Rain ....

Kvapky dažďa v nás vytvárajú akúsi istotu. Istotu, že keď na nás dopadnú zmokneme. Že cez nás neprepadnú, a tak máme istotu, že nie sme mŕtvy . . .

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 7.

Na mojom rozhodnutí môže stáť osud celého sveta . Buď sa všetko zmení k lepšiemu, alebo sa všetko ponorí do temnoty, akú ľudstvo ešte nezažilo. No aj tak bolo jednoduché si vybrať. Vybrala som si svetlo, lásku, a všetko čo k nej patrí. No je pravda, že zlo vyhráva často. Nie je to ako v rozprávkach, kde dobro vždy víťazí nad zlom. V skutočnosti to tak nie je, pretože zlo nehrá fér. Láska je v ľuďoch zakorenená hlboko, a silnejšie ako nenávisť. Je pravda, že nenávisť často vzniká z lásky... No je len na nás, či dovolíme nenávisti kvitnúť, a láske hynúť. Alebo práve naopak. „Vybrala som si svetlo." Oznámila som rodičom a Noahovii. Na tvárach im rozkvitol úsmev, a v očiach sa im zablyslo šťastie. „Sme na teba veľmi hrdý." Povedala mama, a otec prikývol. V tom mi napadla jedna vec. „Stretnem sa niekedy so svojou pravou mamou?"

„Stretneš, no až vtedy keď to ona bude pokladať za vhodné."

„A to bude kedy?"

„To nevieme ani my." Povedala mama a pokrčila plecami. „No bola by som rada keby to bolo čoskoro, zlo stále stúpa a silní. A zatiaľ sme voči nemu bezbranný, ty si naša nádej." Zrazu sa Noah postavil. „Mali by sme ísť všetci k Timoteusovi, a tam sa o tom všetko porozprávať. Tu nás môže niekto počuť." Povedal a svoj pohľad uprel na mňa, v očiach sa mu zračila únava.

„Nechajme to na zajtra." Navrhla som. „Predsa len je už neskoro." Na hodinách bolo už niečo dobre po jedenástej.

„Dobre, Noah, povedz Timoteusovi že prídeme zajtra o šiestej. Všetci si musíme objasniť veľa vecí."

„Odovzdám, a ďakujem za oblečenie a jedlo." Mama sa na neho usmiala a povedala „Nemáš začo, aj nabudúce." Postavila som sa a šla ho odprevadiť, pri dverách sa zastavil. „Klara máš dobrú mamu, aj keď nie je tvoja vlastná mama to je. Váž si ju, nie každý z nás ma totiž také šťastie že sa dostane do opatery rodiny." To čo mi povedal Noah ma zarazilo.

„Ty nemáš rodinu?"

„Nie, mám som iba Timoteusa. A aj keď ho mám rád, mamu nahradiť nemohol..."

„To je mi ľúto... A máš pravdu, aj keď moja mama nie je moja vlastná neprekáža mi to. Pretože ma vychovala a dávala mi lásku, bez ktorej by som nebola taká aká som." Povedala som, a usmiala som sa na neho. No on  tam iba stál, a až teraz som si uvedomila že som si ho za tie dva dni celkom obľúbila...

„Noah ?"

„Áno?"

„Stretol si niekedy svojho otca?"

„Nie, a neviem čo ho vôbec stretnúť chcem."

„Prečo?"

„Lebo sa o mňa nestaral doteraz, tak prečo by sa mal zrazu začať ?"

„Možno mu na tebe záleží, len ...."

„Len nemá čas? To nie, on má čas stále keďže je nesmrteľný ..."

„Možno to tak vidíš len ty."

„A čo ak o mňa vôbec nestojí?!"

„To nemôžeš vedieť.."

„Ty môjho otca nepoznáš."

„A ty áno?" Pozrela som sa mu do očí, a čakala som na odpoveď.

„Nie."

„Tak ho nesúď, súdenie je iba iný druh trestania."

