Sorcerer

https://www.youtube.com/watch?v=Bd0A0BPtfOUPo poli bežalo dievča. Jej bosé nohy sa na klzkom snehu šmýkali. Vysilene padla na kolená a z úst sa jej vydral zúfalý výkrik, ktorý preťal okolie ako blesk. Náhle sa zodvihol vietor. Lístie začalo jemne poletovať navôkol. Hlavu si zložila do dlaní. Jej dlhé, zvlnené a tmavohnedé vlasy ostro kontrastovali s bielym snehom a zlatým lístím. Triasli ňou vzlyky. Opakom ruky si z tváre utrela slzy a pomaly sa postavila. Dlhé šedé sedliacke šaty boli na kolenách a lakťoch na nitku premočené, no nezdalo sa, že by jej to prekážalo. Rozhliadla sa po okolí. Kam oko dovidelo sa tiahli len polia ktoré ohraničoval les plný holých stromov. Po porcelánovej pokožke jej začali opäť stekať slzy. Ruky si zaborila do vlasov a znova sa srdcervúco a zúfalo rozkričala. Bolesť bola neznesiteľná.  Snažila sa pokračovať v ceste no kolená  ju neposlúchli a podlomili sa. Tento krát zostala ležať. Prevalila sa na chrbát a modrými, takmer až fialovými očami sledovala havrany poletujúce po zamračenej oblohe.  Bolesť zo straty, ublíženia, zrady a sklamania jej trhalo srdce na  márne kúsky. Jediné po čom túžila, bolo zabudnúť. Najlepšie odísť a už sa nikdy nevrátiť. Pomaly začala vstávať a svoju pozornosť upriamila na kopu lístia, ktorú zo stromov zviala nedávna víchrica.  Vystrela ruky a začala odriekať zaklínadlo. Lístie sa začalo točiť v jemnom vzdušnom víre. Stúpalo vyššie a vyššie. Dievčaťu sa na čele od sústredenia vytvorila jemná vráska. Zlatom jesene vytvorila vo vzduchu ohromné srdce. Chvíľu sa na neho uprene dívala. Po chvíli desivého ticha vyhodila ruky prudko do vzduchu. Srdce odvial mocný závan vetra. Rozletelo sa na malé kúsky a vedela, že spojiť  ho už nedokáže nič. Opatrne zo zeme zdvihla list ktorý bol ešte pred chvíľou  súčasťou niečoho neuveriteľne mocného. To niečo však už bolo nenávratne preč. Položila si ho na dlaň a jemne fúkla. Kým list dopadol na zem, dievča bolo navždy preč.

Unwished Soldier part 2.

Keď som sa konečne vrátila do cely, bezvládne som klesla na posteľ a čakala, kým zamknú dvere. Hlavou mi zbesilo  krúžili myšlienky. Viem že som nevinná a vie to aj vrah. Keďže mrtvi rozprávať nevedia tak je to na mne. Schúlila som sa do klbka a chcelo sa mi kričať. Vykričať si hlasivky, otriskať si hlavu o stenu, vytrhať si vlasy. Čokoľvek, len aby som sa zbavila toho odporného napätia v mojej hlave. No namiesto toho som len čoraz viac cítila ako sa mi slučka utkaná zo zúfalstva pomaly sťahuje okolo krku,

Ozval sa krik. Vydesene som sa poobzerala okolo seba kým mi nenapadlo pozrieť sa cez priezor von. Pomaly som sa priblížila k dverám a nazrela von. Na druhej strane chodby sa na mňa díval cudzí pár očí. Zračila sa v nich nenávisť, odpor a znechutenie. Muž opäť zvrieskol a buchol do dverí. Otočila som sa mu chrbtom a zabuchla priezor. Odmietam znášať opovržlivé pohľady vrahov! Ľahla som si späť do postele a krik ignorovala. Zakryla som sa drsnou horčicovo-hnedou prikrývkou z vlny, ktorá bola na niektoých miestach tak vyšúchaná až presvitala. Hlavu som si položila na poloplný zatuchnutý vankúš a začala počítať. Je to jedna z pár vecí ktoré si pamätám na moju mamu. Keď som už bola staršia a večer som nemohla zaspať, mama mi povedala nech začnem pomaly počítať. Pri každom čísle som si mala predstaviť že schádzam o jeden schod nižšie. Na to som si spomenula aj teraz. Začala som :1......2.......3........4.......5.........6.........7.......8....


