bolesť bola neznesiteľná.  Snažila sa pokračovať v ceste no kolená  ju neposlúchli a podlomili sa. Tento krát zostala ležať. Prevalila sa na chrbát a modrými, takmer až fialovými očami sledovala havrany poletujúce po zamračenej oblohe.  Bolesť zo straty, ublíženia, zrady a sklamania jej trhalo srdce na  márne kúsky. Jediné po čom túžila, bolo zabudnúť. Najlepšie odísť a už sa nikdy nevrátiť. Pomaly začala vstávať a svoju pozornosť upriamila na kopu lístia, ktorú zo stromov zviala nedávna víchrica.  Vystrela ruky a začala odriekať zaklínadlo. Lístie sa začalo točiť v jemnom vzdušnom víre. Stúpalo vyššie a vyššie. Dievčaťu sa na čele od sústredenia vytvorila jemná vráska. Zlatom jesene vytvorila vo vzduchu ohromné srdce. Chvíľu sa na neho uprene dívala. Po chvíli desivého ticha vyhodila ruky prudko do vzduchu. Srdce odvial mocný závan vetra. Rozletelo sa na malé kúsky a vedela, že spojiť  ho už nedokáže nič. Opatrne zo zeme zdvihla list ktorý bol ešte pred chvíľou  súčasťou niečoho neuveriteľne mocného. To niečo však už bolo nenávratne preč. Položila si ho na dlaň a jemne fúkla. Kým list dopadol na zem, dievča bolo navždy preč.

Unwished Soldier part 2.

Keď som sa konečne vrátila do cely, bezvládne som klesla na posteľ a čakala, kým zamknú dvere. Hlavou mi zbesilo  krúžili myšlienky. Viem že som nevinná a vie to aj vrah. Keďže mrtvi rozprávať nevedia tak je to na mne. Schúlila som sa do klbka a chcelo sa mi kričať. Vykričať si hlasivky, otriskať si hlavu o stenu, vytrhať si vlasy. Čokoľvek, len aby som sa zbavila toho odporného napätia v mojej hlave. No namiesto toho som len čoraz viac cítila ako sa mi slučka utkaná zo zúfalstva pomaly sťahuje okolo krku,

Ozval sa krik. Vydesene som sa poobzerala okolo seba kým mi nenapadlo pozrieť sa cez priezor von. Pomaly som sa priblížila k dverám a nazrela von. Na druhej strane chodby sa na mňa díval cudzí pár očí. Zračila sa v nich nenávisť, odpor a znechutenie. Muž opäť zvrieskol a buchol do dverí. Otočila som sa mu chrbtom a zabuchla priezor. Odmietam znášať opovržlivé pohľady vrahov! Ľahla som si späť do postele a krik ignorovala. Zakryla som sa drsnou horčicovo-hnedou prikrývkou z vlny, ktorá bola na niektoých miestach tak vyšúchaná až presvitala. Hlavu som si položila na poloplný zatuchnutý vankúš a začala počítať. Je to jedna z pár vecí ktoré si pamätám na moju mamu. Keď som už bola staršia a večer som nemohla zaspať, mama mi povedala nech začnem pomaly počítať. Pri každom čísle som si mala predstaviť že schádzam o jeden schod nižšie. Na to som si spomenula aj teraz. Začala som :1......2.......3........4.......5.........6.........7.......8....


Zobudila som sa na otváranie dverí. Prižmúrenými očami som sa na ne zahľadela a zbadala policajta ktorí stráži moju celu, ako mi dnu vkladá jedlo. Počkala som kým odíde a potom si vzala tácku s jedlom na posteľ. Na tanieri bol suchý chleba s maslom a jedným jablkom. Na pitie čistá voda. Rýchlo som to do seba hodila a ľahla si na zem. Moja cela bola v podkroví a tak som mala okná na strope. Ako som sa dívala na plynúce oblaky na oblohe, skrsla mi v hlave myšlienka. Schmatla som z postele prikrývku a odtrhla z nej dlhý pásik. Otvorila som okno ktoré malo navrchu mreže a vrchnú časť pásika som priviazala o rúčku. Ľahla som si späť na zem a dolnú časť pásika som si priviazala o tenké zápästie a pevne omotala až kým okno nebolo úplne otvorené. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu ktorý ku mne pomaly plynul. Celé moje telo obdaroval chladivým, jemným dotykom vlhkosti. Zatriasla som sa a na rukách a stehnách mi vybehli zimomriavky. Moje dlhé vlnité čierne vlasy boli na dlážke rozprestreté ako havraní koberec. Oblaky nad mojou  hlavou pomaly plynuli a ja som si uvedomovala čas ktorý tu, v tejto cele akoby neexistoval, no vonku plynul rovnako pokojne ako doteraz. Zvláštne, ako si človek myslí že bez neho sa zrúti svet. No nie je to tak. Skôr či neskôr z tohto sveta odídeme a je len na nás, či na ňom zanecháme niečo, kvôli čomu si nás budú ľudia pamätať. Často krát sa upriamujeme na celkom povrchné veci a potom si neskoro uvedomíme, ako rýchlo nám život pretiekol pomedzi prsty. To som si teraz uvedomila ja.

