Unwished Soldier

Nikdy som nepatrila medzi ľudí ktorý veria že jeden moment v ich živote im ho môže úplne zmeniť. Aká som bola hlúpa.

Bol to večer ako každý iný. S Tobiasom sme sa vracali z mesta cez perifériu. Vedela som, že je to nebezpečné ale upokojovala som sa tým, že sme dvaja.  Prechádzali sme temnými nočnými uličkami, svetlo z pouličných lámp sem z bohatších častí mesta nedosiahlo.  Nočné ticho bolo prerušené kĺzaním pneumatík po rozbitej ceste. Pripitý Tobias si nič nevšimol.

„Tobias, stoj!“ Zakričala som na neho.  Nevšímal si ma a vkročil na cestu. Vodič auta pridal plyn a nebezpečne sa blížil. Rozbehla som sa k nemu, no bolo už neskoro.  Tobias preletel ponad kapotu. Skríkla som. Vodič z auta vystúpil a začal utekať. „Hej, stojte!“ Zakričala som na neho a rozbehla sa za ním. Prešmykol sa pomedzi pár posledných uličiek a vbehol do lesa. Rozbehla som sa po štrkom vysypanej cestičke no vysoký podpätok sa mi zvrtol a ja som nakolená. Prudká bolesť v členku a v kolenách mi pulzovala celým telom. Pokúsila som sa vstať, no padla som späť a iba sa to zhoršilo. Musím privolať pomoc. Možno ešte žije. Začala som sa plaziť späť, poháňaná len myšlienkou na záchranu Tobiasa. Už som bola takmer vonku z lesíka, keď ma niekto ovalil po hlave. Hlava mi klesla do štrku a zatemňovalo sa mi pred očami. Bojovala som so svojím vedomím, aj keď som vedela že prehrám. Zdalo sa mi, že počujem hlasy. Ľudia! Musia zavolať sanitku.  Ešte raz som sa pokúsila vstať, no potom ma už moje vedomie premohlo a nevládne som dopadla na zem.

Otvorila som oči, no prudká bolesť  v temene ma prinútila ich znova zavrieť.  Pokúsila som sa posadiť zo zatvorenými očami, ruku som si priložila na temeno a pomaličky otvorila oči. Pomaly som si prezerala miestnosť b ktorej som sa ocitla. Sedela som na malej, tvrdej posteli. Steny okolo mňa boli natreté sivou farbou, ktorá sa odlupovala. V izbe bol okrem postele ešte záchod, umývadlo a v hornej časti steny zamrežované okno. V tej chvíli mi to doplo. Postavila som sa z postele. Hlava sa mi silno zakrútila a musela som sa oprieť o stenu. Ťarbavými krokmi som podišla k ťažkým kovovým dverám, a nazrela cez priezor von. Zem pokrývalo žlto-zelené linoleum a steny mali rovnakú maľovku ako v mojej izbe.  Pred dverami stál muž v policajnej uniforme. Zaklopala som na dvere a on sa otočil.

„No slečna sa nám konečne uráčila zobudiť.“ Uštipačne zahlásil. „Počkaj chvíľu, idem to ohlásiť šéfovi.“ Otočil sa mi chrbtom a odkráčal preč. Odstúpila som od dverí a bezvládne klesla späť na posteľ. Ľahla som si a tupo zazerala do stropu. Čo tu robím? Čo vôbec odo mňa chcú? Nahnevane som tresla hlavou do vankúša keď sa zrazu otvorili dvere. Okamžite som sa posadila na čo ma začala opäť príšerne bolieť hlava. Dnu vošiel muž asi tak v stredných rokoch s hnedými na krátko ostrihanými vlasmi a tmavohnedými očami.  „Poď, ideš na výsluch.“ Oznámil mi.

„Čože? Na aký výsluch?“ Spýtala som sa ho.

„Si obvinená zo zavinenia smrti. Zrazila si chlapca a ešte si aj ušla z miesta činu.“ Čože? Nie... Toto musí byť vtip. Moc zlý vtip.