Zobudila som sa na otváranie dverí. Prižmúrenými očami som sa na ne zahľadela a zbadala policajta ktorí stráži moju celu, ako mi dnu vkladá jedlo. Počkala som kým odíde a potom si vzala tácku s jedlom na posteľ. Na tanieri bol suchý chleba s maslom a jedným jablkom. Na pitie čistá voda. Rýchlo som to do seba hodila a ľahla si na zem. Moja cela bola v podkroví a tak som mala okná na strope. Ako som sa dívala na plynúce oblaky na oblohe, skrsla mi v hlave myšlienka. Schmatla som z postele prikrývku a odtrhla z nej dlhý pásik. Otvorila som okno ktoré malo navrchu mreže a vrchnú časť pásika som priviazala o rúčku. Ľahla som si späť na zem a dolnú časť pásika som si priviazala o tenké zápästie a pevne omotala až kým okno nebolo úplne otvorené. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu ktorý ku mne pomaly plynul. Celé moje telo obdaroval chladivým, jemným dotykom vlhkosti. Zatriasla som sa a na rukách a stehnách mi vybehli zimomriavky. Moje dlhé vlnité čierne vlasy boli na dlážke rozprestreté ako havraní koberec. Oblaky nad mojou  hlavou pomaly plynuli a ja som si uvedomovala čas ktorý tu, v tejto cele akoby neexistoval, no vonku plynul rovnako pokojne ako doteraz. Zvláštne, ako si človek myslí že bez neho sa zrúti svet. No nie je to tak. Skôr či neskôr z tohto sveta odídeme a je len na nás, či na ňom zanecháme niečo, kvôli čomu si nás budú ľudia pamätať. Často krát sa upriamujeme na celkom povrchné veci a potom si neskoro uvedomíme, ako rýchlo nám život pretiekol pomedzi prsty. To som si teraz uvedomila ja.

"Kto som?" Šepla som do tichej miestnosti. Môj hlas mi rezonoval v ušiach dlho po vyslovení. "Som Alyssa.

Alyssa Pollocková."

Cez otvorené okno ku mne pomaly, potichu, dotancovalo čierne pierko s bielym páperím a dopadlo na moju dlaň.
Už nie som sama.

Eternity

Jediný spôsob ako spoznať večnosť je nájsť ju v prítomnosti. 

Dcéra bielej Temnoty - Talamh, 1. Kapitola

A je to tu. Druhá séria sa začína. Mrzí ma že budem mať teraz menej času sa jej venovať no budem sa snažiť pridávať najčastejšie ako bude môcť. Tak si to teda užite! :) Vaša Emmuš.


