Essence

Pravá podstata vecí nespočíva v tom ako ich vidíme my alebo ostatný. Spočíva v tom, aké naozaj sú.

Fall

Prečo padá vtáča, do náruče viny.

Čo ho robí vinným, a čo nás bezvinnými?

Ilúzie

Vytvárame si ilúzie. Stále a bez prestávky. Ilúzie o svete v ktorom žijeme, o ľuďoch ktorí v ňom žijú, o sebe... Vytvárame tak papierové mestá s papierovými ľuďmi.  Nikto nás nepozná a čo je najhoršie, nepoznáme ani sami seba. Zostáva len naše papierové Ja, ktoré je zložené z ilúzií, ilúzií ktoré sme vytvorili my a ľudia okolo nás. Zabúdame kto sme, čo dokážeme a čo chceme. Plávame s prúdom, pretože nás učili, že je to správne, že byť odlišným je zlé. Máš rád inú hudbu, štýl, a hneď si divný. To večné škatuľkovanie a žiarlivosť ma už unavuje. Naozaj musíme byť takí povrchní? Každý nás vidí inak, jeden ako dokonalý príklad, ďalší ako povrchnú beštiu, iný zas ako flákača, ďalší ako kockáča... Nikto nás nepozná, ak nepoznáme sami seba. Všetci vidia len to naše papierové Ja ktoré im práve ukazujeme, ktoré hráme a ani o tom nemusíme vedieť.
Sú však ľudia, ktorí to všetko hrajú. Vedia kto sú, čo chcú a čo dokážu, musia sa však skrývať za umelo vytvorené papierové Ja. Ostatní by ich inak označili za čudákov a rýchlo vypoklonkovali zo svojej spoločnosti. Tu je ďalší dôkaz že nikoho nepoznáme a nikto nepozná nás. Možno, však raz stretnete osobu, ktorej dovolíte spoznať vaše skutočné Ja. Pri ktorej odlepíte to papierové a odhalíte vašu pravú osôbku, skrčenú a ustráchanú z odhalenia. 
Je smutné, že je takto premrhaných veľa talentov. Nemusíme ani vedieť, aký poklad vedľa nás práve sedí. Skúste si niekedy sadnúť a skutočne počúvať. Odhodiť predsudky a dívať sa na svet otvorenými očami. Možno poznanie zabolí, no stále je to lepšie, ako byť upnutý na ilúziu. Pretože ak raz papierové mestá a papieroví ľudia padnú, trpieť budú tí, ktorí ich odhalili prineskoro.

Meno pre hlavnú hrdinku

Ahojte, nová kapitola Dcéry bielej Temnoty je už dokončená no potrebujem meno pre Klaru. V ankete napravo hore sú moji obľúbenci a vlastné návrhy mi prosím posielajte do správ - pridám ich do ankety. Anketa bude trvať do 30.1. Kedy bude uverejnená aj kapitola. Ďakujem :)

Vaša Emmuš.

Quotes

“Why, sometimes I've believed as many as six impossible things before breakfast.” 
― Lewis Carroll, Alice in Wonderland