„Dobre, súdiť ho nebudem, no ak ho stretnem aspoň budem môcť oprávnene hovoriť že je kretén."

„Brzdi, nechceš ho predsa naštvať nie? Čo ak ťa počuje?" Povedala som a zasmiala som sa.

„Tak potom mám taký menší prúser...." Povedal a zaškeril sa na mňa. "Na problémy som už zvyknutý ..."

„Tak si začni odvykať."

„A to už prečo?"

„Budeš ich mať menej."Podpichla som ho.

„O to pochybujem, no ako myslíš. Ja už pôjdem." Povedal a usmial sa na mňa. "Tak zajtra?"

„Zajtra." Usmiala som sa na neho.

„Ahoj, a dobrú noc." Postúpil ku mne o pár krokov a objal ma. Mierne ma to zaskočilo, no bolo to úprimné a cítila som sa pri ňomdobre takže mi to nevadilo. Potom ma pustil a zišiel po terase do noci. Pozerala som sa ako kráča preč. Mesiac osvetľoval park pred domom a zalieval ho striebristým mesačným svetlom. Pomaly som sa otočila, no predtým ako som zavrela vchodové dvere, sa parkom ozvalo zaškriekanie môjho havrana.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 6.

Konečne sme dorazili na nádvorie. Noc bola pokojná, no na môj vkus bola až príliš tichá. Otvorila som dvere na dome, a nadýchla som sa vône domova. Voňal po levanduli a knihách. Ešte som ani poriadne nevošla dnu, keď sa už ku mne rozbehla mama.  „Klara preboha čo sa stalo? Si v poriadku? Kto je to ? ..." Hneď ma zaplavila otázkami. "Mami toto je Matthew, a áno sme v poriadku."

„Čo sa stalo? Kde ste boli?"

„Prešli sme cez časovú bránu, a je toho viac .."

„Dobre, tak k tomuto si radšej všetci sadnime. Najprv sa však choďte umyť a prezliecť. Matt, dám ti nejaké veci po Klarinom otcovi."

„Ďakujem, a máte pravdu. Sprcha by nám naozaj dobre padla ..." Mama sa na to usmiala, keď jej niekto dá za pravdu, vždy ju to poteší ... Vyzuli sme sa no v polovici schodiska nás zastavila moja mama. „A Matthew, nemusíš mi vykať. Hovor mi jednoducho Catelyn." Moja mama dovolila niekomu aby jej tykal? Tak toto už teda vážne začína byť divné. Matthew som naviedla do spoločnej kúpeľne, a podala som mu veci po otcovi. Ja som šla do mojej. Konečne som zo seba zmyla pach dymu a zrazu mi to všetko prišlo neskutočné. Ako keby to všetko bol iba dajaký divný dlhý sen ... No vedela som, že to sen nebol. Vyšla som zo sprchy a obliekla som sa. Zrazu som si spomenula na havrana. Pozrela som sa na klietku, očakávajúc, že tam bude pokojne stáť. No havran tam nebol. Dvere na klietke boli otvorené, rovnako, ako tie na balkóne. Vyšla som von, a havran sedel na zábradlí. Dlahu ktorú mal ešte nedávno na krídle, bola preč. Podišla som k nemu pomaly, aby som ho nevyplašila. No on tam len ďalej pokojne sedel. Dotkla som sa jeho krídla a opatrne som ho roztiahla. Bolo úplne v poriadku. Zrazu havran vzlietol a sadol mi na plece. Jeho váha mi neprekážala, bolo to až prirodzené. Vošla som späť do izby, a zavrela som dvere na balkóne, no jedno zo strešných okien som nechala otvorené. Nemienila som ho väzniť, veď predsa je to tvor oblohy. Bol zrodený na to, aby cítil nápor vetra v krídlach, na to nadšenie ktoré ním prúdilo keď lietal. Bol zrodený na to,, aby sa z vrchu díval na tú krásu ktorá sa vytvorila sama, bez pomoci človeka, len s pomocou bytostí lesa. Bol stvorený na to aby vládol oblohe. A patril ku mne. Bol mojím strážcom, mojim večným spoločníkom.