Prúd portálu ma celkom pohltil. Rútila som sa do priepasti a výr vzduchu mnou pohadzoval ako pierkom. Okolo mňa sa vírili farby dúhy. Ak by som si mohla tento pohľad vychutnávať za iných okolností tak by sa mi páčil. Pokúsila som sa zamávať krídlami, no silný nápor vzduchu mi ich takmer zlomil. Nechala som sa teda voľne unášať. Krídla som založila na chrbát, ruky a nohy som spojila. Odpor vzduchu sa zmenšil a ja som sa začala šialenou rýchlosťou rútiť nahor až sa farby okolo mňa zlievali do jednej obrovskej šmuhy. Všetko okolo mňa začalo žiariť silnejším svetlom. Žiara sa pre moje oči stávala neznesiteľnou čo ma prinútilo ich zavrieť. Zrazu sa mi pred zatvorenými očami niečo preblyslo. Otvorila som ich vo chvíli ako ma niečo vyšmarilo do prázdna. Nápor vzduchu v momente ustal. Letela som vzduchom a pod nohami som zbadala zem. Ruky som nastavila pred seba pripravujúc sa na pád. Náraz ma odhodil vopred čo spôsobila že som sa ešte pár krát prekotúľala. Pravá ruka ma začala príšerne bolieť. no nejako som docielila to že sa mi podarilo vyteperiť sa na nohy. Snežná búrka ktorá všade navôkol zúrila ma schladila a zmáčala od hlavy po päty. Obzrela som sa okolo seba a nemohla som uveriť vlastným očiam. Všade navôkol sa tiahli obrovské hory. Ich vrcholce boli pokryté hrubou vrstvou ľadu a snehu. Niektoré boli celkom zahalené mliečnou hmlou, Rokliny sa tiahli hlbšie ako oko dovidelo. Na ich dne bola len strach naháňajúca temnota a prázdnota. Odkopla som kamienok a snažila sa zachytiť jeho dopad. No ten neprichádzal. Otočila som sa a odišla od nebezpečného okraja. Povrch bol pokrytý šedými, čiernymi, bielymi a červenými skalkami. Rozhliadala som sa a čakala na zvyšok mojej výpravy. Prvý dopadol Matt.Tvár sa mu skrivila do bolestnej grimasy a z úst vydral ston. Pribehla som k nemu a kľakla si do snehu. "Matt, Matt!" zatriasla som ním. "Si v poriadku?" Otvoril oči no namiesto odpovede len skríkol. "Pozor Klara!" A strhol ma na stranu. Na miesto kde som predtým kľačala dopadla Ilia s ďalším z Lénai. Myslím, že to bol ten s ktorým som ju videla na oslave. Onedlho bol vrcholec hory takmer celý pokrytý deťmi bohov. Pomaly sa preberali a sadali si. Všimla som si že viacerý z nich sa začali triasť od zimy. Až vtedy som zistila že žiadnu necítim. Roztiahla som krídla a zamávala nimi čím som ich zbavila vody a nánosu špiny. Ako posledný nakoniec dopadol Sebastian. Niektorý sa už takmer spamätali a začali sa dohadovať, či tu na noc založíme tábor alebo sa rovno pokúsime dostať do pevnosti.  Ak búrka neustane a nikto nám nepošle niečo čím by sme sa mohli dopraviť do pevnosti, ostaneme na noc tu. Sebastian sa začal rozhliadať, očividne niekoho hľadal. Keď ma našiel jeho pohľad, podišiel ku mne. "Klara, pomohla by si mi?" Spýtal sa ma. "Samozrejme. S čím, Sebastian?" 
"Potreboval by som zohnať odvoz... A keďže ja už nie som tak mladý ako by si si bola myslela, neviem, či by som to sám dokázal. S tebou a tvojimi schopnosťami máme oveľa väčšiu šancu."
"Dobre, prečo nie." odvetila som. "Čo za odvoz to bude?"
"Draky." Šepol to tak ticho, až by som si takmer iba bola myslela že sa mi to zdalo. Draky? Samozrejme, že som vedela že tieto tvory existujú, no predstava že ich stretnem bola zrazu ohromná. Miliardy ľudí tam vonku si o niečom takom ani len nesníva..."Poď teda, prosím, za mnou." Povedal a začal kráčať k okraju skaly. Nasledovala som ho.

Keď sme boli už takmer pri okraji, zrazu zastavil. "Učil ťa Timoteus vytvárať gule z energie?" Spýtal sa ma. "Áno." Odpovedala som. "Tak teda jednu vytvor." Pokynul mi. Zavrela som oči. Začala som zhlboka dýchať a sústredila sa na silu ktorá mnou prúdila. Postupne som časť z nej začala usmerňovať medzi dlane. Pomaly som ich od seba začala odďaľovať, tvorila som tak priestor pre guľu.Otvorila som oči. Dlane som už oddialila úplne. Nad rukami sa mi vznášala sivo-modro-biela žiarivá guľa veľká asi ako malá dyňa. "Výborne." Pochválil ma Sebastian. "Vieš ako ňou máš odoslať správu však?" Spýtal sa ma a ja som prikývla hlavou. "Pošepni jej teda : Dragain Agairt!" Rozkázal. Jazyk som sa učila takže som významu odkazu porozumela na čo som sa musela usmiať. Ruky som zdvihla na úroveň úst. Guľu som k sebe jemne priblížila. V mojich rukách pulzovala, bola to časť mňa, časť mojej mágie, energie a sily. Nikdy ma to asi všetko neprestane udivovať. Potichu som šepla dragan agairt a vyhodila ju do vzduchu. Guľa sa akoby rozradostene rostancovala a odletela preč. Pochopila, čo musí spraviť.

