Ozval sa krik. Vydesene som sa poobzerala okolo seba kým mi nenapadlo pozrieť sa cez priezor von. Pomaly som sa priblížila k dverám a nazrela von. Na druhej strane chodby sa na mňa díval cudzí pár očí. Zračila sa v nich nenávisť, odpor a znechutenie. Muž opäť zvrieskol a buchol do dverí. Otočila som sa mu chrbtom a zabuchla priezor. Odmietam znášať opovržlivé pohľady vrahov! Ľahla som si späť do postele a krik ignorovala. Zakryla som sa drsnou horčicovo-hnedou prikrývkou z vlny, ktorá bola na niektoých miestach tak vyšúchaná až presvitala. Hlavu som si položila na poloplný zatuchnutý vankúš a začala počítať. Je to jedna z pár vecí ktoré si pamätám na moju mamu. Keď som už bola staršia a večer som nemohla zaspať, mama mi povedala nech začnem pomaly počítať. Pri každom čísle som si mala predstaviť že schádzam o jeden schod nižšie. Na to som si spomenula aj teraz. Začala som :1......2.......3........4.......5.........6.........7.......8....
Zobudila som sa na otváranie dverí. Prižmúrenými očami som sa na ne zahľadela a zbadala policajta ktorí stráži moju celu, ako mi dnu vkladá jedlo. Počkala som kým odíde a potom si vzala tácku s jedlom na posteľ. Na tanieri bol suchý chleba s maslom a jedným jablkom. Na pitie čistá voda. Rýchlo som to do seba hodila a ľahla si na zem. Moja cela bola v podkroví a tak som mala okná na strope. Ako som sa dívala na plynúce oblaky na oblohe, skrsla mi v hlave myšlienka. Schmatla som z postele prikrývku a odtrhla z nej dlhý pásik. Otvorila som okno ktoré malo navrchu mreže a vrchnú časť pásika som priviazala o rúčku. Ľahla som si späť na zem a dolnú časť pásika som si priviazala o tenké zápästie a pevne omotala až kým okno nebolo úplne otvorené. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu ktorý ku mne pomaly plynul. Celé moje telo obdaroval chladivým, jemným dotykom vlhkosti. Zatriasla som sa a na rukách a stehnách mi vybehli zimomriavky. Moje dlhé vlnité čierne vlasy boli na dlážke rozprestreté ako havraní koberec. Oblaky nad mojou hlavou pomaly plynuli a ja som si uvedomovala čas ktorý tu, v tejto cele akoby neexistoval, no vonku plynul rovnako pokojne ako doteraz. Zvláštne, ako si človek myslí že bez neho sa zrúti svet. No nie je to tak. Skôr či neskôr z tohto sveta odídeme a je len na nás, či na ňom zanecháme niečo, kvôli čomu si nás budú ľudia pamätať. Často krát sa upriamujeme na celkom povrchné veci a potom si neskoro uvedomíme, ako rýchlo nám život pretiekol pomedzi prsty. To som si teraz uvedomila ja.
"Kto som?" Šepla som do tichej miestnosti. Môj hlas mi rezonoval v ušiach dlho po vyslovení. "Som Alyssa.
Alyssa Pollocková."
Cez otvorené okno ku mne pomaly, potichu, dotancovalo čierne pierko s bielym páperím a dopadlo na moju dlaň.Už nie som sama.
hb.jpg)