Konečne sme boli všetci. Sedeli sme na gauči v našej obývačke, bola som rozhodnutá dostať odpovede na moje otázky. Chcela som konečne zistiť, kto bol ten muž v lese a čo so mnou bude. Asi začnem tou druhou otázkou. „Kto bol ten muž v lese?"

„To je na dlho, a bude sa ti lepšie spávať keď to vedieť nebudeš." Povedal otec.

„Tak teraz sa mi už isto bude dobre spávať." Odsekla som. „Mám právo to vedieť, nie? Alebo aj to chcete predo mnou tajiť?"

„Chceli sme ti to všetko povedať, no nevedeli sme ako." Povedala mama.

„Tak mi to už povedzte prosím, a už žiadne tajomstvá ...." Mama sa najprv pozrela na otca, ktorý opatrne prikývol. „Ešte pred tvojím narodením sme vedeli o tvojej mame a otcovi. Vedeli sme aj o tom, že po tebe tvoj otec pôjde, a bude chcieť aby si mu pomáhala vládnuť temnote. A preto ťa tvoja matka potrebovala ukryť, vedela že po tebe otec pôjde až kým ťa nedostane. A to nemohla dopustiť, znamenalo by to koniec svetla, čiže aj jej ríše. No šlo tam o  oveľa viac, nechcela sa ťa vzdať a tak sme sa dohodli že sa na 15. narodeniny všetko dozvieš, a Timoteus ťa bude učiť. Bude ti pomáhať vysporiadať sa zo všetkým, no ovládať tvoje schopnosti ťa môže naučiť jedine tvoja matka. A tak si sa dostala k nám, našou úlohou bolo vychovať ťa a chrániť. A myslím že sa nám to aj celkom podarilo, no ochrana bola nevedomosť... A teraz keď už všetko vieš tak ťa tvoj otec bude môcť ľahšie nájsť."

„Kto je vlastne môj otec?"

„Tvoj otec je protikladom tvojej matky, je pánom smrti tak ako je tvoja mama paňou večnosti. Je len na tebe, aby si sa rozhodla ku ktorému z tvojich rodičov sa pripojíš. Či to bude svetlo alebo tma, či to bude tvoja matka alebo tvoj otec ..."

Popol

Sklenené mesto, pokryté prachom,
zakrýva túžba neistá, poprášená strachom.
Prečo sa neskrýva, kliatba kamenistá?
Veď bez nádeje ukrýva sa.
Všetko zhorí, všetko tleje,
a nikto sa jej neuleje.
Zmocní sa jej ťažoba,
a les tleje do hora.
Bez vody, bez ohňa . . .
Och, tá mrákava!
Žiara tmavá, tienistá,
pokrytá strachom, nič nezíska.
Len láska svieti ponad hroby,
a bráni sa.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 5

Otočila som sa a stál tam chlapec. Mal dlhé čierne vlasy po zátylok a zelené oči. Rýchlo som sa pozviechala zo zeme a husle nechala na skale . Jediná suchá úniková cesta bola tam kde stál on. Prudko som sa poobzerala okolo seba, no utiecť som nemohla .Vykročil ku mne a ja som spravila krok do zadu. Teraz som už stála na okraji skaly. Vyzula som si topánky a skočila som do vody. Na okamih ma ľadová voda ochromila, no hneď som sa spamätala a vyplávala na hladinu. Obzrela som sa ku skale a videla som, že chalan skočil za mnou. Ponorila som sa naspať do vody a plávala k brehu. Po chvíli som sa vynorila lapajúc po vzduchu, a zistila som že je tesne za mnou. Z posledných síl som doplávala k brehu. Vyšla som z vody a striaslo ma od zimy. Za chrbtom som začula čľapot tak som sa rozbehla. Áno, bosá cez les. Človek si povie, že to musí sakramentsky bolieť, keď sa vám všetky tie halúzky a ihličie zabodávajú do chodidiel. Ale keď viete ako stúpať, tak je to v pohode. Bežala som po prúde rieky, aby som sa nestratila. Les poznám dobre, ale aj tak nie je dobré riskovať. Veď predsa len neviem, koľko času som strávila na skale a koľko už bežím pred tým čudným chalanom. Zrazu som zakopla o vyčnievajúci koreň. Čakala som tvrdý náraz, ale zachytili ma cudzie ruky a postavili ma na nohy. Snažila som sa vykrútiť z rúk, no on ma chytil pevnejšie a tak som vykríkla.