Keď sme sa so Sebastianom vrátili späť do tábora, navôkol už bola úplná tma. Kým sme boli preč Lénai založili vysoký oheň a posadali si do kruhu. Každý mal pred sebou drevenú misku plnú rôzneho ovocia. Podaktorí držali v rukách husle alebo gitaru. Vládla tam šťastná a domácka atmosféra ktorú som nikde okrem doma nezažila. Do diaľky sa šírila jemná hudba. Pohľadom som vyhľadala Matthewa. Sedel vedľa neznámeho postaršieho muža ktorý bude asi jedným z mnohých mentorov. Vzala som si misku, naplnila ju ovocím a trochou pečiva a pobrala sa za Mattom. Šaty som si podložila namiesto podložky a posadila sa. Matt sa ku mne otočil a usmial sa. "Čo ste robili so Sebastianom?" Spýtal sa.
"Posielali sme odkaz."
"Čože? Prečo si ma nezavolala?" Smutne sa spýtal.
"Ale Matt... Nevedela som, iba ma zavolal že potrebuje moju pomoc."
"Koho ste volali?"
"To sa myslím, o chvíľu dozvieš." Tajomne som odvetila.
"Dúfam že to bude čoskoro, neznášam takéto čakanie." Zasmial sa a dozadu sa oprel o lakte. Zívla som. "Nie si unavená?" Ustarostene sa na mňa pozrel, 
"Už byť začínam. Bol to dlhý deň." Prikývol a privinul si ma.
"Zostávame na noc tu, vodkyňa?" Podpichol ma.
"Nebude treba, plukovník. Posila je ochvíľ tu" Vrátila som mu, na čo sme sa začali obaja smiať. Ľahla som si k nemu do snehu. Oheň a teplé šaty ma hriali. Matt vzal moju ruku do tej jeho a začal sa s ňou pohrávať. "Ako si si predstavovala Talamh?" Spýtal sa ma. 
"Mala som veľa verzií. no ani jedna z nich ani zďaleka nevystihovala realitu. Snažím sa od určitých vecí nemať priveľa očakávaní, som potom menej sklamaná. Neviem sa dočkať na **Nearth Diaga."
"Na tú som zvedavý taktiež, no mňa zas najviac láka časť, ktorá podlieha vodným elementom."
"To je pirodzené, je to predsa tvoj živel." Usmiala som sa naňho. Zrazu niekto zhíkol. Ozval sa krik, Lénai sa rozpŕchli od ohňa. Pozrela som sa hore na nočnú oblohu a nemohla uveriť vlastným očiam.




* Dragan Agairt - Zvolávam Draky

**Nearth Diaga - Božská pevnosť

Predstavy

Aké ľahké je zaľúbiť sa do predstavy, myšlienky.

Aké je len ľahké, poddať sa jej, kým je vábna.

Kým je ľahké uchopiť ju.

Myšlienka, túžba, na počiatku nevinná,

zmenila sa, odkvitla, stmavla. 

Svár pochybností, nevery, ju do svojej kliece uchopil 

a vzdať sa jej odmieta. 

"Vzdáš sa jej? Človek bezbranný?" pýta sa.

Vzdať sa? 

Vzdať sa svojich snov, predstáv a túžob? 

To je ako vzdať sa života, radosti.

Azda nie je život bez nich, len skalisko utrpenia? 

Unwished Soldier

Nikdy som nepatrila medzi ľudí ktorý veria že jeden moment v ich živote im ho môže úplne zmeniť. Aká som bola hlúpa.

Bol to večer ako každý iný. S Tobiasom sme sa vracali z mesta cez perifériu. Vedela som, že je to nebezpečné ale upokojovala som sa tým, že sme dvaja.  Prechádzali sme temnými nočnými uličkami, svetlo z pouličných lámp sem z bohatších častí mesta nedosiahlo.  Nočné ticho bolo prerušené kĺzaním pneumatík po rozbitej ceste. Pripitý Tobias si nič nevšimol.

