https://www.youtube.com/watch?v=jdSq9UMDTKs
Bola chladná letná noc. Nad hlavou mu svietili hviezdy a svit osamelého mesiaca sa odrážal od jazernej hladiny na moste pod ním. Na lakťoch opretých o zábradlie ho tlačili drobné kúsky kamenia. Poslední oneskorenci sa vracali do svojich domovov v ústrety spánku. V ušiach mu znela hra akéhosi neskorého pouličného umelca. Jeho harmonika posilňovala zvláštny a dusivý pocit v jeho hrudi. Svoj pohľad uprel na utíchajúce mesto. Bola polnoc a on sa odtiaľto stále nevedel pohnúť. Popod most vedľa ktorého Jacque stál, ticho, za sprievodu pripitých pospevujúcich cestujúcich preplávala loď. Stále čakal, nevzával sa. Vždy bojoval, kým mal o čo a teraz to nebolo inak. Mrazivá päsť v jeho hrudi však čoraz mocnela až mal pocit, že praskne. V tom sa mu z hrude ozval zvuk. Ten tón nikdy predtým nepočul, no vedel, čo znamená. V tej chvíli sa v ňom prelomila akási posledná hrádza. Hnedý prameň vlsov sa mu zošuchol doprostred čela. Všetko zničil. Všetko, čo sa dalo pokazil a zlomil, všetko čo za sebou nechal, bolo zničené. A ona... Ona jediná držala to, čo zlomiť nestihol, vo svojich jemných rukách. Všetko čo mu zostalo vložil do srdca, ktoré jej dal ako na dlani. Kde je? Nevidel ju. Necítil ju. Ako by len mohol? Bola tak ďaleko, no predsa tak blízko. Niekedy mal pocit, akoby okolo neho práve prešla a on ju nezbadal. V noci kráčal parížskymi ulicami a zacítil jej vôňu. V hudbe ozývajúcej sa mestom počul jej smiech. Bola však preč. Nerozlúčila sa. Už nebolo nič, čo nebolo zlomené. Zostali iba kúsky, triesky, z kedysi tak pevného sveta podopretého piliermi. Prečo? Prečo?! Jacque vzal do ruky kameň, rozohnal sa a prudko ho šmaril do rieky pod ním. Veď mu sľúbila že zostane, že nikdy celkom neodíde... A teraz, teraz keď ju potreboval najviac, sa míňali. Nenávidel to. Radšej by bol, ak by ich delili stovky míľ ako pár stôp, ak by ju mal len o vlások minúť... Ona, tá, ktorej jedinej patrili jeho oči, uši a dotyky... Ona bola svetlom jeho nocí, jeho ohňom v mraze, ona bola všetkým a teraz odišla. Nechala ho tu. Po tvári mu stekali horúce slzy a on ich už nedokázal zastaviť. Klesol na kolená a tvár si vložil do dlaní. „Len si tečte!“ Hlesol. „Pocity, nech už sú akékoľvek sú to, čo nás rozdeľuje na mŕtvych a živých. “ A v tom ju zacítil. Zmrazil ho strach že zošalel. Jacque sa celý triasol. Otočil sa a...
Stála tam. Vystreté plecia a jemne zvihnutá brada, ten náznak hrdosti a odvahy. Bola rovnaká ako pred rokmi. Našla ho. Ako len mohol pochybovať... Už nikdy nebude. Vedel, že už nebude musieť. Vzal ju do náručia a nikdy viac nepustil. Jeho svet bol opäť celistvý a nič už nebolo zlomené.
Bola chladná letná noc. Nad hlavou mu svietili hviezdy a svit osamelého mesiaca sa odrážal od jazernej hladiny na moste pod ním. Na lakťoch opretých o zábradlie ho tlačili drobné kúsky kamenia. Poslední oneskorenci sa vracali do svojich domovov v ústrety spánku. V ušiach mu znela hra akéhosi neskorého pouličného umelca. Jeho harmonika posilňovala zvláštny a dusivý pocit v jeho hrudi. Svoj pohľad uprel na utíchajúce mesto. Bola polnoc a on sa odtiaľto stále nevedel pohnúť. Popod most vedľa ktorého Jacque stál, ticho, za sprievodu pripitých pospevujúcich cestujúcich preplávala loď. Stále čakal, nevzával sa. Vždy bojoval, kým mal o čo a teraz to nebolo inak. Mrazivá päsť v jeho hrudi však čoraz mocnela až mal pocit, že praskne. V tom sa mu z hrude ozval zvuk. Ten tón nikdy predtým nepočul, no vedel, čo znamená. V tej chvíli sa v ňom prelomila akási posledná hrádza. Hnedý prameň vlsov sa mu zošuchol doprostred čela. Všetko zničil. Všetko, čo sa dalo pokazil a zlomil, všetko čo za sebou nechal, bolo zničené. A ona... Ona jediná držala to, čo zlomiť nestihol, vo svojich jemných rukách. Všetko čo mu zostalo vložil do srdca, ktoré jej dal ako na dlani. Kde je? Nevidel ju. Necítil ju. Ako by len mohol? Bola tak ďaleko, no predsa tak blízko. Niekedy mal pocit, akoby okolo neho práve prešla a on ju nezbadal. V noci kráčal parížskymi ulicami a zacítil jej vôňu. V hudbe ozývajúcej sa mestom počul jej smiech. Bola však preč. Nerozlúčila sa. Už nebolo nič, čo nebolo zlomené. Zostali iba kúsky, triesky, z kedysi tak pevného sveta podopretého piliermi. Prečo? Prečo?! Jacque vzal do ruky kameň, rozohnal sa a prudko ho šmaril do rieky pod ním. Veď mu sľúbila že zostane, že nikdy celkom neodíde... A teraz, teraz keď ju potreboval najviac, sa míňali. Nenávidel to. Radšej by bol, ak by ich delili stovky míľ ako pár stôp, ak by ju mal len o vlások minúť... Ona, tá, ktorej jedinej patrili jeho oči, uši a dotyky... Ona bola svetlom jeho nocí, jeho ohňom v mraze, ona bola všetkým a teraz odišla. Nechala ho tu. Po tvári mu stekali horúce slzy a on ich už nedokázal zastaviť. Klesol na kolená a tvár si vložil do dlaní. „Len si tečte!“ Hlesol. „Pocity, nech už sú akékoľvek sú to, čo nás rozdeľuje na mŕtvych a živých. “ A v tom ju zacítil. Zmrazil ho strach že zošalel. Jacque sa celý triasol. Otočil sa a...
Stála tam. Vystreté plecia a jemne zvihnutá brada, ten náznak hrdosti a odvahy. Bola rovnaká ako pred rokmi. Našla ho. Ako len mohol pochybovať... Už nikdy nebude. Vedel, že už nebude musieť. Vzal ju do náručia a nikdy viac nepustil. Jeho svet bol opäť celistvý a nič už nebolo zlomené.