"Buď ticho, nechcem ti ublížiť. Poslal ma po teba Timoteus .Som jeho učeň..." povedal.

"Ako ti mám veriť?"

 "Pozri sa mi na ruku." Na zápästí mal rovnako ako ja znak, lenže nebol ako môj . Ten jeho bolo kladivo prepletané námorníckymi uzlami. 

"Kto si?!" spýtala som sa ho. 

"Všetko ti vysvetlím neskôr, poď so mnou. Tu to nie je bezpečné ....

"Prečo?" 

"Nevieš kto nás tu môže počuť."

"Ako to myslíš ??"

"Myslím to tak, že tu nemusíme byť sami ." Povedal a vyzeral byť rozhodnutý nepovedať viac.

"Fajn, ako chceš, ale nikam s tebou nepôjdem. Veď ani neviem tvoje meno !"

"Volám sa Jace. To ti musí nateraz stačiť." začal ma ťahať späť.

"Hej , brzdi ... Odkiaľ ma poznáš?"

"Ach ...." vzdychol si "Asi od Timoteusa , nie ?"

"Tak ako prepáč že sa pýtam." urazila som sa a vytrhla som si ruku z jeho zovretia.

"Počkaj .... ja som to takto nemyslel." v jeho očiach sa na moment zaleskla ľútosť, ale kedže to bolo naozaj len na okamih, tak som si tým nebola istá .....

"Viem ako si to myslel!"

"Nie nevieš ."

"Myslíš ?!"

"Ano."

"Idem domov."

"To je dobrý nápad."

"Alee, nebodaj so mnou súhlasíš ?"

"Áno, vadí ti to ?"

"Nie." Zastavila som a prudko som sa otočila. Pozrela som sa mu do očí , a možno "trošku" prudšie ako som chcela, som na neho vyletela.

"Prečo ma sakra nenecháš na pokoji ?!"

"Pretože ťa volá Timoteus ."

"A čo ja s tým ?!" Stíšil hlas a potom povedal :

"Asi prišiel na to ako používať hodinky."

"Čože ? Oni majú aj iné využitie ?"

"A nie len jedno. Viac sa nedozvieš pokiaľ so mnou nepôjdeš ."

"Hmm, ešte si to rozmyslím ...." Povedala som  a vybrala som sa hore prúdom rieky domov .

Autumn

Táákže, máme tu jeseň. A s ňou aj upršané a chladné počasie. Mne budú na lete chýbať najviac asi tie horúce letné búrky :3 ,ľadová drť a tábory. Písanie s kamarátmi do rána radšej ani nespomínam ... No aj jeseň má svoje výhody, teda ak máte radi dážď, vietor a dobré knihy. Teda aspoň pre mňa je to jeden z najlepších mesiacov na čítanie. Naučiť sa a čítať až do večera .... Na jar krásne počasie, v lete horúce búrky, na jeseň dážď a v zime sneh - aspoň ja si to takto predstavujem :D. Krásnu a daždivú jeseň ;) , vaša Emmuš.