„Tobias, stoj!“ Zakričala som na neho.  Nevšímal si ma a vkročil na cestu. Vodič auta pridal plyn a nebezpečne sa blížil. Rozbehla som sa k nemu, no bolo už neskoro.  Tobias preletel ponad kapotu. Skríkla som. Vodič z auta vystúpil a začal utekať. „Hej, stojte!“ Zakričala som na neho a rozbehla sa za ním. Prešmykol sa pomedzi pár posledných uličiek a vbehol do lesa. Rozbehla som sa po štrkom vysypanej cestičke no vysoký podpätok sa mi zvrtol a ja som nakolená. Prudká bolesť v členku a v kolenách mi pulzovala celým telom. Pokúsila som sa vstať, no padla som späť a iba sa to zhoršilo. Musím privolať pomoc. Možno ešte žije. Začala som sa plaziť späť, poháňaná len myšlienkou na záchranu Tobiasa. Už som bola takmer vonku z lesíka, keď ma niekto ovalil po hlave. Hlava mi klesla do štrku a zatemňovalo sa mi pred očami. Bojovala som so svojím vedomím, aj keď som vedela že prehrám. Zdalo sa mi, že počujem hlasy. Ľudia! Musia zavolať sanitku.  Ešte raz som sa pokúsila vstať, no potom ma už moje vedomie premohlo a nevládne som dopadla na zem.

Otvorila som oči, no prudká bolesť  v temene ma prinútila ich znova zavrieť.  Pokúsila som sa posadiť zo zatvorenými očami, ruku som si priložila na temeno a pomaličky otvorila oči. Pomaly som si prezerala miestnosť b ktorej som sa ocitla. Sedela som na malej, tvrdej posteli. Steny okolo mňa boli natreté sivou farbou, ktorá sa odlupovala. V izbe bol okrem postele ešte záchod, umývadlo a v hornej časti steny zamrežované okno. V tej chvíli mi to doplo. Postavila som sa z postele. Hlava sa mi silno zakrútila a musela som sa oprieť o stenu. Ťarbavými krokmi som podišla k ťažkým kovovým dverám, a nazrela cez priezor von. Zem pokrývalo žlto-zelené linoleum a steny mali rovnakú maľovku ako v mojej izbe.  Pred dverami stál muž v policajnej uniforme. Zaklopala som na dvere a on sa otočil.

„No slečna sa nám konečne uráčila zobudiť.“ Uštipačne zahlásil. „Počkaj chvíľu, idem to ohlásiť šéfovi.“ Otočil sa mi chrbtom a odkráčal preč. Odstúpila som od dverí a bezvládne klesla späť na posteľ. Ľahla som si a tupo zazerala do stropu. Čo tu robím? Čo vôbec odo mňa chcú? Nahnevane som tresla hlavou do vankúša keď sa zrazu otvorili dvere. Okamžite som sa posadila na čo ma začala opäť príšerne bolieť hlava. Dnu vošiel muž asi tak v stredných rokoch s hnedými na krátko ostrihanými vlasmi a tmavohnedými očami.  „Poď, ideš na výsluch.“ Oznámil mi.

„Čože? Na aký výsluch?“ Spýtala som sa ho.

„Si obvinená zo zavinenia smrti. Zrazila si chlapca a ešte si aj ušla z miesta činu.“ Čože? Nie... Toto musí byť vtip. Moc zlý vtip.