"Kto som?" Šepla som do tichej miestnosti. Môj hlas mi rezonoval v ušiach dlho po vyslovení. "Som Alyssa.

Alyssa Pollocková."

Cez otvorené okno ku mne pomaly, potichu, dotancovalo čierne pierko s bielym páperím a dopadlo na moju dlaň.
Už nie som sama.

Eternity

Jediný spôsob ako spoznať večnosť je nájsť ju v prítomnosti. 

Dcéra bielej Temnoty - Talamh, 1. Kapitola

A je to tu. Druhá séria sa začína. Mrzí ma že budem mať teraz menej času sa jej venovať no budem sa snažiť pridávať najčastejšie ako bude môcť. Tak si to teda užite! :) Vaša Emmuš.


Prúd portálu ma celkom pohltil. Rútila som sa do priepasti a výr vzduchu mnou pohadzoval ako pierkom. Okolo mňa sa vírili farby dúhy. Ak by som si mohla tento pohľad vychutnávať za iných okolností tak by sa mi páčil. Pokúsila som sa zamávať krídlami, no silný nápor vzduchu mi ich takmer zlomil. Nechala som sa teda voľne unášať. Krídla som založila na chrbát, ruky a nohy som spojila. Odpor vzduchu sa zmenšil a ja som sa začala šialenou rýchlosťou rútiť nahor až sa farby okolo mňa zlievali do jednej obrovskej šmuhy. Všetko okolo mňa začalo žiariť silnejším svetlom. Žiara sa pre moje oči stávala neznesiteľnou čo ma prinútilo ich zavrieť. Zrazu sa mi pred zatvorenými očami niečo preblyslo. Otvorila som ich vo chvíli ako ma niečo vyšmarilo do prázdna. Nápor vzduchu v momente ustal. Letela som vzduchom a pod nohami som zbadala zem. Ruky som nastavila pred seba pripravujúc sa na pád. Náraz ma odhodil vopred čo spôsobila že som sa ešte pár krát prekotúľala. Pravá ruka ma začala príšerne bolieť. no nejako som docielila to že sa mi podarilo vyteperiť sa na nohy. Snežná búrka ktorá všade navôkol zúrila ma schladila a zmáčala od hlavy po päty. Obzrela som sa okolo seba a nemohla som uveriť vlastným očiam. Všade navôkol sa tiahli obrovské hory. Ich vrcholce boli pokryté hrubou vrstvou ľadu a snehu. Niektoré boli celkom zahalené mliečnou hmlou, Rokliny sa tiahli hlbšie ako oko dovidelo. Na ich dne bola len strach naháňajúca temnota a prázdnota. Odkopla som kamienok a snažila sa zachytiť jeho dopad. No ten neprichádzal. Otočila som sa a odišla od nebezpečného okraja. Povrch bol pokrytý šedými, čiernymi, bielymi a červenými skalkami. Rozhliadala som sa a čakala na zvyšok mojej výpravy. Prvý dopadol Matt.Tvár sa mu skrivila do bolestnej grimasy a z úst vydral ston. Pribehla som k nemu a kľakla si do snehu. "Matt, Matt!" zatriasla som ním. "Si v poriadku?" Otvoril oči no namiesto odpovede len skríkol. "Pozor Klara!" A strhol ma na stranu. Na miesto kde som predtým kľačala dopadla Ilia s ďalším z Lénai. Myslím, že to bol ten s ktorým som ju videla na oslave. Onedlho bol vrcholec hory takmer celý pokrytý deťmi bohov. Pomaly sa preberali a sadali si. Všimla som si že viacerý z nich sa začali triasť od zimy. Až vtedy som zistila že žiadnu necítim. Roztiahla som krídla a zamávala nimi čím som ich zbavila vody a nánosu špiny. Ako posledný nakoniec dopadol Sebastian. Niektorý sa už takmer spamätali a začali sa dohadovať, či tu na noc založíme tábor alebo sa rovno pokúsime dostať do pevnosti.  Ak búrka neustane a nikto nám nepošle niečo čím by sme sa mohli dopraviť do pevnosti, ostaneme na noc tu. Sebastian sa začal rozhliadať, očividne niekoho hľadal. Keď ma našiel jeho pohľad, podišiel ku mne. "Klara, pomohla by si mi?" Spýtal sa ma. "Samozrejme. S čím, Sebastian?" 
"Potreboval by som zohnať odvoz... A keďže ja už nie som tak mladý ako by si si bola myslela, neviem, či by som to sám dokázal. S tebou a tvojimi schopnosťami máme oveľa väčšiu šancu."
"Dobre, prečo nie." odvetila som. "Čo za odvoz to bude?"
"Draky." Šepol to tak ticho, až by som si takmer iba bola myslela že sa mi to zdalo. Draky? Samozrejme, že som vedela že tieto tvory existujú, no predstava že ich stretnem bola zrazu ohromná. Miliardy ľudí tam vonku si o niečom takom ani len nesníva..."Poď teda, prosím, za mnou." Povedal a začal kráčať k okraju skaly. Nasledovala som ho.

