Dcéra bielej temnoty - Kapitola 4

Zobudila som sa na to že je mi zima, čo bolo čudné pretože okná na noc neotváram. Otvorila som oči a uvedomila som si, že nie som vo svojej izbe. Bola som v lese. Stále. Noah vedľa mňa spal, a tak som s ním začal triasť. „Noah!" Sykla som.

 „Čo je?! Čo sa deje ?! Nechaj ma spať.“

 „Musíš sa zobudiť!"

 „Prečo?"

„Lebo sme ešte stále v lese!"

 „Aha... " povedal a začal si pretierať oči. Po chvíli, ktorá mi prišla nekonečne dlhá, sa konečne postavil. „Tak, čo teraz spravíme?" spýtal sa ma.

„Poďme pohľadať rieku."

„Dobre.“ Chvíľu sme kráčali mlčky, keď som pred nami zbadala dom. Najprv som si myslela že je to ten náš, no tento bol zvláštny,. Pripomínal mi domy ktoré mi na fotkách ukazovala mama keď som bola malá. No tie fotky boli veľmi staré, a ten dom na nich omnoho starší...

„Klara ten dom tu pred tým nebol."

„Viem. Ten dom poznám.“

 „Odkiaľ?"

„Tento dom mi mama ukazovala na fotkách, keď som bola malá. No už si nepamätám prečo...“

Noah sa zamračil, a čupol si na zem. Prstami prešiel po stopách v zemi. "Sú tu otlačky nôh, človek ktorý ich spravil tu bol nedávno.“

Zrazu sa dvere otvorili a vyšiel z nich muž. Pozrela som sa na Noah,  ktorý z ničoho nič zbledol.

„Klara, bež. Rýchlo kým nás nezbadá.“ No bolo neskoro, mužov pohľad sa zastavil na nás a v očiach sa mu zračila nenávisť.Noah ma schmatol a rozbehol sa. Skoro som zletela na zem ako mnou myklo.

„Hlavne sa neobzeraj!"

„Prečo, čo sa deje Noah?"

„Prešli sme časovou bránou, a ja asi viem ,kto je ten muž a prečo ti mama ten dom ukazovala."

 „Čože?! Akou časovou bránou, a kto je ten muž?!"

„Robila si niečo z hodinkami?"

„Áno."

„To bude tým ...."

„Ako sa odtiaľto teraz dostaneme?"

„To ti ukážem za chvíľu. Teraz hlavne bež!"

 Po dlhej chvíli Noah konečne zastavil. Sadol si na zem a oprel sa o strom.

„Čo presne si robila s tými hodinkami?"

„Nič také, len som chcela prestaviť čas."

„O koľko si ich prestavila?"

„Vtedy boli na päťke, ja som ich prestavila na trojku."

„Dobre, rýchlo ich prestav späť na päťku."

„Bude to fungovať?"

„Hádam hej.... Malo by." Vzala som hodinky do rúk a ručičky som prestavila na päť.

„Hotovo."

„Teraz stlač toto tu." Ukázal na vrch hodiniek. Bolo to tlačidlo, ktorým sa hodinky otvárali. Stlačila som ho no nejakú veľkú zmenu som necítila. Stáli sme stále na tom istom mieste.

„Dobre, teraz nám už nezostáva nič iné, ako len dúfať že sme ich nastavili správne." Postavili sme sa a šli sme ďalej. Po chvíli som začula šum vody, rozbehla som sa za zvukom a po chvíli som skutočne zbadala rieku. Rozbehli sme sa hore prúdom, a o chvíľu sme naozaj zbadali môj dom. Noah nadšene vykríkol a objal ma, no po chvíli nám tá situácia prišla trápna a tak ma pustil.

„Už mi povieš kto bol ten muž v lese ?" Spýtala som sa ho.

„Najlepšie ti to vysvetlia tvoji rodičia. Ale najlepšie asi tvoja nevlastná mama.“

Počas školského roku budem mať menej času a tak budú aj kratšie časti . Budú asi približne takéto , ale budem sa ich snažiť pridávať ako tak často ... :)