„Ale ja so nikoho nezrazila... Nemám ani vodičský preukaz. Nieto ešte osemnásť...“ Muž mávol rukou čím ma prerušil. „Máš právo mlčať.“ Povedal a zobral sa na odchod. Nezostávalo mi nič iné, ako ho nasledovať.  Cestou som premýšľa nad tým čo mi povedal. Na vlastné oči som videla ako Tobiasa zrazil neznámy muž. Nehoda to nebola. Keď ho zbadal stáť na ceste, motor ešte viac vytúroval.  Bola to vražda, tým som si istá. V hlave som si začala premietať z čoho všetkého ma môžu obviniť. Bola som po zotmení na periférii čo je zakázané pre obyvateľov ostatných častí mesta.  Mala som v krvi trocha alkoholu z toho jedného piva čo som mala u Sammi a to nie som plnoletá a ako bonus, myslia si že som šoférovala to auto, ktoré zabilo Tobiasa. Som z detského domova. Moji rodičia žili na periférii, čo je najchudobnejšia  ale zasa najslobodnejšia časť obývaného územia.  Zomreli keď som mala osem rokov. Teraz, po ôsmich rokoch si ich stále pamätám, no už len letmo. Zastavili sme predo dvermi a policajt ktorý ma sprevádzal ešte prehodil pár slov s mužom pred dverami. Ten sa najprv zamračil, no po chvíli prikývol a ja som mohla vojsť dovnútra. V miestnosti sedel muž v stredných rokoch. V ruke držal pár hárkov papiera a pero,  ktorým si do nich niečo sústredene zapisoval. Dvere som zavrela o trocha prudšie ako som chcela na čo zdvihol hlavu. "Koho že to tu máme?" Povedal a usmial sa na mňa čo ma prekvapilo. Na rozdiel od ostatných policajtov mi tento prišiel celkom priateľský. Zdvihol sa od stola a podal mi ruku ktorú som prijala. "Pamätáte si z toho večera veľa?" Začal.

"Myslím, že si pamätám všetko."

"Tak teda spusti." Povzbudil ma a pohodlne sa oprel to kresla. Začala som rozprávať. Spomenula som všetko na čo som si spomenula. Keď som dohovorila,  vyzeral,  že mi uveril. "Verím ti, " povedal "No potrebuješ presvedčiť hlavne komisiu a jediný žijúci druhý svedok je niekde na úteku a zároveň aj vrah. Nechcem ti klamať,  tak ti to poviem rovno. Nevyzerá to s tebou moc ružovo. Ak si to vezmeme tak ako to teraz Centrúrium vidí tak to vyzerá strašne, nie zle ale strašne. Opíšem ti ich pohľad. Z periférie niekto o pol desiatej večer zavolá,  že našiel na ceste zrazené telo bez známok života. Vodič na mieste činu nie je a auto nechal len tak. Otvorené dvere, kľúče v zapalovači... Začnú prehľadávať okolie a zrazu nájdu teba. S modrinou na zátylku,  ľahkým otrasom mozgu v bezvedomí a ako bonus,  s trochou alkoholu v krvi. Čo by si si o tom na ich mieste myslela ty?" V šoku som zostala ticho. Bez svedka by im to skutočne dávalo zmysel. "Ale keďže Periféria je Periféria, aj keby ťa odsúdili, tak ťa neodsúdia na smrť ako by bolo zvykom v inej štvrti. Dávajú tomu dva týždne kým nájdu svedka alebo dôkaz. Ak ťa nebudú mať prečo odsúdiť alebo nenájdu vraha,  pôjdeš s polročnou podmienkou k jednému z policajtov ako do pestúnskej rodiny. Ak za ten pol rok s tebou nebudú žiadne problémy,  výjdeš z toho všetkého bez zápisu. Na všetko sa jednoducho zabudne." Čakajú ma teda dva týždne strávené v cele  a šesť mesiacov pod neustálym dohľadom. 

Mesiac a Slnko

Mesiac a slnko. Milujú sa, hoci sa nikdy nevideli. Slnko dáva mesiacu život, rovnako ako mesiac slnko ochladzuje. Vedia, že sa nikdy nestretnú, no predsa navždy putujú za tým druhým. Prečo? Pretože ich nádej nikdy neumiera. Nepoznajú sa, no obaja vedia ako dokonalý pre seba sú. Večný boj, ktorý nikdy nevyhrajú, no i tak bojujú. Veď predsa, možno raz... Šepkajú im hviezdy. Pravej lásky sa vzdať nemôžeš, práva láska nemá šťastný koniec. Pretože pravá láska nikdy nekončí. Budú spolu navždy putovať. Sú pri sebe tak blízko, no predsa tak ďaleko. "Je to skúška?' Pýtajú sa, no navždy zostanú bez odpovede. Sú oddelený večnou temnotou vesmíru, ktorý osvetľujú len tý dvaja. Boja sa vyjsť na cestu za tým druhým? Aké obete by takáto cesta priniesla? Ako by sa takýto príbeh skončil? To nezistíme. Pretože aby sa tento príbeh mohol skončiť, musel by najprv začať.