Keď sme boli už takmer pri okraji, zrazu zastavil. "Učil ťa Timoteus vytvárať gule z energie?" Spýtal sa ma. "Áno." Odpovedala som. "Tak teda jednu vytvor." Pokynul mi. Zavrela som oči. Začala som zhlboka dýchať a sústredila sa na silu ktorá mnou prúdila. Postupne som časť z nej začala usmerňovať medzi dlane. Pomaly som ich od seba začala odďaľovať, tvorila som tak priestor pre guľu.Otvorila som oči. Dlane som už oddialila úplne. Nad rukami sa mi vznášala sivo-modro-biela žiarivá guľa veľká asi ako malá dyňa. "Výborne." Pochválil ma Sebastian. "Vieš ako ňou máš odoslať správu však?" Spýtal sa ma a ja som prikývla hlavou. "Pošepni jej teda : Dragain Agairt!" Rozkázal. Jazyk som sa učila takže som významu odkazu porozumela na čo som sa musela usmiať. Ruky som zdvihla na úroveň úst. Guľu som k sebe jemne priblížila. V mojich rukách pulzovala, bola to časť mňa, časť mojej mágie, energie a sily. Nikdy ma to asi všetko neprestane udivovať. Potichu som šepla dragan agairt a vyhodila ju do vzduchu. Guľa sa akoby rozradostene rostancovala a odletela preč. Pochopila, čo musí spraviť.

Keď sme sa so Sebastianom vrátili späť do tábora, navôkol už bola úplná tma. Kým sme boli preč Lénai založili vysoký oheň a posadali si do kruhu. Každý mal pred sebou drevenú misku plnú rôzneho ovocia. Podaktorí držali v rukách husle alebo gitaru. Vládla tam šťastná a domácka atmosféra ktorú som nikde okrem doma nezažila. Do diaľky sa šírila jemná hudba. Pohľadom som vyhľadala Matthewa. Sedel vedľa neznámeho postaršieho muža ktorý bude asi jedným z mnohých mentorov. Vzala som si misku, naplnila ju ovocím a trochou pečiva a pobrala sa za Mattom. Šaty som si podložila namiesto podložky a posadila sa. Matt sa ku mne otočil a usmial sa. "Čo ste robili so Sebastianom?" Spýtal sa.
"Posielali sme odkaz."
"Čože? Prečo si ma nezavolala?" Smutne sa spýtal.
"Ale Matt... Nevedela som, iba ma zavolal že potrebuje moju pomoc."
"Koho ste volali?"
"To sa myslím, o chvíľu dozvieš." Tajomne som odvetila.
"Dúfam že to bude čoskoro, neznášam takéto čakanie." Zasmial sa a dozadu sa oprel o lakte. Zívla som. "Nie si unavená?" Ustarostene sa na mňa pozrel, 
"Už byť začínam. Bol to dlhý deň." Prikývol a privinul si ma.
"Zostávame na noc tu, vodkyňa?" Podpichol ma.
"Nebude treba, plukovník. Posila je ochvíľ tu" Vrátila som mu, na čo sme sa začali obaja smiať. Ľahla som si k nemu do snehu. Oheň a teplé šaty ma hriali. Matt vzal moju ruku do tej jeho a začal sa s ňou pohrávať. "Ako si si predstavovala Talamh?" Spýtal sa ma. 
"Mala som veľa verzií. no ani jedna z nich ani zďaleka nevystihovala realitu. Snažím sa od určitých vecí nemať priveľa očakávaní, som potom menej sklamaná. Neviem sa dočkať na **Nearth Diaga."
"Na tú som zvedavý taktiež, no mňa zas najviac láka časť, ktorá podlieha vodným elementom."
"To je pirodzené, je to predsa tvoj živel." Usmiala som sa naňho. Zrazu niekto zhíkol. Ozval sa krik, Lénai sa rozpŕchli od ohňa. Pozrela som sa hore na nočnú oblohu a nemohla uveriť vlastným očiam.




* Dragan Agairt - Zvolávam Draky

**Nearth Diaga - Božská pevnosť

Predstavy

Aké ľahké je zaľúbiť sa do predstavy, myšlienky.

Aké je len ľahké, poddať sa jej, kým je vábna.

Kým je ľahké uchopiť ju.

Myšlienka, túžba, na počiatku nevinná,

zmenila sa, odkvitla, stmavla. 

Svár pochybností, nevery, ju do svojej kliece uchopil 

a vzdať sa jej odmieta. 

"Vzdáš sa jej? Človek bezbranný?" pýta sa.

Vzdať sa? 

Vzdať sa svojich snov, predstáv a túžob? 

To je ako vzdať sa života, radosti.

Azda nie je život bez nich, len skalisko utrpenia?