Dcéra bielej Temnoty- Talamh, 2. Kapitola

Nad hlavou nám lietali draky. V tme vyzerali, že sú ich šupiny pokryté čiernym saténom. Mohlo ich byť asi tridsať. Pomaly začali klesať k nám. Kúsok od nás s Matthewom pristál prvý. Otočil sa k nám a pomaly sa približoval. Vystrela som k nemu ruku na znak volania. Keď bol tak blízko až som cítila jeho horúci dych na mojich prstoch, zrazu sa poklonil. Jeho zlaté oči ktoré ma doteraz sledovali sa sklopili. Dal mi tým znamenie, že ma berie za nadradenú. Potom pohľad opäť zdvihol a kývol hlavou na svoj chrbát. Chytila som Matta za ruku a potiahla ho k dračiemu chrbtu. Čakalo tam na nás prekvapenie. Na jeho chrbte boli pripevnené dve dračie sedlá aj s pásmi a strmeňmi. Chytila som sa jedného z mnohých rohov ktorými mal drak obsypaný chrbát. Nohu som vložila do strmeňa a vyšvihla sa nahor. Sedlo bolo mäkké a ohriate dračím teplom. Pás som si prevliekla pomedzi nohy a zapla okolo pása. Hrubé kožené remene držali pevne. Niečo sa za mnou pohlo. Otočila som sa a to už si aj Matt zapínal pásy. "Všetko v poriadku?" Zazubil sa na mňa.
"Všetko tak, ako má byť. Len sa trocha obávam toho vzliet..." Nestihla som dopovedať pretože drak sa prudko rozbehol smerom k rokline. Pevne som sa chytila rohu predo mnou a Matt ma chytil okolo pása. Zadržala dom dych. Drak sa vrhol do rokliny. Padali sme do temných hlbín. Akonáhle sme okolo seba nemali nič okrem nekonečnej temnoty, drak začal mávať mocnými krídlami. Onedlho sme mali celé okolie ako na malíčku. Zaklonila som hlavu a dívala sa na nočnú oblohu ktorá bola celkom iná, ako tá naša. Nebo bolo obsypané nielen žiarivými hviezdami ale aj mesiacmi a planétami. Matt si ma k sebe pritiahol najviac ako mu postroj dovolil a tak sme si spoločne vychutnávali pohľad nad nami. Dal mi bozk do vlasov a jemne si o mňa oprel líce. Nočný vánok mi chladil odhalenú pokožku na krku a tvári. Na krajine pod nami sa začali striedať hory s lesmi. Čoskoro sme pod sebou mali len hustú spleť korún listnatých stromov a špicy ihličnatých. Medzi spleťou zelenej a čiernej sa zrazu zjavila malá osada. "To je osada kentaurov." Povedal Matt. Fakle s čarovným zeleným, fialovým a modrým ohňom z nej osvecovali ďaleké okolie. Leteli sme ďalej a na mňa pomaly padala únava. Zrazu začal drak prudko stúpať hore. Natisla som sa k jeho chrbtu a pevnejšie ho chytila za roh.  Teraz sme leteli zarovno s oblakmi. Neodolala som a pustila sa rohu. Pravú ruku som vystrela do prázdna vedľa nás a dotkla sa oblaku. Prekvapene som ju stiahla späť. Oblak bol hmotný. Pripomínal mi sneh, keďže už môjmu telu neprekážal chlad ktorý som vôbec necítila. Začali sme zrýchľovať. Privrela som oči a užívala si let.

"Klara, vstávaj, už sme za chvíľu tam!" Budil ma Matthew. Prudko som otvorila oči a zívla si. Ja som zaspala? Poobzerala som sa okolo seba. Začínalo sa brieždiť, obloha sa pomaly sfarbovali doružova. Hviezdy však stále jasne svietili. Drak začal pomalinky klesať. Les redol a bolo tak vidno spletitú sieť striebristých riek. Vtáci začali pospevovať. Všade vládla dokonalá harmónia.
A potom som ju zbadala. Sprv vyzerala ako obrovská biela skala. Čím sme boli bližšie, začala som vnímať veže, strechy, nádvoria a okná... Bolo to oveľa väčšie ako som si predstavovala. Všetko bolo zo snehobieleho mramoru. Pevnosť sa rozprestierala na obrovskej skale uprostred jazera. Najvyššie veže sa tiahli až nad oblaky. Blížili sme sa k honosnej bráne ktorú strážili dve sochy anjelov. Na stĺpoch boli striebornou farbou namaľované runy Uruz, Perth, Algiz, Eihwaz a Wunjo. Drak pristál na nádvorie. Chvíľu sme všetci nemo sedeli, a dívali sa na tú nadpozemskú krásu okolo nás. Odopla som si pásy, nohu vyhodila zo strmeňa a opatrne sa postavila na nohy. Kým tak stihli urobiť aj ostatný, otvorila sa brána. Na prahu stálo vysoké dievča s belasými vlasmi a porcelánovou pokožkou. Bola to elfka. "Vitaj, Dcéra bielej temnoty." Povedala.

Sklamanie

Sklamanie sa vtiera do srdca cez kľúčovú dierku. Pomaly pozoruje, skrýva sa a čaká na príležitosť. Nevidieť ho. Sme k nemu slepý a hluchý. No už sa neskrýva, veselo si cupitá, opúšťa zákutia srdca a vyberá sa priamo do jeho stredu. Začína divo vymetať lásku a nádej. Pohlcuje šťastie, živí sa ním. Ich posledné zbytky jednoducho vyhodí von cez tú kľúčovú dierku ktorou prišiel. Na ich miesto teraz zvoláva svojich obvyklých spoločníkov. Beznádej, hnev a strach. Divo sadia svoje semienka a tak namiesto krásnych červených tulipánov, je srdce pokryté čiernymi ostnatými krikmi a lupeňmi zhorených okvetných lístkov ruží. Rozkvitnutá záhrada sa zmenila na mŕtvu.