„Ale ja so nikoho nezrazila... Nemám ani vodičský preukaz. Nieto ešte osemnásť...“ Muž mávol rukou čím ma prerušil. „Máš právo mlčať.“ Povedal a zobral sa na odchod. Nezostávalo mi nič iné, ako ho nasledovať.  Cestou som premýšľa nad tým čo mi povedal. Na vlastné oči som videla ako Tobiasa zrazil neznámy muž. Nehoda to nebola. Keď ho zbadal stáť na ceste, motor ešte viac vytúroval.  Bola to vražda, tým som si istá. V hlave som si začala premietať z čoho všetkého ma môžu obviniť. Bola som po zotmení na periférii čo je zakázané pre obyvateľov ostatných častí mesta.  Mala som v krvi trocha alkoholu z toho jedného piva čo som mala u Sammi a to nie som plnoletá a ako bonus, myslia si že som šoférovala to auto, ktoré zabilo Tobiasa. Som z detského domova. Moji rodičia žili na periférii, čo je najchudobnejšia  ale zasa najslobodnejšia časť obývaného územia.  Zomreli keď som mala osem rokov. Teraz, po ôsmich rokoch si ich stále pamätám, no už len letmo. Zastavili sme predo dvermi a policajt ktorý ma sprevádzal ešte prehodil pár slov s mužom pred dverami. Ten sa najprv zamračil, no po chvíli prikývol a ja som mohla vojsť dovnútra. V miestnosti sedel muž v stredných rokoch. V ruke držal pár hárkov papiera a pero,  ktorým si do nich niečo sústredene zapisoval. Dvere som zavrela o trocha prudšie ako som chcela na čo zdvihol hlavu. "Koho že to tu máme?" Povedal a usmial sa na mňa čo ma prekvapilo. Na rozdiel od ostatných policajtov mi tento prišiel celkom priateľský. Zdvihol sa od stola a podal mi ruku ktorú som prijala. "Pamätáte si z toho večera veľa?" Začal.

"Myslím, že si pamätám všetko."

"Tak teda spusti." Povzbudil ma a pohodlne sa oprel to kresla. Začala som rozprávať. Spomenula som všetko na čo som si spomenula. Keď som dohovorila,  vyzeral,  že mi uveril. "Verím ti, " povedal "No potrebuješ presvedčiť hlavne komisiu a jediný žijúci druhý svedok je niekde na úteku a zároveň aj vrah. Nechcem ti klamať,  tak ti to poviem rovno. Nevyzerá to s tebou moc ružovo. Ak si to vezmeme tak ako to teraz Centrúrium vidí tak to vyzerá strašne, nie zle ale strašne. Opíšem ti ich pohľad. Z periférie niekto o pol desiatej večer zavolá,  že našiel na ceste zrazené telo bez známok života. Vodič na mieste činu nie je a auto nechal len tak. Otvorené dvere, kľúče v zapalovači... Začnú prehľadávať okolie a zrazu nájdu teba. S modrinou na zátylku,  ľahkým otrasom mozgu v bezvedomí a ako bonus,  s trochou alkoholu v krvi. Čo by si si o tom na ich mieste myslela ty?" V šoku som zostala ticho. Bez svedka by im to skutočne dávalo zmysel. "Ale keďže Periféria je Periféria, aj keby ťa odsúdili, tak ťa neodsúdia na smrť ako by bolo zvykom v inej štvrti. Dávajú tomu dva týždne kým nájdu svedka alebo dôkaz. Ak ťa nebudú mať prečo odsúdiť alebo nenájdu vraha,  pôjdeš s polročnou podmienkou k jednému z policajtov ako do pestúnskej rodiny. Ak za ten pol rok s tebou nebudú žiadne problémy,  výjdeš z toho všetkého bez zápisu. Na všetko sa jednoducho zabudne." Čakajú ma teda dva týždne strávené v cele  a šesť mesiacov pod neustálym dohľadom.