Dcéra bielej temnoty - Kapitola 4

Zobudila som sa na to že je mi zima, čo bolo čudné pretože okná na noc neotváram. Otvorila som oči a uvedomila som si, že nie som vo svojej izbe. Bola som v lese. Stále. Noah vedľa mňa spal, a tak som s ním začal triasť. „Noah!" Sykla som.

 „Čo je?! Čo sa deje ?! Nechaj ma spať.“

 „Musíš sa zobudiť!"

 „Prečo?"

„Lebo sme ešte stále v lese!"

 „Aha... " povedal a začal si pretierať oči. Po chvíli, ktorá mi prišla nekonečne dlhá, sa konečne postavil. „Tak, čo teraz spravíme?" spýtal sa ma.

„Poďme pohľadať rieku."

„Dobre.“ Chvíľu sme kráčali mlčky, keď som pred nami zbadala dom. Najprv som si myslela že je to ten náš, no tento bol zvláštny,. Pripomínal mi domy ktoré mi na fotkách ukazovala mama keď som bola malá. No tie fotky boli veľmi staré, a ten dom na nich omnoho starší...

„Klara ten dom tu pred tým nebol."

„Viem. Ten dom poznám.“

 „Odkiaľ?"

„Tento dom mi mama ukazovala na fotkách, keď som bola malá. No už si nepamätám prečo...“

Noah sa zamračil, a čupol si na zem. Prstami prešiel po stopách v zemi. "Sú tu otlačky nôh, človek ktorý ich spravil tu bol nedávno.“

Zrazu sa dvere otvorili a vyšiel z nich muž. Pozrela som sa na Noah,  ktorý z ničoho nič zbledol.

„Klara, bež. Rýchlo kým nás nezbadá.“ No bolo neskoro, mužov pohľad sa zastavil na nás a v očiach sa mu zračila nenávisť.Noah ma schmatol a rozbehol sa. Skoro som zletela na zem ako mnou myklo.

„Hlavne sa neobzeraj!"

„Prečo, čo sa deje Noah?"

„Prešli sme časovou bránou, a ja asi viem ,kto je ten muž a prečo ti mama ten dom ukazovala."

 „Čože?! Akou časovou bránou, a kto je ten muž?!"

„Robila si niečo z hodinkami?"

„Áno."

„To bude tým ...."

„Ako sa odtiaľto teraz dostaneme?"

„To ti ukážem za chvíľu. Teraz hlavne bež!"

 Po dlhej chvíli Noah konečne zastavil. Sadol si na zem a oprel sa o strom.

„Čo presne si robila s tými hodinkami?"

„Nič také, len som chcela prestaviť čas."

„O koľko si ich prestavila?"

„Vtedy boli na päťke, ja som ich prestavila na trojku."

„Dobre, rýchlo ich prestav späť na päťku."

„Bude to fungovať?"

„Hádam hej.... Malo by." Vzala som hodinky do rúk a ručičky som prestavila na päť.

„Hotovo."

„Teraz stlač toto tu." Ukázal na vrch hodiniek. Bolo to tlačidlo, ktorým sa hodinky otvárali. Stlačila som ho no nejakú veľkú zmenu som necítila. Stáli sme stále na tom istom mieste.

„Dobre, teraz nám už nezostáva nič iné, ako len dúfať že sme ich nastavili správne." Postavili sme sa a šli sme ďalej. Po chvíli som začula šum vody, rozbehla som sa za zvukom a po chvíli som skutočne zbadala rieku. Rozbehli sme sa hore prúdom, a o chvíľu sme naozaj zbadali môj dom. Noah nadšene vykríkol a objal ma, no po chvíli nám tá situácia prišla trápna a tak ma pustil.

„Už mi povieš kto bol ten muž v lese ?" Spýtala som sa ho.

„Najlepšie ti to vysvetlia tvoji rodičia. Ale najlepšie asi tvoja nevlastná mama.“

Počas školského roku budem mať menej času a tak budú aj kratšie časti . Budú asi približne takéto , ale budem sa ich snažiť pridávať ako tak často ... :)